14. marca 2004
Čítaní: 80
KN 11/2004 | Rozhovor
Zamyslenie nad osemdesiatkou

• Otec kardinál, jubileá, zvlášť takéto vzácne, sú príležitosťou ohliadnuť sa dozadu, hodnotiť, ďakovať Bohu i ľuďom. Mnohé si človek plnšie uvedomí až s odstupom času. Čo vo vás vyvoláva pohľad z 80 rokov vysokej životnej rozhľadne?

Keď sa tak pozerám na svoj život, čoraz jasnejšie vidím červenú niť a cítim Božiu ruku, ktorá ma viedla nie vždy podľa mojich ľudských očakávaní, ale oveľa lepšie: Boh píše rovno aj cez krivé čiary.
Moje detstvo a mladosť sa viažu na Udavské, malú obec pri Humennom. Narodil som sa v chudobnej robotníckej rodine, mám dve sestry. Veľa vďačím svojim rodičom, najmä matke, ktorá uvádzala do života viery nielen nás, ale aj nasledujúce dve generácie počas neslobody. V dedine pôsobil v medzivojnovom období vynikajúci kňaz Dr. Štefan Hések, ktorý našu dedinu povzniesol zo stránky náboženskej, národnej i kultúrnej. Mal živý styk s mládežou a povzbudzoval nadaných žiakov a žiačky do štúdia. Gymnázium som vyštudoval v Michalovciach. Sem posielali z Česka veľa profesorov rôznych názorov, aj bez vyznania. Našťastie tu pôsobil aj učený a sociálne zameraný kňaz Dr. Štefan Hlaváč, ktorý využíval dvojhodinové vyučovanie náboženstva za týždeň na utvrdenie viery a vyvrátenie protikladných tvrdení. Bol to okrem iného ozajstný priateľ mládeže, najmä chudobných študentov, zakladateľ skautského hnutia na východe a široko známy sociálny pracovník. Osoba „pána profesora”, alebo „nášho Pištu”, ako sme ho volali, bola pre mňa vzorom pri utváraní povolania, ktoré vo mne potichučky rástlo. Štúdium sa mi výborne darilo, aj keď cez prázdniny som často musel dávať hodiny iným alebo ťažko pracovať na cestách či v lese, aby som si zarobil na knihy. Úspechy v drobných apoštolských podujatiach ma tiež posmeľovali a nemal som ešte sedemnásť rokov, keď som sa verejne priznal k úmyslu stať sa kňazom a tak pracovať pre povznesenie nášho ľudu, ktorý som vždy miloval, najmä mládež.

• Tušili ste, že z Michaloviec povedie vaša životná cesta do šíreho sveta?

Na misijné poslanie som vtedy ešte nemyslel. O to sa neskôr postaral sám Boh, aj keď mi nechýbala istá prozreteľnostná predpríprava: malá soška černoška pri jasličkách vo farskom kostole, ktorému sme hádzali do klobúka peniažky na misie a on nám za ne ďakovne pokýval hlavou, nová socha sv. Terezky Ježiškovej, patrónky misií, občasné čítanie časopisu Hlasy z domova a misií a podobne. Mal som teda chudobnú, ale pomerne pokojnú mladosť. Ďakujem Bohu za svoju zdravú rodinu aj za chudobu, ktorá ma naučila pracovitosti a úcte k jednoduchému ľudu.
Bezprostredne po vojne ma biskup Čársky poslal do Ríma. Práve som začínal tretí rok na bratislavskej teologickej fakulte. Vo Večnom meste sme bývali v Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého a študovali na Lateránskej univerzite. Dňa 12. marca 1949 som prijal v Lateránskej bazilike kňazské svätenie a na druhý deň som za účasti ani nie desiatich prítomných, ale nijakého príbuzného, slúžil prvú svätú omšu, a to pri hrobe sv. Pavla, apoštola národov, ktorý ma vždy priťahoval svojím zápalom za Ježiša Krista a jeho Cirkev. Ako primičný obrázok som si vybral vladimirskú ikonu Bogorodice umilienia, ktorú vtedy v Taliansku málokto poznal, a môj program kňazského apoštolátu som naznačil citátom z Jánovho evanjelia: „Aby mali život a aby ho mali hojnejšie” (Jn 10, 10). Pôvodný plán bol vrátiť sa domov a pôsobiť v diecéze. Medzitým sa však stali dôležité udalosti, ktoré dali môjmu životu iný smer. Ponajprv to bol násilný prevrat vo februári 1948, ktorý sa čoskoro prejavil: komunistická vláda nám prikázala okamžite sa vrátiť domov a stiahla nám pasy. Ja som však medzitým dostal od Svätej stolice vymenovanie za vicerektora-ekonóma kolégia Nepomucenum. Tak som sa stal „exulantom”. Dnes ďakujem Bohu za toto „vyhnanstvo”, za tento „exil”, pri ktorom sa Rím stal mojou druhou vlasťou a domovom.

