8. marca 2017
Čítaní: 99
KN 10/2017 | Rozhovor
Človek by sa nemal dať vystrašiť
Jan Sokol (81) je český katolícky filozof. Bol jedným z prvých signatárov Charty 77. Ako známy verejný intelektuál a morálna autorita sa venuje i téme migrácie. Preto sa 21. februára v Bratislave zúčastnil na konferencii Náboženstvo a migrácia. Katolícke noviny sa tam s ním pozhovárali o turbulentnej súčasnosti Európy.

Prečo by sme vlastne mali prijímať moslimských utečencov?
Dôvodov je celý rad. Poviem iba dva z nich: pretože ich potrebujeme, lebo v celej Európe je núdza o pracovné sily. V Česku je vraj 100 000 voľných pracovných miest v priemysle, Česi to nechcú robiť. A druhý je to, že ten problém nevieme zastaviť. Jedna z hanebností „strašičov“ je tá, že sa tvária, akoby sme ten prílev vedeli zastaviť. Komunisti sa o to snažili s obrovskými výdajmi. Mali sme ostnaté drôty a neviem čo všetko a nepomohlo to – tak ako by sme to robili na pobreží? Boli by na ňom guľomety? To je absurdné. Samozrejme, keď ľudia pricestujú s pasom na letisko, je možné ich posadiť do lietadla a poslať späť. Aj keď, ak to urobíte, tak im dosť výrazne naznačíte, že by sa mali dať k džihádistom. Získajú dôvod dať sa k nim.

 

Nedá sa s tým nič robiť?
Ľudsky s tým dokážeme urobiť iba to, čo zaznelo aj na tejto konferencii: snažiť sa, aby životné podmienky tam, odkiaľ prichádzajú, boli lepšie. Aby nemuseli utekať. To je dôležité. Máme tiež využívať všetky paragrafy, ktoré máme, aj keď si neviem predstaviť, že by to naozaj a trvalo pomohlo.

 

Toto nie je prvá vlna imigrantov, dokonca nie prvá vlna zväčša mos­limských imigrantov. Utekali sem moslimovia z Bosny, potom z Afganistanu. Vtedy sa nič nedialo, bolo ticho. Prečo je podľa vás okolo tejto vlny také veľké haló?
To by ma tiež zaujímalo. Nemôžem si pomôcť, vidím v tom politickú účelovosť. Zrejme sú politické kruhy, ktoré potrebujú ľudí vystrašiť a robia to týmto spôsobom.

 

Predtým tu tie kruhy neboli?
Myslím si, že nie.

 

Čo sa zmenilo?
To by som tiež rád vedel. Jednak sa začala ruská kampaň proti Euró­pe. Nemôžem si pomôcť, ja tam tú súvislosť vidím. Pretože tie námietky a tá panika sa vždy obracajú proti Európskej únii a Angele Merkelovej: to ona za to môže. No a potom – nejako sa to hodilo. Nikto nevie prečo, isté však je, že ľudia po tých dlhých rokoch mieru proste túžia po nejakom vzrušení.
Navyše, do Talianska, Grécka či Maďarska sa začali hrnúť státisícové davy a k dispozícii boli veľmi dramatické, emotívne televízne zábery, a tak ďalej, čo začiatkom 90. rokov nebolo.

 

V Európe za posledné roky oťažieva atmosféra. Myslíte si, že sa to dá porovnať s tým, ako na tom bola Európa v 30. rokoch 20. storočia?
To vôbec nemôžem pochopiť. Európe sa darí lepšie ako kedykoľvek v histórii. Na celom svete sa ľuďom darí lepšie než kedykoľvek v minulosti. Žijeme dlhšie, bezpečnejšie, zdravšie – a naraz sa z ničoho nič objavia takéto apokalyptické obrazy. Nemajú žiadny základ.

 

Napriek tomu tu sú.
Áno, sú. Sú to však do značnej miery mediálne obrazy a strašenie. Myslím si, že v tom strašení je politický záujem.

