7. marca 2004
Čítaní: 32
KN 10/2004 | Rozhovor
Medzi policajtov neprichádzame s rozkazom...
Zhovárame sa s biskupským vikárom Ordinariátu Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky pôsobiacim na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (MV SR) mjr. ThLic. FRANTIŠKOM BARTOŠOM.

• Na základe menovacieho dekrétu Mons. Františka Rábeka a personálneho rozkazu ministra vnútra Vladimíra Palka ste sa stali biskupským vikárom na MV SR a zároveň naďalej pôsobíte aj na Akadémii Policajného zboru v Bratislave. Vykonávate personálnu pastoráciu spojenú s humanizáciou pracovného prostredia a evanjelizáciou policajtov, civilných zamestnancov a ich rodín. Je to určite iná forma pastorácie, než akú poznáme vo farnostiach. Je vôbec žiaduce, aby kňaz pôsobil v radoch policajtov?

Myšlienka, prečo máme duchovne pôsobiť v ozbrojených zložkách a konkrétne medzi policajtmi, nadobúdala konkrétnu podobu už na Druhom vatikánskom koncile, kde si Cirkev začala uvedomovať, že farská pastorácia sama osebe nepostačuje a musí sa dopĺňať o tzv. pastoráciu prostredia, teda ide o priestor, ktorý jednotlivých ľudí spája a ovplyvňuje. V súčasnosti už farská pastorácia nestačí a nie je schopná zodpovedať všetky otázky, ktoré sa vynárajú v jednotlivých špecifických oblastiach života ľudí. Je potrebné vyhnúť sa akejsi schizofrénii veriacich, ktorí majú minimálne dva samostatné životy. Jeden je ten duchovný, druhý v rodine a neraz žijeme zase iný život na pracovisku. Cirkev nás vyzýva, aby sme si uvedomili, že vždy ide o jeden a ten istý život človeka. Každý z nás by mal objaviť duchovnosť sám v sebe a pretransformovať ju do konkrétneho života, teda aj na pracovisko, do rodiny a spoločnosti. Povolanie policajtov je v našej spoločnosti veľmi náročné, preto im Cirkev chce byť cez kňazov nápomocná.

• Aký je zámer kňazskej služby v ozbrojených zložkách, konkrétne v polícii?

Zámerom je duchovne a ľudsky pomáhať členom Policajného zboru a ich rodinám. Prichádzame medzi nich s ponukou priblížiť Krista, urobiť ho aktuálnym a zrozumiteľným v konkrétnom prostredí. Nechceme používať hotové odpovede na všetko, ale spoločne hľadať hodnoty, ktoré môžu pozitívne prehodnotiť náš život. Neprichádzame ani s rozkazom veriť v Boha, ani so zdvihnutým prstom moralistov. Personálna pastorácia je založená na osobnom prístupe a chce napomôcť priblížiť sa pracovníkom v ozbrojených zložkách, aby duševne i duchovne obstáli vo veľmi náročnom povolaní, kde sú často komplikované, prísne hierarchicky usporiadané pracovné i medziľudské vzťahy, ako aj problémy v ich súkromí, v rodinách. Napomáhať, aby vedeli prekonávať zlo, s ktorým sa stretávajú pri výkone svojho povolania, ale aj odpovedali si na základné otázky vlastnej existencie.

• Máme za sebou minulosť, keď v radoch policajtov o duchovnej službe ani nechyrovali, naopak, kňaz bol terčom útokov najmä zo strany Štátnej bezpečnosti. V súčasnosti je duchovný medzi policajtmi skôr prijímaný, alebo odmietaný?

Áno, polícia bola v minulosti zložkou, ktorá prenasledovala nositeľov duchovných hodnôt a predstaviteľov náboženského života v spoločnosti. Mnohí z nich si s trpkosťou uvedomujú tieto zmeny, navyše vtedy, keď v ich blízkosti, ba čo viac, keď jedným z nich je práve duchovný.
Nie je to ľahká služba, v porovnaní s farskou pastoráciou oveľa náročnejšia a vyžaduje si od kňaza veľkú odvahu. Prijatie kňaza závisí aj od jeho osobnosti. Ja po určitom čase vnímam, že ľady sa topia. Naši kolegovia v zahraničí nás ubezpečujú, že na akceptovanie duchovnej služby v polícii je potrebný minimálne rok.

• Vlani v novembri ste sa vo fínskom meste Turku zúčastnili na 5. európskom sympóziu pre cirkvi, políciu a štáty. Dominantnou témou pracovného stretnutia bola kresťanská etika so zameraním na osobnosť policajta. Mne sa však v mysli vynárajú mediálne správy o korupčných škandáloch policajtov. Žiaľ, nehovorí sa o tom, že policajtovi treba navrátiť vážnosť jeho postavenia, autoritu vyplývajúcu z jeho poslania.

Ako som už spomínal, povolanie policajta je veľmi náročné aj v tom, že neprestajne prichádza do kontaktu so zlom, pričom od polície sa očakáva, aby pôsobila viac preventívne než represívne. Na základe mediálnej kampane ju spoločnosť skôr odmieta. Zároveň dostáva riskantné ponuky spoza hraníc zákonnosti. To všetko pôsobí na policajtov, ovplyvňuje ich limity citlivosti na hranicu medzi dobrom a zlom, spravodlivosťou a nezákonnosťou, trpezlivosťou a agresivitou. Čo mne skôr chýba, je to, aby sa v spoločnosti začalo o policajtoch hovoriť pozitívne, aby sme nemali voči sebe predsudky. V polícii je napriek všetkému veľa dobrých, spravodlivých a citlivých ľudí, ktorí berú svoju prácu zodpovedne. Je potrebné vytvárať medzi nimi atmosféru stavovskej cti a hrdosti.
Ešte sa vrátim k duchovnej službe v zahraničí a k medzinárodným pracovným stretnutiam duchovných pôsobiacich v ozbrojených zložkách. Duchovná služba, aj keď je na Slovensku novinkou, je v iných krajinách samozrejmá. Napríklad v Moskve pôsobia duchovní v polícii už šesť rokov, v Rakúsku deväť rokov a v Nemecku vyše tridsať rokov. Je pre nás nevyhnutné stretávať sa so zahraničnými kolegami, učiť sa od nich, aby sme ich skúsenosti vedeli aplikovať na naše podmienky. K tomu však už môžeme pridať aj našu vlastnú skúsenosť zo služby v polícii.

Dvojstranu pripravila: 

MARTA MAJERČÁKOVÁ Snímky: Peter Hajnala, Katarína Žáková
Páčilo sa :
0