• V našej vlasti začala intenzívna likvidácia Cirkvi. Kontakty s Rímom boli prerušené, nádeje veriacich sa však upierali práve týmto smerom. Čo tieto roky znamenali pre vás?

Päťdesiate roky som strávil v Ríme tak, že som sa staral o bohoslovcov, ktorí utiekli z Československa a prišli študovať do Nepomucena, ako aj o kňazov z rôznych svetadielov, ktorí si konali vyššie štúdiá a bývali v kolégiu. Tak som prichádzal do čoraz širšieho styku s rôznymi rasami a kultúrami. Okrem toho som využil čas, aby som dosiahol nielen doktorát z teológie, ale aj druhý, a to zo sociálnych vied na Gregorovej univerzite a neskôr aj tretí, z kánonického práva, dizertačnou prácou Zriadenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku, ktorá vyšla po nemecky u Herdera vo Viedni a po slovensky roku 1995 na Spiši. 
Medzitým však prišli do Ríma vynikajúci kňazi, ktorí museli utiecť zo Slovenska: Botek, Náhalka, Čík, ktorí obohatili počet rehoľníkov tak otcov jezuitov Felixa Litvu, Michala Lacka, ako aj saleziánov na čele s Ľudom Macákom a iných. Začali sme vydávať Hlasy z Ríma a zaujímať sa o našich krajanov, roztrúsených po svete. Ja som sa venoval nielen starostiam o vydržiavanie seminaristov, ale aj vyhľadávaniu nových povolaní v zahraničí pre Slovensko. To ma viedlo roku 1958 k ceste do Ameriky. Biskup Adamec je ovocím týchto snáh. Podobnú myšlienku začali uskutočňovať s mladšími synmi slovenských emigrantských rodín saleziáni.

• Rím sa pre Slovákov nerozlučne spájal so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda. Knihy, ktoré sa tu vydávali a rôznym spôsobom pašovali na Slovensko, živili vieru a nádej. Aký bol váš podiel, otec kardinál, na jeho vzniku a živote?

Činnosti, ktoré sme rozbehli, potrebovali strechu nad hlavou. Tak sa zrodila na Vianoce 1959 myšlienka postaviť Ústav sv. Cyrila a Metoda. Roku 1960 som znovu cestoval do Ameriky, kde som získal za túto myšlienku našich rodákov, najmä biskupa Grutku. Sami sme nemali ani groš, ale vytýčili sme si ako termín na posviacku jubilejné 1100. výročie príchodu solúnskych bratov k našim predkom. Myšlienka zjednotila našich krajanov natoľko, že keď delegáti mužskej Jednoty odhlasovali väčšiu pomoc na stavbu ústavu, celé zhromaždenie povstalo a začalo spievať Hej, Slováci. Boh odmenil našu odvahu a zanietenosť a na sviatok Sedembolestnej, patrónky Slovenska, roku 1963 sme ústav posviacali za účasti krajanov z celého sveta. Okolo ústavu sa potom rozbehla široká činnosť, napr. malé slovenské gymnázium s cieľom budúcej prípravy na kňazstvo alebo na laických pracovníkov, vydavateľstvo náboženských kníh, duchovné stredisko pre našich emigrantov a pútnikov. Posilnila sa aj spolupráca s Vatikánskym rádiom. Žiaľbohu, z „otcov zakladateľov” tohto prozreteľnostného diela som ostal nažive iba ja, ale žijú ešte niektorí dôležití činitelia ako arcibiskup Hrušovský, biskup Vrablec, niektorí saleziáni a iní.
Do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda som sa preniesol až roku 1965 a postupne som tam vydal svoje dva komentáre k dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu: Svetlo národov a Kresťan a svet, ako aj ďalšie svoje knihy a brožúrky. Boli to požehnané roky aj pre mňa osobne.


