4. januára 2017
Čítaní: 185
KN 1/2017 | Rozhovor
Chcem, aby hodnota novinárskeho slova rástla
Takmer sto dní uŽ stojí na čele Katolíckych novín kňaz, biblista Igor Hanko (45). V rozhovore prezrádza svoje prvé dojmy z redakcie KN, ale aj zrod svojho kňazského povolania. Tak, zoznámte sa, prosím, s naším šéfredaktorom

Od 1. októbra 2016 vediete najstarší katolícky týždenník na Slovensku – Katolícke noviny. Aká bola vaša prvá konfrontácia s mediálnym prostredím?
Skvelá. Redakciu tvorí tím mladých a kreatívnych redaktorov. Prostredie na Kapitulskej ulici č. 5 dýcha históriou, ale pulzuje v nej súčasnosť.

 

Každý sa pýta, čo by ste chceli zmeniť, zlepšiť, vymyslieť pre Katolícke noviny a pre ich čitateľov. Prezradíte niečo z plánov a vízií?
Uvedomujem si veľkú zodpovednosť a zároveň náročnosť úlohy, ktorú som od októbra prevzal. V živote som stretol málo ľudí, ktorí by KN pochválili. (Možno preto, že ich dobre nepoznajú☺). Na Slovensku sa väčšinou všetko kritizuje. Bol by som rád, keby KN do našich rodín prinášali príťažlivým spôsobom kresťan­ské vnímanie sveta a pozitívne hodnoty, ktoré nám ponúka Ježiš. Prajem si, aby boli profesionálne, aktuálne, s kvalitným obsahom a dizaj­nom. Teším sa, že KN majú stále svojich priaznivcov a čitateľov každého veku už 167 rokov.

 

Novinári, ktorí pracujú v printových médiách, sú v istom zmysle fascinovaní tlačeným slovom. Ako je to vo vašom prípade?
Od malička som bol očarený hovoreným slovom a od bohosloveckých čias oveľa viac písaným, tlačeným. Už na primičnom obrázku som mal prvý verš Jánovho evanjelia: Iskoni bie Slovo. Oslovený hĺbkou slova na stránkach Svätého písma som sa v roku 2000 rozhodol študovať bib­listiku. Dnes pracujem s novinárskym slovom. Chcem, aby jeho hod­nota nedeval­vo­vala.

 

Čo rád čítate, okrem Katolíckych novín? Aký druh literatúry bol a je vám blízky; mení sa to, podľa veku a okolností, v ktorých sa ocitáte – štúdium, farnosť, médiá, bib­listika?
Presne ste to vystihli, mení sa to podľa veku a okolností. V mladosti som rád čítal verneovky a knihy duchovného charakteru, neskôr ma zvlášť zaujímali historické, od kňazskej vysviacky viac homileticko-katechetické a posledné roky je to najmä okruh biblistiky, cestovania, vinárstva a vinohradníctva.

 

Pochádzate z Močenka, kde sa vyše dvadsať rokov koná festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok. Kedysi ste mali k divadelníctvu blízko aj osobne – stále sledujete, čo sa deje v tejto sfére?
K divadlu mám blízky vzťah. Rástol som s ním od divadelného krúžku na základnej škole až po kňaz­skú vysviacku. Rád chodím na festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok, kde som ostatné roky zväčša členom poroty. Divadelné predstavenia navštevujem príležitost­ne. 

 

Akým smerom sa podľa vás v súčasnosti uberá kresťanské umenie, čo mu chýba, čo by sa mohlo viac podporiť, na čom by si mali tvorcovia viac dať záležať?
Žijeme v dobe, v ktorej sa mnohí ľudia uspokoja s „lacným umením“. Konzumizmus našej spoločnosti sa prejavuje v radoch tvorcov i v radoch konzumentov. Umenie musí vychádzať z hĺbky ducha, problém nastáva, ak je autor diela prázdny, alebo sa uspokojí s priemerom. Umelec potrebuje poznať skutočné hodnoty a dať sa nimi nadchnúť. Nám kresťanom, našťastie, nechýbajú pravé hodnoty a výrazné vzory. Musíme sa však učiť lepšie ich prezentovať a urobiť príťažlivejšími pre dnešného človeka.

