10. januára 2018
Čítaní: 107
KN 1/2018 | Rozhovor
Taizé učí načúvať sebe i druhým
NA PRELOME ROKOV SA VO ŠVAJČIARSKOM BAZILEJI KONALO JUBILEJNÉ 40. EURÓPSKE STRETNUTIE MLADÝCH TAIZÉ. ORGANIZUJE HO ROVNOMENNÁ KOMUNITA, V KTOREJ UŽ NIEKOĽKO ROKOV ŽIJE I SLOVÁK, BRAT JEAN-DANIEL
V roku 1940 brat Roger Schütz založil v malej dedinke v bur gundskom Francúzsku komunitu, ktorá sa živým ekumenizmom usiluje o zmierenie kresťanov. Mladým, ktorí prichádzajú medzi bratov v Taizé, pomáha nájsť skúsenosť
života podľa evanjelia v pestrej diverzite. Jedným z bratov je aj Slovák Jean­Daniel (28), ktorý v komunite Taizé 16. apríla 2017 zložil večné sľuby.
 
Kedy bol váš prvý kontakt s komunitou Taizé?
Do Taizé som prvýkrát prišiel v roku 2010 – bez toho, aby som predtým niekedy prišiel do kontaktu s komunitou samotnou – na dlhší čas ako dobrovoľník. Počas šiestich týždňov som mal možnosť spoznať mladých ľudí z celého sveta, ktorí tam prichádzajú na stretnutia organizované bratmi komunity, a pochopiť, ako neveľmi sa líšim od mladých vo Švédsku, v Čile alebo aj v Keni. Pre mňa to bolo čosi, čo ma vyviedlo z toho jediného kontextu, ktorý som poznal, a to slovenského, prevažne katolíckeho prostredia. 

Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do komunity?
Už predtým som poznal niektoré spevy, ktoré sú pomerne známe aj na Slovensku, a tiež niektoré z textov zakladateľa komunity brata Rogera, ktoré sa mi prihovárali inak než duchovné knihy, ktoré som predtým čítal. Občas som mal
pocit, akoby boli písané pre mňa osobne. Preto som sa spomínanýchšesť týždňov rozhodol predĺžiť na rok. Počas neho som si najprv s veľkou nedôverou či pochybnosťami začal uvedomovať, že Kristus ma volá medzi bratov komunity. Ako plynul čas, postupne sa toto jasné nie stávalo nejasným, ale predsa dôverujúcim áno Kristovi. V decembri 2011 som vstúpil do komunity, prijal habit a nové meno – Jean­Daniel. Čas od vstupu až po rok 2017 bol časom formácie, rozoznávania, štúdia, ale hlavne spoločného života v komunite. Jeden rok som prežil aj medzi bratmi v Bangladéši. Ako išiel čas, sprevádzaný jedným z bratov som postupne rástol a chápal svoje rozhodnutie nasledovať Krista. V tomto duchu dôvery som minulý rok na Veľkonočnú nedeľu za prítomnosti mojich najbližších mohol povedať áno na celý život a zaviazať sa večnými sľubmi v komunite Taizé.
 
Ako rozhodnutie žiť v Taizé prijala vaša rodina?
Myslím, že pre mojich rodičov nebol šokujúci ani tak fakt, že som sa rozhodol pre duchovný život, keďže som v našom malom kostole doslova vyrastal a pomáhal – od miništranta a liturgickú pomoc po animátorstvo mladých (príprava na sviatosť birmovania a „stretká“) –, ako skôr skutočnosť, že komunita Taizé je na Slovensku pomerne neznámou. Počiatočnú fázu, kde vládli akiste rozpaky spôsobené nepoznaným, veľmi rýchlo vystriedala dôvera voči môjmu rozhodnutiu. Rodičia vnímali, že nejde o nejaký mladícky rozmar, ale skôr o niečo, čo presahuje uchopiteľné iba ráciom (ako je to koniec koncov s každým duchovným povolaním).

Čo by ste povedali, že najviac formovalo váš duchovný život pred spoznaním komunity Taizé?
To, čo ma v detstve a v ranej mladosti formovalo, boli dve miesta blízko späté s mojím vlastným uvedomovaním viery. Prvým boli krakovské Lagiewniki a ich posolstvo o bezhraničnej Božej láske a nekonečnom milosrdenstve k človeku; o Bohu, ktorý miluje ako prvý. Tým druhým je Litmanová, kam som putoval s rodičmi a starými rodičmi už od detstva a ktorá sa mi stala akýmsi duchovným domovom. A školou, kde som sa naučil vnímať krásu a bohatstvo východnej liturgie – také odlišné a neznáme, že pomaly predo mnou odkrývali nepoznané. Boli oknom do sveta geografcky blízkeho, a predsa na míle vzdialeného. Rozmanitosť a bohatstvo liturgických úkonov Východu i Západu ma naučili, že k Bohu vedie toľko ciest, koľko je sŕdc.
 