Mons. J. Tomko s Mons. Š. Náhalkom pred cestou do Ameriky roku 1960

• Vašou srdcovou záležitosťou, ako sa to prejavilo i vo vašom pamätnom prejave v slovenskom parlamente, je cyrilo-metodská myšlienka. V čom vidíte jej aktuálnosť?

Cyrilo-metodské jubileá, ktoré sa pripomínali osobitne slávnostne v rokoch 1963 a 1969, ma priviedli k tomu, aby som si preštudoval historické pozadie a význam ich misie a tradície v slovenských dejinách. Výsledky tohto výskumu som potom uverejnil v malej knižke. Falošná komunistická veda, najmä historiografia, tvrdila, že tzv. byzantská misia bola čisto politická a že hovoriť o cyrilo-metodskej tradícii u nás je mýtus. Námietka v niektorých hlavách zo starej ideologickej školy ešte dodnes nevymrela. Veď preklad Písma a príprava bohoslužobných kníh, ktorú vykonali naši apoštoli, nie sú predsa politické akcie, ako ani výchova kňazov a hlásanie evanjelia! Myslím si, že je celkom správne, že sa cyrilo-metodská tradícia dostala do Ústavy Slovenskej republiky. To sú naše ozajstné korene! Na začiatku nášho písomníctva stojí preklad Jánovho evanjelia do staroslovienčiny, ktoré sa začína slovami: „Iskoni bie Slovo i Slovo bie u Boga a Bog bie Slovo.” Toto je jedno z našich prvých písaných slov, ktorými sme vstúpili na javisko kultúrnych dejín. Táto tradícia by sa však nemala stať iba okrasným prvkom v slávnostných prejavoch, ale naším prínosom pre mravnú obnovu Slovenska a pre spojenú Európu, aby dýchala oboma stranami pľúc.

• Kto pozná vašu činnosť, má istotu, že oboma stranami pľúc a s univerzálnym rozmachom ste dýchali už od svojich mladých kňazských rokov. Mohli by ste „pavlovsky” vypočítať a priblížiť našim čitateľom tieto málo známe, no veľmi plodné roky?

Rím sa mi stal druhým domovom aj preto, lebo mi otvoril brány na vstup do činnosti svetovej Cirkvi. Roku 1961 ma pozvali, aby som sa zúčastnil konkurzu na miesto teologického spolupracovníka na Kongregácii Sancti Officii. Na tomto pracovisku som prežil trinásť rokov, a to doslova v tieni kupoly Svätopeterskej baziliky, do ktorej som mal na skok. Tá sa čoskoro stala aulou koncilu, kam som odbiehal vyhľadať niektorého biskupa a načúvať nejakému prejavu. Tak som poznal mnohých biskupov a teológov. Ku koncu koncilu som spolupracoval na vnútornej reorganizácii tejto starej inštitúcie, ktorá sa stala Kongregáciou pre náuku viery. Ako vedúci nového teologického oddelenia som sa pričinil o zriadenie komisií pre náuku viery pri biskupských konferenciách vo svete. Tak sa začali moje cesty na rôzne kontinenty: po úspešnej schôdzi európskych predstaviteľov v novembri 1968, keď som prvý raz stretol kardinála Wojtyłu, roku 1970 ma vyslali do Manily na schôdzu biskupov z celej Ázie, na ktorú prišiel aj Pavol VI., a roku 1973 do Sydney v Austrálii na stretnutie biskupov Oceánie.
Druhou pamätnou činnosťou bolo prvé zasadanie Biskupskej synody roku 1967, na ktorej som bol jedným zo zvláštnych tajomníkov. Bola to mesačná skúsenosť a debata vyše dvesto biskupov z celého sveta o tom, ako uskutočniť smernice koncilu pre obnovenú liturgiu, najmä omšovú, pre semináre, pre miešané manželstvá a pre nový cirkevný zákonník. Synoda tiež navrhla zriadenie Medzinárodnej teologickej komisie a mne okamžite pripadla úloha pripraviť pre ňu stanovy, vymenovanie členov a prvé i druhé pracovné zasadanie. Tam som osobne spoznal najvýznačnejších teológov našich čias, medzi ktorými boli Ratzinger, Schnackenburg, Congar, Rahner, De Lubac, Hans Urs von Balthasar, Colombo a iní. Zároveň som sa stal tajomníkom kardinálskej komisie, ktorá mala pripraviť predpisy pre miešané manželstvá. Z týchto skúseností sa zrodila moja talianska kniha o miešaných manželstvách. Ako vedúci doktrinálneho oddelenia som sa tiež zúčastnil na mnohých podujatiach Svätej stolice a iných dikastérií na poli ekumenizmu, rodiny, laického apoštolátu atď.
V decembri 1974 som bol vymenovaný za podsekretára Kongregácie pre biskupov, ktorá pripravuje vymenovania biskupov, zriaďovanie diecéz a biskupských konferencií. K nej je pridružená aj Komisia pre Latinskú Ameriku - polosvetadiel s najväčším počtom členov Katolíckej cirkvi. Pripadla mi aj úloha spolupracovať na dokumente o vzťahoch medzi biskupmi a rehoľníkmi Mutuae relationes. Mohol som sa tiež činne zúčastniť na známej Konferencii biskupov Latinskej Ameriky v Pueble vo februári 1979 a pozdraviť tam po slovensky nového pápeža Jána Pavla II. Ani som netušil, čo pre mňa slovanský pápež pripraví!

