9. marca 2018
Čítaní: 112
KN 10/2018 | Rozhovor
Boh pošle pomoc aj na kraj sveta
V Austrálii žije už tretie desaťročie. Slovákom na opačnej strane sveta sa prihovára prostredníctvom vysielania v Rádiu SBS. Vyskúšal rôzne profesie, ale v žilách mu od detstva koluje športová žurnalistika. Napriek láske k novinárčine a ku športu má ANDREJ BUČKO (55) jasne postavené životné priority: viera a rodina, rodina a viera.
Je Pôstne obdobie. Ako ho prežívate vo vašej rodine na opačnej strane sveta?
Každý rok po slovensky. Ctíme tradície i katolícku vieru, ktorá je dosť slušne zastúpená aj v Austrálii. Nie je najväčšia, ba ani už nemá také postavenie ako v minulosti, ale je stále dosť kostolov aj veriacich. Na Popolcovú stredu si ideme po krížik na čelo, dodržiavame pôst, učíme to aj deti a tešíme sa na Veľkú noc. 
 
Dávate si osobné predsavzatia na Pôst?
Dávame, ale budem úprimný, ruku na srdce, nie sú to predsavzatia veľké, ani rázne či tvrdé, skôr také dosiahnuteľné. Mohli by byť aj hlbšie a náročnejšie, v tomto sa musíme polepšiť. Skôr ide o také odriekania ako menej televízie, menej maškŕt, viac času spolu, viac sa venovať modlitbám a ľuďom. 
 
Venujete sa v rodine s manželkou a deťmi počas Pôstu častejšie spoločnej modlitbe? Je Sväté písmo a modlitba stredobodom vašej rodiny?
Modlitba má významné miesto, či už osobná, alebo spoločná. Okrem kostola aj doma vždy pred jedlom, pred spaním, okrem anglických čítaní a kázní nám najmladší syn, 7-ročný Erik čítava aj zo slovenskej Biblie. Jednak sa teší, že nám robí akúsi domácu bohoslužbu, čo ho baví, jednak si cvičí slovenčinu a väčšmi pochopí význam Svätého písma. Ja osobne si vždy prečítam liturgiu v Katolíckych novinách, jednak pre osobnú potrebu, jednak kvôli prehľadu a jednak pre poslucháčov vysielania.
 
V čom sú austrálske predveľkonočné a veľkonočné zvyky iné oproti slovenským?
Nie je veľký rozdiel, pokiaľ ide o Austrálčanov katolíckej viery. Keďže v Austrálii žijú predstavitelia asi 200 národností a rôzneho vierovyznania, niektorým Veľká noc nič nehovorí. Veľká noc sa skomercionalizovala tak ako Vianoce v mene predaja a zisku. Austrália, ako krajina, si pripomína tieto sviatky a stále sú to dni pracovného pokoja. Nevidíme však nič podobné ako šibačky, polievačky a iné naše zvyky, dokonca to tu považujú za znevažovanie žien. Vidieť však krížové cesty, väčšinou v tichosti a skromne organizované Cirkvou.
 
Usilujú sa slovenskí veriaci, katolíci v Austrálii o dodržiavanie tradícií?
Usilujú, a to už takmer storočie od prvého príchodu Slovákov počas veľkej krízy od roku 1929. Kedysi mali svojich duchovných otcov, žiaľ, dnes, v najväčších mestách Sydney a Melbourne už nemajú. Zvyky však dodržiavajú, chodí sa polievať a šibať, ale v malých počtoch. Tam, kde je kresťanská misia, tam sú sviatky krásne a tradične slovenské – v Sydney majú svoj Kostol sv. Cyrila a Metoda, v Melbourne evanjelický zbor Krista Pána a v Perthe aktívneho mladého katolíckeho kňaza Pavla Herdu. Nedá sa to však porovnať z čias takých 60. a 70. rokov, keď krajanský život organizovali Slováci v Austrálii okolo svojej kresťanskej misie.
 