 

Pamätníci dodnes spomínajú na vydarený muzikál Jozef Egyptský a my, na ktorom ste sa pred rokmi podieľali, a kde ste aj stvárnili hlavnú úlohu. Môžete niečo viac povedať o tomto projekte – kedy, kde a prečo vznikol?
„Spoznávate ma? Ja som jeden z vás.“ Všetko sa to začalo v akademickom roku 1993/1994. V tom čase som v rámci štvrtkových duchovných obnov v kláštornom kostole v Nitre pripravil so speváckym zborom bohoslovcov Schola cantorum audiovizuálne duchovné pásmo s vlastnými piesňami o Jozefovi a jeho bratoch podľa Gn 37 – 50. Povzbudení nadšencami muzikálového žánru, ktorý vtedy na Slovensku letel, sme sa v kňazskom seminári v Nitre rozhodli pripraviť evanjelizačný projekt vo forme muzikálu. Scenár sme pripravovali kolektívne. S réžiou nám pomáhala Adela Gáborová, choreografiu viedol Marián Hlavatý, kostýmy navrhla Eva Kleinová a hudbu som tvoril na počítači spolu s Petrom Zimenom, Ivanom Ďurišom a ďalšími. Po „výrobe“ hudby a niekoľkomesačných nácvikoch sme 14. mája 1995 v bábkovom divadle v Nitre uviedli predpremiéru „pokusu“ o muzikál s názvom Jozef Egyptský a my. Na scéne nás bolo 13. Tvorili sme divadlo, ktoré hrá, spieva a tancuje.

 

Zúčastnili ste sa s muzikálom aj na súťažiach a festivaloch?
Touto slovenskou pôvodnou muzikálovou tvorbou sme rozvírili hladinu ochotníckeho divadla na Slovensku tak zo strany divákov, ako aj divadelných kritikov na festivaloch a prehliadkach. Po vystúpení na súťažnom festivale Gorazdov Močenok v júli 1995 sme boli vybratí predstaviť sa na celoslovenskej prehliadke ochotníckych súborov Scénická žat­va v Martine. Na 28. ročníku Palárikovej Rakovej v Čadci sme získali 3. miesto festivalovej poroty a 1. miesto diváckej poroty. Zúčastnili sme sa aj na medzinárodnom divadelnom festivale Divadelná Nitra. Koncom októbra 1995 sme mali za sebou 25 repríz. Väčšinou sme hrali v Nitre a ľudia k nám cestovali autobusmi. Vtedy sme ešte netušili, že nás čaká 50 úspešných predstavení po celom Slovensku od Bardejova a Prešova až po Čadcu a Bratislavu.

 

Vraj veľmi pekne spievate. Kde vás možno počuť spievať? Máte aj hudobné vzdelanie? Aký máte hlas? Ste tenor...?
Či pekne, to neviem ☺, ale už ako malý som ohúril mojich starých rodičov pesničkou Bola babka, mala capka... Môj otec hrával na trumpete v malej kapele i v dychovom súbore, maminka zasa na klavíri a pekne spievala. Jablko asi nepadlo ďaleko od stromu ☺. Počas ZŠ som chodil do ľudovej školy umenia na klarinet a spev. Od 15 rokov som začal hrávať na organe a o rok neskôr som viedol mládežnícky zbor v našej farnosti. Pokračoval som v tom i nasledujúcich 5 rokov v kňazskom seminári. Život bez spevu a hudby som si nevedel predstaviť. Fascinoval ma aj gregoriánsky chorál. Od momentu kňazskej služby mi však zostal iba hudobný nástroj naladený na barytón. Najviac ho využívam počas Veľkého týždňa pri speve pašií a liturgie Bielej soboty. Okrem toho, z času na čas zoberiem do rúk gitaru, alebo si zaspievam s priateľmi pri vínku.

 

Vráťme sa ešte do minulosti – ako vzniklo vaše povolanie stať sa kňazom?
Rodičia ma od detstva vodili do kostola, kde som sa neskôr ako miništrant cítil neuveriteľne dobre. Mal som niekoľko detských túžob. Jedna najsilnejšia bola stať sa kňazom. Najväčší problém mi spôsobovala neistota, či to chce aj Boh. Ako stredoškolák som sa často modlil: „Ak je to tvoja vôľa, Bože, daj, aby som počul, že ma voláš.“ Môj dobrý priateľ mi raz povedal: „Nie si Šavol, aby ťa Boh musel zhodiť z koňa. Veď ty počuješ jeho volanie vo svojej túžbe.“ Z gymnázia som sa v roku 1989 hlásil na teológiu, no nebol som prijatý. Po roku strávenom výrobou zváracích agregátov v závode Kovoplast som to skúsil znova, tentoraz úspešne. Kňazskú vysviacku som prijal z rúk otca kardinála Jána Chryzos­toma Korca v roku 1996. 