• I keď sa o biskupských synodách často hovorí, ich poslanie a súvislosti sa nám neraz strácajú. Vy ste sa stali generálnym tajomníkom jednej z nich. Čo znamenali tie roky pre vás a pre život Cirkvi?

O niekoľko mesiacov po svojej voľbe Ján Pavol II. vymenoval nových kardinálov, medzi inými generálneho tajomníka Biskupskej synody, Poliaka biskupa Rubina. Na jeho miesto vymenoval mňa v hodnosti arcibiskupa a zároveň si vyhradil, že ma osobne vysvätí. Aj voľba miesta - Sixtínskej kaplnky, a sviatku Sedembolestnej, patrónky Slovenska, potom slovenská homília a prenášanie celého obradu cez Vatikánske rádio na Slovensko boli znakmi zvláštnej pozornosti pápeža k nám, ktorý mal povedať: „Umlčaná Cirkev už nejestvuje, lebo za ňu hovorí sám pápež.” 
Za biskupský znak som si s pomocou spolubratov vyvolil zemeguľu, v jej srdci zasadený dvojramenný cyrilo-metodský kríž na troch vŕškoch a nad ním tri ľalie. Pod erbom je môj program, inšpirovaný sv. Pavlom: „Ut Ecclesia aedificetur”, čiže „Aby sa Cirkev vzmáhala”. Tri symboly naznačujú, akú Cirkev budovať: katolícku, svetovú (zemeguľa), slovenskú, cyrilo-metodskú (kríž na trojvrší) a diecéznu, košickú (tri ľalie, z ktorých jedna je zakrytá krížom). Môj život sa začal niesť v znamení tohto programu. Biskupská synoda mi otvárala obzor činnosti pre svetovú Cirkev.
V novej úlohe na synode ma čakala tuhá robota, pri ktorej som našiel pevnú oporu vo Svätom Otcovi. V priebehu šiestich rokov som mohol takto pripraviť a už v januári 1980 viesť veľmi ťažkú synodu holandských biskupov a v októbri toho istého roku generálnu synodu o rodine a manželstve, na ktorej bol hlavným relátorom kardinál Ratzinger. Po zverejnení výsledkov v apoštolskej exhortácii Rodinné spoločenstvo roku 1983 nasledovala generálna synoda o zmierení a pokání s následnou posynodálnou apoštolskou exhortáciou. Nato som začal pripravovať dve synody: jednu o laikoch a druhú, mimoriadnu, o stave uskutočňovania rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu v Cirkvi. 
Biskupská synoda je nová pokoncilová ustanovizeň. Na nej sa zídu reprezentanti biskupov z celého sveta a počas celého mesiaca rokujú o niektorej dôležitej otázke života Cirkvi, ako napríklad o rodine, výchove kňazov, laikoch, katechéze, zasvätenom živote, biskupoch a podobne. Na začiatku referujú o stave vo vlastnej krajine so svetlými i s tienistými stránkami a vo svetle evanjelia hľadajú priliehavé riešenia na jestvujúce problémy, ktoré potom vyústia do konečných návrhov a tie predložia pápežovi na schválenie s prosbou, aby ich prikázal pre celú Cirkev. Prirovnával som synodu k srdcu, ktoré najprv pritiahne opotrebovanú krv zo všetkých údov, a okysličenú ju vyšle naspäť, aby udržiavala a oživovala aj okrajové údy. Preto považujem obdobie svojej činnosti v službe tohto „srdca” za dôležité a užitočné nielen pre mňa, ale aj pre celú Cirkev.
Mal som iba rozpracované prípravné práce na dve synody, keď ma nečakane stihlo v apríli 1985 vymenovanie za kardinála a prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Darmo som sa utešoval, že to nejako zvládnem, lebo ma posiela Svätý Otec, ktorý dobre pozná mňa aj moje obmedzené schopnosti. V tú noc som nespal a premietal si pred očami nesmierne potreby a úlohy Cirkvi na poli evanjelizácie, ako aj ťažkosti pri vedení jednej z najnáročnejších kongregácií Rímskej kúrie.