Kde a ako zvyknete tráviť Veľkú noc?
Zväčša doma, v kostole, ale aj v práci. V pondelok bývajú skromné šibačky, keď sa ide k Slovákom, našim známym, a bývajú aj krajanské pikniky. Po Veľkej noci je každoročnou tradíciou stavanie mája v lesoparku. Varíme šunku, maľujeme vajíčka, počúvame krásne piesne Simy Martausovej a ja mám špeciálne veľkonočné vysielanie v rádiu na Veľkonočnú nedeľu. Priestor v programe dostane vždy evanjelický i katolícky kňaz, ktorí sa prihovoria slovenským poslucháčom a spomenú pravý význam sviatkov.
 
Ktorá časť Veľkonočného trojdnia sa vás najviac osobne dotýka – v rozmere vášho života – „na tretí deň vstanem z mŕtvych“?
Pre mňa osobne sú všetky tri, dokonca štyri dni krásne. Na Veľký piatok zvyčajne nahrávam našich kňazov do rádia a až mi zimomriavky behajú po chrbte, keď v štúdiu počúvam cez telefón ich príhovory, ktoré sú vždy hodnotné a zmysluplné; a mám vlastne také privilégium, že ich počujem prvý, sólo, a v krásnej slovenčine ako doma. Večer v sobotu sa ide na „viliu“ do kostola s deťmi a v tme zapaľujeme sviece po západe slnka. Tieto sväté omše sú hojne navštevované aj v Melbourne a sú krásne. Na Veľkonočnú nedeľu je po ďalšej svätej omši slávnostný rodinný obed a večer idem vysielať mimoriadne vydanie. V pondelok sa šibe a polieva, takže s chlapcami si chodíme po výslužku. Najviac si človek uvedomuje, že zmŕtvychvstanie Krista je tu pre nás, Ježiš sa obetoval za nás; a ani náš život sa nekončí pozemskou púťou.
 
Posledná veta v knihe Alexandra Dumasa Čierny tulipán znie: „Človek niekedy vytrpí toľko, že má právo nikdy už nepovedať: Som príliš šťastný.“ Vy ste toho prežili naozaj
veľmi veľa a aj veľmi ťažké situácie. Ste dnes šťastný, spokojný? Od koho/z čoho čerpáte najväčšiu posilu pre svoj každodenný zápas so životom?
Človek je taký tvor nespokojný a nikdy sa nedá povedať, že celkom šťastný. Ak si uvedomím, že mám peknú rodinu, zdravé deti, strechu nad hlavou a nehladujeme, sme v príjemnej a žičlivej krajine, potom som spokojný. Chýba mi však Slovensko, kraj, kde som sa narodil, moja ďalšia rodina, blízki, čo sú tak ďaleko, trebárs aj hokej, radosti z detstva. Vôbec nie politika a studenšie počasie. Silu do života čerpám od manželky, detí, priateľov, z príjemných chvíľ, ale i viery, ktorá ma neraz podržala. Veľakrát mi doslova zachovala existenciu. Nikdy nezabudnem na slová kňaza Juraja Valluša zo Slovenska, ktorý pôsobil v Melbourne len necelé dva roky, ale pripomínal – všetko zlé je na niečo dobré; je aj relatívne, keď sa porovná s niečím iným, najväčšiu silu má láska, a nie peniaze. Veľa som sa naučil od múdrejších ľudí, ale aj od úderov v živote. Nič nie je krajšie, ako keď sa znovu postavíte na nohy a niečo dosiahnete po hlbokom páde. Inak to prežívate a oceníte.