 

Ruský politický záujem?
Tak. U nás je to však i záujem prezidenta či niektorých politických strán, ktoré by chceli robiť záchrancov.

 

Čo z toho majú českí a slovenskí politici? Nie je to krátkozraké?
Práve preto, že sa nám vlastne darí dobre a nič strašné nás väčšinovo netrápi – i keď, samozrejme, sú tu chudobní ľudia, a tak – väčšinu ľudí nie je ľahké politicky mobilizovať. A toto sa hodí. Nie sú reálne problémy, tak si musíme nejaké vymyslieť.

 

Na Slovensku sa do polohy najhlasnejších obrancov kresťanských hodnôt stavajú ľudia, ktorí nenávidia imigrantov a odlišnosť vôbec. Ako to ide dohromady?
To je práve ono. Nikto si nekladie otázku, čo to tie kresťanské hodnoty sú. Preto sa môže zdať, že je to spôsob, akým žijeme. To však je v skutočnosti, povedzme, občianska alebo meštianska slušnosť, ktorá v súžití naozaj hrá rolu, no s kresťanskými hodnotami to nemá veľa spoločné.

 

A čo teda sú tie kresťanské hodnoty?
Kresťanské hodnoty sú viera, nádej a láska. A ešte pokánie a odpustenie. To sú skutočne špecificky kresťanské hodnoty. Všetko ostatné sú akési stopy iných myšlienkových systémov, v ktorých naša spoločnosť žila.

 

Čo konkrétne máte na mysli?
Rešpekt k majetku nie je kresťanský, ale neolitický, sedliacky. Dôraz na čistotu a poriadnosť nie je kresťanský, ale, povedzme, osvietenský; dôraz na racionalitu zase, povedzme, stoický, a tak ďalej. To všetko sú veci, ktorými Európa prešla a z každej z nich ostala v tom štandarde, ktorým sa v živote riadime, nejaká stopa.

 

Aká stopa?
Dôležitá stopa je napríklad súk­romie. To nie je žiadna samozrejmosť. Začína to tiež poľnohospodárstvom. To, že vám policajt nemôže prísť do bytu, teda nie je kresťanské. Takisto ľudské práva vlastne nie sú kresťan­ské. Sú založené na kresťanstve, vo svojej formulácii sú však až osvietenské.

 

Napriek tomu sú to hodnoty, ktoré stojí za to hájiť.
Nepochybne. Keď sa to však spriahne s kresťanstvom, tak sa zahmlí ob­sah tých vecí.

 

Čo tým myslíte?
Keď sa povie „kresťanské hodnoty“, tak si väčšina ľudí asi predstavuje majetok a jeho nedotknuteľnosť. Možno aj zdvorilosť alebo niečo také. Iné veci vlastne v bežnom súžití nepotrebujete – nepotrebujete, aby ich sused dodržiaval.

 

Ľudia, ktorí sa tvária, že bránia kresťanské hodnoty, ich však vnímajú asi trochu ináč.
Áno, samozrejme. Práve preto, že sa nehovorí o ich obsahu, môžu povedať, že tou hodnotou je povedz­me odpor k islamu. Hlavne, aby sa nestavali mešity – to že je kresťan­ská hodnota? To nemá s kresťanstvom nič spoločné.

 

V jednom z úvodných príhovorov konferencie Náboženstvo a migrácia zaznelo, že súčasná situácia s príchodom moslimských imigrantov je len ďalšou fázou permanentného konfliktu kresťanstva s islamom. Myslíte si, že je to tak?
Myslím si, že nie. Konflikt islamu s kresťanstvom, pokiaľ bol, tak bol politický – napríklad konflikt Rakúska s Tureckom, ktorý trval dve­sto rokov. Alebo konflikt Franskej ríše s Arabmi na Iberskom polostrove v siedmom a ôsmom storočí. Ďalej tu bol stredomorský konflikt maltézskych rytierov s Vysokou Por­tou a podobne. Takýchto konfliktov bolo niekoľko. Medzi nimi boli aj iné konflikty. Žiadna kontinuita v tom nie je.