Spomínali ste, že ste slúžiliv Bangladéši. Kde všade pôsobí komunita okrem kláštora v Taizé?
Je pravda, že bratia nežijú iba v samotnom Taizé, ale aj na iných miestach sveta – v Južnej Kórei, Bangladéši, Keni, Senegale, Brazílii a na Kube. Bratia na týchto miestach žijú v maličkých bratstvách – fraternitách, kde jednoducho zdieľajú svoj život uprostred chudobných, trpiacich a tých, ktorými spoločnosť opovrhuje. Brat Roger bol povzbudený príkladom blahoslaveného Charla de Foucaulda a zakladateľkou Malých sestier Ježišových, sestrou Magdalénou. V 70. a 80. rokoch minulého storočia sám býval určitý čas roka medzi chudobnými – v Kalkate, Hongkongu, Keni, Čile a na Haiti. Niečo z tejto skúsenosti opisuje v našej regule: „Uvedomuješ si dostatočne, že keď sa delíš s chudobnými o ich životné
podmienky, Boh už tvojou jednoduchou prítomnosťou zmierňuje čosi z utrpenia ľudskej rodiny?“
 
Môžete nám priblížiť, aké poslanie vlastne komunita napĺňa?
Keď prišiel svätý Ján Pavol II. v roku 1986 do Taizé, povedal vtedy slová, ktoré brat Roger neskôr zapísal do Reguly života: „Do Taizé sa prichádza tak, ako sa prichádza k prameňu. Pocestný sa zastaví, napije a pokračuje v ceste.“ Intuitívne pochopil, že bratia nechcú vytvárať nejaké hnutie, spolok alebo dokonca novú cirkevnú štruktúru. Ide nám skôr o to, aby mladí, ktorí prídu sem, do Taizé, alebo na jedno z našich stretnutí, mohli objaviť alebo znovu objaviť zmysel svojho života, nájsť Krista, načerpať z prameňov viery. A potom sa vrátiť domov do svojho farského spoločenstva a tam pôsobiť.

Bratia v Taizé pochádzajú z rôznych kresťanských vierovyznaní. Čo prináša toto ekumenické spolunažívanie?
To, čo ma na bratoch zaujalo, bol ich spôsob, akým svedčia o Kristovi. Nie každý sám za seba, ale vo zvláštnej jednote, ktorou žijú. Jednoduchosť, s akou vydávajú svedectvo o evanjeliu, dovoľuje mladým, aby si uvedomili, že základom jednoty medzi ľuďmi je pravá túžba po spoločenstve. A toto my, bratia komunity, žijeme medzi sebou. Samozrejme, na malom a nedokonalom stupni, keďže bratia pochádzajú z vyše 35 rôznych krajín, z piatich kontinentov a odlišujú sa všetkým, čím sa len dá – od tradície, výchovy a vzdelania cez kultúrny po sociálny aspekt.
 
Nespôsobuje odlišné vierovyznanie problémy vo vzťahoch medzi bratmi?
Za ten čas, čo žijem v komunite, nemôžem povedať, že by stretnutie viacerých kresťanských tradícií bolo zdrojom treníc. Určite, rozdiely, ktoré som vymenoval, majú väčší vplyv na každodenný život než prítomnosť viacerých kresťanských denominácií. Vedomie, že Kristus je ten, ktorý nás zhromažďuje a povoláva žiť v komunite, dáva nielen energiu kráčať vpred, ale je tiež zdrojom našej spoločnej identity. Niekomu sa to môže javiť ako utópia. No hľadajúc v tom druhom to dobré, neodmietajúc duchovné a ľudské spoločenstvo – ani voči tým, ktorí nám nie sú ľudsky sympatickí – nie je to, v čom tkvie srdce radikálnosti evanjelia?
 
Koľko členov má komunita?
Sú v nej okrem vás aj iní Slováci?
Všetkých bratov je niečo vyše sto, z toho asi 75 – 80 žije priamo v Taizé, zvyšok v zahraničných fraternitách. Zo Slovenska som v komunite jediný.
 
Ako prebieha bežný deň v komunite?
V prvom rade chceme prijať všetkých, ktorí do Taizé prichádzajú stretnúť sa v spoločnej a osobnej modlitbe s Kristom a tiež aj medzi sebou. Každý z bratov sa na tomto prijatí nejako podieľa – bratia vedú biblické uvedenia (katechézy), workshopy, ktoré otvárajú otázky duchovného, spoločenského, kultúrneho alebo aj sociálno­politického spektra; či duchovne sprevádzajú tých, ktorí zostávajú v Taizé na dlhší čas alebo trávia svoj pobyt v tichu. Súčasťou formácie bratov je aj štúdium. Takisto netreba zabudnúť ani jednu zo základných intuícií brata Rogera – aby komunita neprijímala žiadne dary ani dedičstvá. Preto žijeme doslova z práce svojich rúk. V našich dielňach vyrábame keramiku, vydávame knihy
a hudbu, ktorá je nosným pilierom našich spoločných modlitieb.
 
