4. januára 2004
Čítaní: 26
KN 1/2004 | Rozhovor
Pán nás obrusuje na cestu do Európy

> Pán kardinál, ako ste vnímali návštevu Svätého Otca na Slovensku očami pastiera Cirkvi u našich susedov?

Chápal som to predovšetkým ako veľký úspech slovenských biskupov, ktorých prišiel Svätý Otec podporiť v ich práci a posilniť postavenie Katolíckej cirkvi v spoločnosti. Nemyslím zo stránky politickej, ale morálnej. Návšteva mala význam aj pre slovenskú pospolitosť, takisto vystavenú sekularizujúcim prúdom súčasnosti. Svätý Otec, hoci so slabým zdravím, zohral silnú úlohu univerzálneho pastiera a prejavil na svojej možno poslednej zahraničnej návšteve Slovákom lásku do krajnosti.

> Ktoré pápežove výroky a myšlienky vo vás vyvolali ten zvláštny pocit súzvuku?

Viac než všetky príhovory Svätého Otca zapôsobil na mňa jeho zjav ako výraz najkrajnejšej obetujúcej sa lásky a čohosi božského, vyžarujúceho z jeho výzoru.

> Dlhé roky ste sa angažovali pri koordinovaní činnosti európskych biskupských konferencií prostredníctvom jej Rady (CCEE). Aký vidíte smer vývoja tohto orgánu dnes, keď Európa nestojí príliš o svoje kresťanské dedičstvo?

Počas môjho funkčného obdobia sa spolupráca medzi CCEE a orgánmi Európskej únie začala rozvíjať. Dovtedy sa riešila otázka, či na túto rovinu vôbec vstupovať, alebo nie, lebo CCEE ako orgán episkopátu Európy má aj rozmer univerzálny. Takže po určitom váhaní zo strany Vatikánu sa začala spolupráca. A z oboch strán bola prijímaná so záujmom. Vykonali sme napríklad niekoľko návštev európskych inštitúcií v Bruseli. Na druhej strane sme sa však kriticky vyjadrili napr. k Charte práv z Nice. Rozhodne treba v tejto súvislosti ešte dodať, že biskupské konferencie štátov EÚ sú navyše združené v spoločenstve COMECE (Komisia biskupských konferencií Európskeho spoločenstva), ktorá sídli v Bruseli a spolupracuje s orgánmi EÚ priamo. V súčasnosti sa počet štátov vstupujúcich do EÚ zvyšuje a zástupcovia biskupských konferencií týchto krajín sa stávajú kandidátmi COMECE, ktoré začína rásť čo do počtu episkopátov, ale najmä svojím významom.

> V čom vidíte naliehavosť vzájomnosti cirkví stredoeurópskeho priestoru? Môžu si pomôcť duchovne i hlbšie než iba v rovine priateľských stretnutí či spoločných pracovných úloh?

Jednotliví veriaci a celá Cirkev ako spoločenstvo má svoje poslanie v danom čase a na danom mieste. Cirkvi v stredoeurópskych krajinách prežili štyridsať rokov „púšte”, keď stratili nielen všetky materiálne prostriedky, ale predovšetkým nástroje pastoračnej práce. Zostalo „iba” evanjelium a Boh. Stratili sme možnosť sa ako cirkevné spoločenstvo nerušene schádzať, najmä v prípade mládeže. U nás v Česku sme stratili takmer všetkých biskupov. Zároveň sme však získali skúsenosť, že Boh je blízky, jednoznačne prítomný najmä tam, kde zlyhávajú všetky ľudské sily a kde sme sa stali bezmocnými. A naopak, ako spoločenstvo sme potvrdili skúsenosť, že bez Boha či proti nemu - aj s nasadením všetkých mocenských nástrojov štátu a násilia - sa nakoniec ľudské úsilie zrúti ako domček z kariet... Našou úlohou je zhrnúť tieto skúsenosti, vymeniť si ich a spoločne ich darovať Európe, ktorá sa veľakrát pohybuje po cestách bez Boha. Avšak nezabudnime to prinášať aj našim politikom, ktorí, zdá sa, nie vždy sa poučili z minulosti.

> O Česku sa hovorí, že má schopných kresťanských vodcov a teológov, ale málopočetné publikum. V istom zmysle je teda misijným územím. Čo podľa vás spôsobuje tento stav?