 

Takže náboženský aspekt týchto konfliktov je len druhotná vec či zásterka?
Nie. Náboženstvo sa tu však premietlo do politickej sféry. Bolo akým­si tmelom politického útvaru: ríše, dynastie, panstva, a tak ďalej. Turci boli mohamedáni a cisár pán bol kresťan.

 

Na konferencii zaznelo i to, že náboženstvo môže ovplyvniť mieru integrácie utečencov do európskej spoločnosti. Súhlasíte s tým?
Určite. Môže ju podporiť a môže jej tiež brániť. Náboženstvo môže byť priehrada, alebo to môže byť most, ktorý spája.

 

Zatiaľ to ako most nevyzerá...
... ako most to dávno funguje! To je jeden z tých šialených omylov. V západnej Európe sú predsa milióny moslimov a funguje to veľmi dobre. To sú drísty, čo sa nám tu leje do hlavy. Sem-tam sa nájde blázon, ktorý niekoho postrieľa. A to je všetko. Inak sú tam tie milióny moslimov celkom normálne integrované. Mám tam vydatú dcéru, tak som každú chvíľu v Paríži.

 

Aha, práve Paríž sa často spomína ako mesto, kde integrácia zlyhala.
No práve. A tam nič také nie je. To sú normálni ľudia, ktorí sa učia spolu žiť. Je dôležité, aby sa začali prijímať. To znamená, že tí staro­usadlíci ich majú občas pozvať na obed, pomôcť deťom v škole či niečo také. To je veľmi dôležité.

 

A deje sa to?
Tam, kde to poznám, sa to deje. Samozrejme, sú aj getá, a to je nebezpečné. Je ich však veľmi málo a džihádistov, ktorí v nich žijú, sú stovky, možno tisícka. Pritom mos­limov sú tam milióny. Majú slobodu ako každý Európan. Teroristické  násilnosti sú hrozné, je ich však veľmi málo. Navyše, nepáchajú ich len moslimovia.
Minulý rok som bol v Paríži a šiel som do krčmy. Prisadol si ku mne nejaký človek – ukázalo sa, že bol z Libanonu – a pýtal sa, odkiaľ som. Povedal som, že z Česka a on sa úplne vydesil a hovoril: „Ako môžete žiť v tej strašnej zemi, kde ten šialenec postrieľal celú krčmu?“ (Narážal na streľbu z februára 2015 v Uherskom Brode, kde útočník zastrelil osem ľudí a následne spáchal samovraždu – pozn. red.) To je jediné, čo o nás vedel. A také veci ako Breivik – to nie sú mohamedáni, to nemá s islamom nič spoločné.

 

Prečo sa také veci vlastne stávajú?
Spoločnosť je akoby napružená, sú v nej ľudia s veľkou agresivitou, majú čas a možnosti, a tak to občas niekde vybuchne. A ľudia sa vydesia, a preto musia byť všade vojenské hliadky. Tie sú tam vlastne len preto, že sme všetci vystrašení. Fakticky je miera násilností nízka.

 

Napriek tomu mediálny obraz je iný a ovplyvňuje aj realitu. Na Slovensku napríklad aj preto máme v parlamente extrémistov. Čo teraz s tým? Čo máme ako kresťania robiť? 
Je tam neodôvodnená ustrašenosť. Preto prvá zásada je predovšetkým nestrašiť. Normálny človek by sa nemal dať vystrašiť. Možno by sa mal menej pozerať na televíziu a viac z okna. Pretože to strašenie je také self-fulfilling prophecy, proroctvo, ktoré napĺňa samo seba.

 

Čo konkrétne tým myslíte?
Povie sa: je tu vojna. Aha, pozri sa, tam je vojak. A potom z toho vyj­de, že sa má dať viac peňazí na armádu. Nič proti tomu, nech sa dáva, vojna tu však nie je. Ten dojem, že sme v extrémnom ohrození, je holý nezmysel.

 

Tá atmosféra tu už však je. Čo teraz robiť?
S atmosférou sa musí zaobchádzať atmosféricky. Pretože ak by ste aj nakúpili tisíc tankov, s atmosférou to nič neurobí. Tá je k realite imúnna.