 

Ste stále v kontakte so svojimi bývalými spolužiakmi zo seminára?
Do ročníka nás nastúpilo štyri­dsať a po štyridsiatich rokoch „socialistickej pauzy“ sme nanovo otvárali brány kňazského seminára v Nitre. Spomedzi nich mám niekoľko dobrých priateľov, s ktorými sa občas stretávam.
Opravovali sme zničenú a zanedbanú budovu, zakladali spevokol, časopis Gorazd, kroniku, divadlo, organizovali sme rôzne podujatia – napríklad mikulášsky večierok, imatrikulácie, mariánske akadémie atď. Mnohí z ročníka vyučujú na teologickej fakulte, sú tvoriví a aktívni vo viacerých oblastiach.

 

Ako si spomínate na roky v seminári?
Nastupovali sme do provizórnych až bojových podmienok. Budovy malého i veľkého seminára boli v roku 1950 zoštátnené a až v roku 1990 vrátené Cirkvi. Prvý objekt bol vo veľmi zlom stave, 40 rokov chátral. Druhý sa využíval na múzeum, ale tiež si vyžadoval náročnú opravu. V septembri sme ešte nemali ani kúpeľňu, prvá funkčná bola až po štyroch či piatich mesiacoch od nástupu. Spomínam si, ako nám vtedajší vicerektor Eduard Mokráš dával peniaze na sobotnú hygienu do mestského kúpeľa. Neviem, čo by na to povedali dnešní študenti ☺. Po prednáškach sme v prvom roku najskôr išli brigádovať a až potom študovať. Pamätám si, keď nám asi po prvých dvoch týždňoch prednášok priviezli školské lavice a ako nám Ferko Kapusňák pod pazuchou priniesol starú, vyradenú školskú tabuľu. Bolo nám však veselo. Zbližovalo nás to.

 

Študovali ste i v Ríme. Toto mesto vraj očarí každého. Čím a prečo dostalo vás?
Hovorí sa: „Tutte le strade portano per Roma“ (Všetky cesty vedú do Ríma). Aj moja životná cesta ma priviedla do tohto mesta. Keď som druhý rok pracoval medzi gymnazistami ako školský kaplán, prijal som ponuku ísť na štúdiá do Ríma. Vybral som si biblickú teológiu. Skôr než sa začal semester, brázdil som rím­ske fóra a obdivoval antické pamiatky. Bol som nimi očarený. Vždy sa mi páčila história. Rím dýcha stáročiami a je pre mňa najkrajším z miest Európy. Stretal som sa tam s ľuďmi z celého sveta a našiel nových priateľov. Tam som skúsil aj to, čo znamená patriť do Cirkvi vše­ob­jí­majúcej (catolicos).

 

Boli ste kaplánom vo farnosti Urbania. Je dobré, keď má kňaz priame poznatky aj o pastorácii v zahraničí?
Pre mňa to bola obohacujúca skúsenosť. V talianskom mestečku Urbania som spoznal veľa mladých ľudí, rodín i seniorov, ktorí vo farnosti aktívne pracovali pod vedením dona Piera Pellegriniho. Stále sa tam niečo dialo, slávilo, pripravovalo, organizovalo. Veľmi často som bol hosťom v ich domoch. Boli to pre mňa nielen gurmánske zážitky, ale predovšetkým ľudské. Prijali ma za člena svojej rodiny, prejavovali mi lásku, pozornosť, priateľstvo a podporovali moje štúdiá v Ríme.