Lichotí mi, ak sa hovorí, že u nás sú schopní kresťanskí vodcovia a teológovia, len by som doplnil slovko „potrební”. Áno, kresťanov je málo a sme misijným územím. V Cirkvi našej krajiny pracuje asi sto poľských kňazov. Sekularizačný proces postupuje, ľudia si chránia svoju osobnú slobodu ako najväčšiu hodnotu a nechcú sa viazať či podriaďovať nijakým normám. Výrazne sa to prejavilo pri sčítaní ľudu roku 2001. Údajne klesol počet kresťanov oproti predošlému roku o milión. Je to zrejme tak, hoci Český štatistický úrad, bohužiaľ, sformuloval vtedy otázku o viere veľmi nešťastne. Vytvoril dve kategórie - veriaci a neveriaci -, pričom tá druhá mala znamenať neprislúchajúci k nijakej konfesii ani cirkvi. Pretože istá skupina ľudí sa nechce viazať na konfesijnú formu viery, vytvorilo to dojem odlevu veriacich o milión. Kategória neveriaci je teda falošná. Sú do nej z veľkej časti zahrnutí i tí, čo veria „po svojom”, bez cirkvi. Takže tvrdenie o takom veľkom poklese je nepravdivé. Pre Cirkev je však oblasť týchto „neveriacich” veľkou šancou. Možno ich získať na cestu, ktorú Boh otvoril človeku v Cirkvi (so sviatosťami, s evanjeliom, so živým stretretávaním sa s Bohom v Ježišovi Kristovi), len a len zmenou evanjelizačnej metódy Cirkvi - nie „kázať” ani „prikázať”, ale „ukázať”, čo znamená svedectvom, priznaním chýb svojich členov. Tak môžeme znovu otvoriť cestu k Cirkvi, k miestu živého Boha, tým, ktorí sa vzdialili, no veriacimi väčšinou zostávajú.

> Ako sa pozeráte na budúcnosť cirkvi vo vašej krajine v rámci EÚ, aké sú jej výzvy, príp. riziká? Z čoho máte obavy a na čo sa tešíte?

Očakávame viac právnej ochrany, ktorá nám v našej nezrelej demokracii stále chýba, ako aj politickej kultúry, ktorá v našej spoločnosti dosť poklesla. A čo dáme my? Stali sme sa malým stádom, ktorého Ježiš povzbudzoval: „Neboj sa, maličké stádo” (Lk 12, 32). Stali sme sa, dúfam, pokornejšími, nechceme vládnuť, ale slúžiť. A ešte všelijako inak nás Pán v období komunizmu i v uplynulých štrnástich rokoch obrusoval. S týmto postojom, so svojou náboženskou skúsenosťou ideme do Európy svedčiť ako malé stádo, ktoré patrí Pánovi nielen Európy, ale celého vesmíru.

> Kresťania vidia, samozrejme, svoj najvyšší ideál v nasledovaní Krista. Ktoré osobnosti s ich myšlienkami a postojmi vás však ovplyvnili vo chvíľach vášho duchovného rozletu, či naopak duchovnej krízy?

Pevný základ viery som dostal od rodičov, jednoduchých a neštudovaných, od svojej tety, od nášho pána farára - boli to všetko praktizujúci veriaci. Počas komunizmu to zase boli prenasledovaní biskupi a ostatní kresťania, otcovia rodín. V mladosti ma nadchol františkán Jan Evangelista Urban svojou hlbokou teológiou, biskup Josef Hlouch svojím mystickým životom. A potom za socializmu malé spoločenstvá na výletoch po horách, spojené zmŕtvychvstalým Ježišom, živým Bohom, blízkym uprostred nás.

> Denne ste ponorený do množstva akcií, stretnutí, návštev, ktoré absolvujete. Vaše životné tempo sa zrýchlilo úmerne plynúcemu času i vášmu postaveniu. Viete si nájsť priestor na stretnutie s tými najobyčajnejšími ľuďmi a nechať sa preniknúť ich problémami?

Veď to je moja pastoračná práca. Pri návštevách v teréne diecézy sa usilujeme po každej bohoslužbe viesť spolu dialóg v bratskej láske. Veriaci kladú voľne otázky, všeličo sa pýtajú... Chcem vedieť, čo si myslia, aby som nekázal nad ich hlavami. Aby videli, že biskup je k nim blízko. Tak sa snažíme budovať živé spoločenstvo Cirkvi. Pri stretnutiach, ktoré obvykle nasledujú, hovoríme s aktívnymi laikmi, predstaviteľmi obcí, ktorí - aj keď nie vždy veriaci - bývajú veľmi otvorení. Tieto chvíle považujem za plné radosti a dúfam, že tak isto radostne pôsobia aj na druhých.

Ďakujeme vám, pán kardinál, za rozhovor a prajeme vám sviatky plné Božej milosti a pravej radosti!

MÁRIA RAUČINOVÁ Snímky: Jaroslav Hodík, Stanislav Pøibyl
Páčilo sa :
0