Čo je vašou úlohou v komunite?
Každý z bratov má určitú zodpovednosť, ktorou sa podieľa na vytváraní spoločného života. Ja konkrétne mám na starosti skupinu dobrovoľníkov, ktorí v Taizé žijú, duchovné sprevádzanie mladých, ako aj prijímanie mládeže z Ukrajiny a Bieloruska.
 
Akým spôsobom komunita pokračuje v odkaze zakladateľa, brata Rogera šíriť ekumenizmus medzi mladými?
Samozrejme, pokračujeme v úsilí o zmierenie kresťanov. Toto zmierenie však nesmie byť iba jednou z mnohých túžob, po ktorých kresťania viac­menej túžia. Naša komunita nechce v žiadnom prípade tvrdiť, že má nejaké riešenia pre Cirkev alebo pre svet. Naša skúsenosť v Taizé nám však pomáha odkryť, že mnohí mladí nachádzajú skúsenosť Cirkvi, teda život podľa evanjelia, nie v uniformnosti, ale v pestrej diverzite. A táto duchovná rovina sa potom prejavuje v konkrétnych skutkoch solidarity alebo súcitu. Pre brata Rogera bolo prijímanie všetkých núdznych jednou zo základných intuícií, ktorými chápal Kristove slová o službe Kristovi v bratoch a sestrách (porov. Mt 25, 31 – 46). Ešte kým žil v Taizé sám, počas druhej svetovej vojny prijímal utečencov, zvlášť židovského pôvodu. Neskôr počas rôznych konfliktov prijal rodiny z Vietnamu, Bosny, Rwandy.
V tomto istom duchu pokračujeme aj dnes. V posledných rokoch sme prijali rodiny z Iraku a zo Sýrie, ako aj dve skupiny utečencov zo Sudá­
nu, z Južného Sudánu a z Eritrey; tak kresťanov, ako aj moslimov. 
 
Aký zmysel má vlastne pre mladých prísť do Taizé?
Keď prví bratia spomínajú na začiatky, keď mladí doslova obkľúčili Taizé, spomínajú si najmä na svoj údiv – prečo k nám vlastne prichádzajú? Brat Roger nechcel, aby sme my bratia zohrávali rolu nejakých „duchovných vodcov“, dokonca ani sprievodcov. Máme byť tí, ktorí budú mladým načúvať. Myslím si, že toto je jedna zo skúseností, ktoré si mladí so sebou odnášajú. Načúvať sebe a potom aj druhým – dokonca aj tým, ktorí sú odlišní, opační ako ja. A toto načúvanie sa rodí v modlitbe i v tichu, keďže okrem spevov je naša modlitba špecifcká aj dlhším časom ticha, v ktorom sa zdanlivo nedeje nič. Modlitba je tiež takým viditeľným spôsobom ukazujúcim, že Kristus je ten, ktorý nás spája, keďže v modlitbe sme všetci obrátení smerom k oltáru. A že napriek všetkým našim odlišnostiam môžeme tvoriť jedno spoločenstvo, jednu rodinu.
 
Ako mladí prežívajú čas strávený medzi bratmi?
Okrem troch každodenných modlitieb sa mladí zúčastňujú na biblických uvedeniach, po ktorých diskutujú v menších skupinkách podľa veku. Majú tak jedinečnú skúsenosť objaviť ľudí z rôznych strán sveta, ktorí možno rozmýšľajú podobne ako oni, kladú si tie isté otázky, i keď sú z opačnej strany zemegule. A keďže v Taizé okrem niekoľkých mladých, ktorí zostávajú na niekoľko týždňov, mesiacov alebo na rok, nie sú trvalí zamestnanci, všetci prítomní pomáhajú a prikladajú ruku k dielu. Aj to je spôsob, akým sa mnohí mladí učia zodpovednosti – vediac, že ak neprídem pomôcť do kuchyne, obed pre 5 000 ľudí sa neuvarí sám.
 
Na prelome rokov sa konalo jubilejné 40. európske stretnutie mladých Taizé. Čo tieto stretnutia ponúkajú?
Tieto stretnutia sú súčasnosťou alebo etapami Púte dôvery na zemi. Pred štyridsiatimi rokmi brat Roger vnímal potrebu vyjsť z našej malej dedinky na burgundskom vidieku a ísť v ústrety mladým do miest a do situácií, kde žili, aby sa spoločne modlili. Dnes táto téma – Púť dôvery na zemi – akoby zaznievala ešte naliehavejšie ako vtedy, a to v tom, ako v dnešnom svete neprepadnúť strachu, ale naopak, dovoliť dôvere, aby v nás otvárala nové obzory a horizonty. Uplynulé stretnutie sa konalo vo švajčiarskom meste Bazilej. Novinkou oproti minulým rokom bolo to, že mladí boli prijatí nielen v samotnom meste, ale i v širšom švajčiarskom regióne a tiež na francúzskej a nemeckej strane. Netreba zabudnúť, že v tomto meste sa konal jeden z koncilov Katolíckej cirkvi, ale tiež bolo centrom protestantskej reformácie, ktorú sme si po celý uplynulý rok pripomínali.
SNÍMKY: ARCHÍV JEANA-DANIELA
Páčilo sa :
1