 

Dlhé roky ste boli farárom v Nitre-Dolných Krškanoch. Ako by ste zhodnotili roky svojej pastorácie na tomto miete?
Viete, aká bola moja prvá reakcia, keď som sa v máji 2005 v Ríme dozvedel, že mám nastúpiť za správcu farnosti do Dolných Krškán? Pomyslel som si, čo som komu urobil?! Farnosť sa totiž nachádza uprostred priemyselnej zóny Nitry. Dá sa povedať, že to nie je ani mesto, ani dedina. Neskôr som to však prijal ako misijnú výzvu.
Prísť do farnosti Dolné Krškany po piatich rokoch prežitých v Talian­sku bol pre mňa šok. Predstavte si temperamentných Talianov, ktorí vám na začiatku svätej omše kývajú, podávajú ruky, počas kázne sa usmievajú, aktívne reagujú, na znak pokoja sa rozbehnú k iným, počas modlitby Otče náš kričia jeden cez druhého a ak vás stretnú na ulici, objímu vás a pozývajú na obed či večeru, alebo jednoducho na kávu do baru. A teraz ten spomínaný šok.
Začnem svätú om­­šu, predstavím sa, usmejem a reak­cia žiadna. Skúsim to aj v kázni a výsledok podobný. Namiesto očakávanej reakcie strnulosť, indiferentnosť, tváre bez emócií. A tak som sa pustil do práce. Začal som budovať osobné vzťahy s obyva­teľmi oboch mestských častí a tvoriť aktivity, vďaka ktorým sme sa spoločne zbližovali s Bohom. Slúžili nato veľké farské brigády na jar a jeseň spojené s posedením pri guláši a vínku, na ktoré bežne prišlo 50 – 60 ľudí. Organizovali sme výlety a púte po Slovensku a zahraničí. Spoločnými silami sme opravovali kostoly a farskú budovu. Pravidelne sme mávali stretnutia s rodinami, školské a farské katechézy, farské plesy, koncerty, adorácie, slávnosti sv. Urbana, prednášky cez zimné večery a, samo­zrejme, sviatostnú pastoráciu s pat­ričným záberom na čo najobohacujú­cejšie slávenie liturgických sviatkov a slávností roka. Po jedenástich rokoch a troch mesiacoch života v Dolných a Horných Krškanoch ďakujem Bohu, že ma tam cez biskupa poslal. Uprostred priemyselnej zóny v Nitre žije veľa ľudí hľadajúcich, ale i milujúcich Boha. Niekoľkí z nich sú veľmi obetaví a nezištne konajú mnoho dobra pre ostatných. Našiel som v nich dobrých priateľov. To bol pre mňa oveľa väčší šok, než ma čakal na začiatku. Touto cestou sa im chcem zo srd­ca poďakovať.

 

Vo voľnom čase sa venujete asi najmä vinohradníctvu a vínu. Ako ste sa k tomu dostali?
Vinárstvo a vinohradníctvo v Krš­kanoch boli pre mňa predovšetkým prostriedky, ako sa stretnúť s oveľa väčším množstvom ľudí. Moji starí rodičia z oboch strán, ako aj môj otec, popri svojom remesle pestovali i vinič a vyrábali víno pre vlastnú potrebu. Mňa to však nikdy neoslovovalo. Nebol som priateľom ani vína, ani motyky ☺. Vždy som dal prednosť hudobnému nástroju či knihe. Kvalitné víno som začal spoznávať až v Taliansku. V roku 2008 ma krškanskí vinohradníci z Bity (vinohradnícky hon) zobrali na výstavu vín do Mojmíroviec. Bol som milo prekvapený, že sa dobré víno objavuje aj u nás. Šampiónom vín sa stal produkt vyrobený tromi mladými ľuďmi, ktorí neboli ovplyvnení žiadnou vinárskou tradíciou z rodiny a víno sa naučili robiť podľa odbornej literatúry. Vtedy som si povedal – skúsim to aj ja. Začal som pozorne počúvať rady našich skúsených vinárov a zároveň študovať. Výsledok sa dostavil hneď po najbližšom vinobraní. Špecializujem sa na výrobu omšových vín. Najviac ocenení dosiahli červené vína zrejúce dva roky v dubových sudoch.

 

Je vo víne pravda?
Nalejeme si čistého vína? Z mojej produkcie odporúčam naliať si omšové víno Frankovku modrú r. 2013. Na vlastnej koži som skúsil, koľko námahy a obety si vyžaduje dopestovať zdravé a kvalitné hrozno. Vďaka tejto práci lepšie rozumiem i bib­lickému prirovnaniu: Boží ľud ako Pánova vinica; či výroku Pána Ježiša: Môj otec je vinohradník. Nie iba víno otvára srdcia pravde, ale i poctivá práca vo vinici.

zuzana artimová
CELÉ ZNENIE ROZHOVORU NÁJDETE
NA WWW.KATOLICKENOVINY.SK
SNÍMKa: Peter zimen
Páčilo sa :
2