Čo vás vnútorne držalo nad vodou v najťažších chvíľach? Bola to aj vaša viera?
Nič iné. Bol to vzťah k deťom a k viere. Vymodlil som si anjela strážneho v podobe druhej manželky po smrti mojej prvej v mladom veku, keď mala iba 35 rokov. Ako vdovec som sa staral o dvoch chlapcov tri roky, keď tu zrazu prišla pomoc z diaľky a doslova z neba. Priletel niekto, kto ma zdvihol. Naše spoločné motto na svadobnom oznámení znelo: „Keď nejaká duša potrebuje pomoc, Boh ju pošle aj na kraj sveta.“ Povedal to belgický kráľ Baudouin a moja druhá manželka Daniela si to niekde prečítala a toto ju viedlo z Malaciek až do Austrálie. O kráľovi Baudouinovi po jeho smrti básnik Jules Beaucarne povedal: „Verejnosť vzdáva hold kráľovi ako poslovi lásky.“
 
Čo pre vás znamená domov, rodinné zázemie; že sa máte kam a ku komu každý deň vrátiť? Kladiete si niekedy otázku, čím by ste boli bez nich?
Na to je odpoveď jednoznačná. Niet nad rodinné zázemie. Nielen sa niekam vrátiť, ale aj si pohovoriť, spolu prežiť ťažké chvíle, bolesti aj radosti, spolu bojovať a prekonať prekážky, radiť sa i oponovať, spoločne prenášať zvyky, reč, skúsenosti a vieru na deti. Keby som ich nemal, jednoznačne by som sa vrátil k športovej žurnalistike na Slovensko, nemyslel na nič a vrhol sa na písanie, komentovanie a cestovanie za majstrovstvami a olympiádami. Po každom návrate by to však bolo do štyroch hluchých stien, tmavých nocí a samoty.
 
S manželkou Danielou máte krásny vzťah. Čo Daniela priniesla do vášho života a do života vašich dvoch synov?
Ako som opísal vyššie, v podstate prišiel anjel strážny, lebo nebo vyslyšalo moje prosby i trápenie, a akoby som vstal z mŕtvych do iného života. Žil som minulosťou a len pre dvoch chlapcov. Do ich života sa snažila Daniela priniesť viac skúseností, viac pochopenia pre situácie i pre druhých, nové zamyslenia i výzvy. Či a koľko sa jej z toho podarilo, ukážu ďalšie roky. Rovnako sa o to isté snaží aj s našimi ďalšími troma deťmi, ktoré majú zatiaľ 15, 13 a 7 rokov.

Veľmi sa angažujete pre Slovákov v Austrálii – pracovne, manažérsky, ľudsky. Napĺňa vás to radosťou; a zbližuje vaša práca Slovákov v Austrálii do jednej veľkej rodiny?
Pokiaľ sa dá, zbližuje, ale oveľa záslužnejšiu prácu robili predo mnou kňazi. Voľakedy boli Slováci k sebe bližšie a častejšie. S dnešnou počítačovou a komunikačnou technikou už nie je ani rozhlasový program takou vzácnosťou, ani flmy a piesne, ba aj tá diaľka sa dá prekonať videotelefonátmi. Vysielanie ma napĺňa radosťou, lebo krajania sú spokojní a ja môžem aspoň takto v cudzej krajine ostať pri svojej novinárčine aj v anglickom prostredí.
 
Pamätáte si ešte na prvý impulz, prečo ste sa kedysi rozhodli venovať žurnalistike a prečo športovej?
Vždy som sníval len o športovej. Prvý impulz si pamätám presne, ZOH a OH 1968, Grenoble a Tokio. Skvelé výkony hokejistov a gymnastky Věry Čáslavskej. Mal som takmer 6 rokov a pozeral som to v televízii. Čiernobielej. Odvtedy každý futbal a hokej. Chcel som cestovať na šampionáty, vidieť svet a komentovať ako Karol Polák alebo Rudolf Gallo. Vysmievali sa mi, mávli rukou, vraj, zabudni, to je len pre vyvolených s protekciou. Navyše, ako Košičan som mal do Bratislavy ďaleko vzdialenosťou aj v prenesenom význame. Mama sa hnevala, že som vypínal zvuk v televízii a športové prenosy som im komentoval doma do varechy alebo naberačky. Nuž a keď som v knihe Pripútaní k mikrofónu zistil, že Karol Polák sa narodil 3 mesiace po slávnom rímskom fnále Taliansko – Československo v septembri 1934, a ja 3 mesiace po slávnom čilskom finále Brazília – Československo v septembri 1962, bolo rozhodnuté.
 