 

Dá sa s ňou niečo robiť, alebo je to duch času, ktorý vanie, ako chce, a nedá sa ovplyvniť?
Má sa o tom hovoriť. Ten bonmot, že sa ľudia majú viac pozerať z okna ako na televíziu, hovorím už dva roky. A myslím to vážne. Dnes je tu, našťastie, priaznivý vplyv internetu, ktorý na rozdiel od televízií aspoň nie je homogénny. Mladší ľudia sa na televíziu takmer nepozerajú, a teda tiež nie sú takí vydesení.

 

Myslíte? Zdá sa mi, že slovenská skúsenosť je iná. V internetovom priestore sú mimoriadne aktívni fašisti a rôzni extrémisti a sú silní práve medzi mladými.
Čo znamená „silní“? Neviem. Nie je to však tak, že sú dva alebo tri kanály a všetci pozerajú na to isté.

 

Samozrejme. Podľa niektorých prieskumov má však napríklad ex-trémistická strana ĽSNS mimoriadne silnú podporu medzi mladými.
To je koľko?

 

Podľa jedného prieskumu až 30 percent.
To však nebude islamistami, lebo ich tiež nemáte. Medzi mladými je však vysoká nezamestnanosť, akoby o nich nikto nestál. To je vážna vec, že tie „fašistoidné“ skupiny dávajú mladým akúsi zvrhlú náplň, zmysel. Nestrašia ich, ale lákajú na výkon sily – že sa vás budú všetci báť, čo je na puberťáka výborné lákadlo.

 

V dlhodobom horizonte snáď funguje dobré vzdelanie. Dá sa s tým však niečo robiť v krátkodobejšom horizonte?
Myslím si, že o tom stačí hovoriť a pripomínať to. A pokiaľ možno nestrašiť.

 

Pred pár dňami sa na Slovensku stal prípad, keď jedna mladá dievčina roztrhala, podpálila a pomočila Korán. K tomu vyhlasovala, že bude vraždiť moslimov. Polícia ju zatkla a veľmi veľa ľudí najmä na sociálnych sieťach sa za ňu postavilo s tým, že jej zatknutie je porušenie slobody slova. Kde je podľa vás hranica slobody slova?
To nie je také zložité. Na šírenie nenávisti máme paragraf, stačí ho aplikovať. Myslím si, že je to správne, má sa to naozaj trestať. Rovnako ako verejné urážky.

 

Mám dojem, že čoraz viac ľuďom sa zdá, že tento štát trestá ľudí, ktorí si myslia niečo iné, ako je „oficiálna línia“.
Štát netrestá ľudí zato, že si myslia niečo iné, ale zato, že šíria nenávisť.

 

Domnievate sa, že keby tá dievčina nešírila reči o vraždení moslimov, iba spálila Korán, bolo by to aj tak na trest?
To je vec úvahy. Nie je jednoduché povedať, kde je tá hranica. Spáliť Korán? Možno áno, možno nie, neviem. Avšak hneď ako začne burcovať k násilnostiam alebo sama začne hovoriť, že bude vraždiť, to sa má trestať, aj keď trebárs len podmienečne.  

 

Späť k imigrantom. V jednom rozhovore ste spomínali, že európska spoločnosť musí imigrantom pomôcť, aby sa z nich stali Európania. Ako konkrétne na to? Čo okrem stretania sa susedov sa dá robiť?
Tá skutočná inkulturácia. To znamená vedieť, ako sa kde správať – naučiť sa, ako sa tváriť, vedieť ako sa pozdraviť, byť poriadny a čistotný, dbať nato, aby deti boli pekne oblečené...

 

To majú Európania učiť tých, čo sem prichádzajú?
V tom im majú pomôcť – v tom, čo je dôležité. Sám som to zažil pred mnohými rokmi, keď k nám začali prichádzať Vietnamci. Dnes sú z nich Európania a možno aj Česi a Slováci.
 

Miroslav Pastorek
Snímka: profimedia.sk
Páčilo sa :
0