Vyskúšali ste si aj iné zamestnania, ale novinárčina je pre vás – ako sa píše vo Svätom písme, dar, talent, povolanie zhora – cítite to tiež tak?
Prirodzene. Človek nemá nič zaruče né. Avšak všetko, čo robí s láskou, má zmysel a prinesie pokoj a výsledky. Vyskúšal som si prácu v továrni na uhorky, v záhradníctve, čašníctve, dláždení, obsluhe v kasíne, v predaji dovolenkových balíkov, i preklada teľstve. Športová novinárčina je však pre mňa najkrajšia. Škoda, že som neuplatnil všetok talent...
 
Mali ste/máte ako športový novinár svoje športové idoly? Alebo skôr novinárske idoly?
Mal. Už som spomenul Karola Poláka, Rudolfa Galla, ale učil som sa aj od redaktora Vladimíra Martinčeka z Košíc; jazykovo, štylisticky a od borne mi dal najviac Pavol Kršák. Zo zahraničných som najviac uzná- val Slováka v Kanade Juraja Grossa a Američana Buda Collinsa. Zo športových idolov to bola jednoznačne Věra Čáslavská, bratia Šťastní a Viačeslav Fetisov.
 
V januári ste si určite nenechali ujsť jeden z najprestížnejších grandslamových turnajov Australian Open. Čím je pre vás tento turnaj výnimočný, charakteristický, atmosférický a naj naj spomedzi ostatných turnajov?
Australian Open som novinársky pokryl najčastejšie – 28-krát za sebou! Očaril ma od roku 1991 atmosférou, letným počasím v januári, austrálskou voľnosťou, ba vždy mi ešte polepšil aj zdravotne. Blahodarne na pľúca i na dušu. Práve pre Australian Open som sa sem presťahoval. Slováci dosahovali najlepšie výsledky na Australian Open. Po rozdelení ČSFR v januári 1993, keď nikto nechápal vo svete, že už pár dní existuje nejaké Slovensko a v Melbourne nás nikto funkcionársky nezastupoval, hráčky Radka Zrubáková a Karina Habšudová na poslednú chvíľu dostali správnu príslušnosť, mal som tú česť zohnať a vztyčovať vlajku Slovenska v Melbourne Parku s riaditeľom turnaja Paulom McNamee a predsedom ITF Brianom Tobinom.
 
Ktorý zo zápasov na Australian Open – za všetky roky, čo tento turnaj sledujete – bol pre vás nezabudnuteľným?
Najskôr ma chytil postup Miloslava Mečířa do fnále 1989, ktoré som ešte videl iba v televízii, ale krásne bolo fnále Becker – Lendl 1991, dramatické osemfnále Sampras – Hrbatý 1997, víťazné štvrťfnále Kučera – Sampras 1998, semifnále Hantuchová – Ivanovičová 2008, i postup do fnále Dominiky Cibulkovej 2014, na ktoré sme sa celá rodina obliekli do slovenských krojov.
 
Koho výkon vás najviac prekvapil a potešil na tohtoročnej zimnej olympiáde?
Jednoznačne najviac prekvapila Češka Ester Ledecká, potešila nepoddajná Anastasia Kuzminová a sklamali ma návštevy a atmosféra na druhotriednom hokejovom turnaji.
 
ZUZANA ARTIMOVÁ
SNÍMKY: ARCHÍV –AB–
Páčilo sa :
0