• Prefektovi Kongregácie pre šírenie viery (Propaganda fidei) dávali žartovní Rimania prezývku „červený pápež”. Červená farba je v liturgii farbou mučeníkov. Čo znamenalo toto poslanie pre vás?

 

Úlohy „červeného pápeža” sú naozaj rôznorodé a rozsiahle. Vymenovanie je na päť rokov, ale môže sa predlžovať. Pre mňa z toho bolo šestnásť najťažších, ale aj najkrajších rokov môjho života na čele katolíckych misií vo svete a takmer štyristoročnej kongregácie, ktorú založil pápež Gregor XV. roku 1622. Ako mi to ihneď na začiatku povedal istý kolega, ide tu o prácu pre dve tretiny ľudstva, ktoré ešte nepoznajú Ježiša Krista. Okrem toho treba sa starať o šírenie misijného ducha v celej Cirkvi a o duchovnú i materiálnu pomoc misijnej činnosti a mladým cirkevným spoločenstvám.
Len v samotnom Ríme je prefekt na čele pracovnej skupiny päťdesiatich členov, potom ústredného vedenia Pápežských misijných diel, stará sa o päť kolégií pre výchovu 130 seminaristov, 340 kňazov na vyšších štúdiách, asi 90 rehoľných sestier a rovnaký počet katechétov z rôznych svetadielov. Okrem toho je veľkým kancelárom misijnej Urbanovej univerzity. Jeho úrad pripravuje zriaďovanie diecéz a iných cirkevných organizácií, vymenovávanie biskupov, schvaľuje biskupské konferencie, stará sa o výchovu kňazov, o prípravu a zadelenie misionárov (kňazov, rehoľníčok, laických pracovníkov). Pre široké úlohy na misijnom poli je prefekt členom vyše desiatich iných dikastérií, čiže centrálnych úradov v Ríme. 
V mojom úrade som mohol použiť všetky svoje znalosti a doterajšie skúsenosti, ktoré mi Boh dal získať predtým na poli jazykov, teológie, sociológie, výchovy kňazov, univerzitného vyučovania, administratívnych skúseností. Naraz sa celá moja minulosť, aj niektoré práce, ktoré som konal viac z povinnosti ako z vlastnej záľuby, ukázali užitočnými. Červená niť sa stávala čoraz jasnejšou. Túžba mladého novokňaza pri hrobe apoštola národov sv. Pavla, „aby mali život a aby ho mali hojnejšie”, sa spojila a stala konkrétnou v biskupskom hesle „aby sa Cirkev vzmáhala”, a to najmä na svetovej, misijnej rovine.

• Čo všetko spadalo do sféry pôsobenia prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov?

Štatistické údaje najlepšie svedčia o misijnej časti Cirkvi: vyše 1 100 biskupov, zväčša už domorodých, okolo 55 000 kňazov, 80 000 seminaristov, z toho skoro 30 000 vo veľkých seminároch, okolo 170 000 rehoľných sestier, celé státisíce katechétov; k tomu treba pripočítať školy, menšie i väčšie nemocnice, okolo 700 ústavov pre malomocných, ani nehovoriac o nespočetných sociálnych zariadeniach. Boh požehnáva misijnú prácu a dáva vzrast mladým cirkvám. 
Ihneď od začiatku som pochopil, že tieto cirkvi a misie sa vôbec nedajú riadiť spoza stola, ale že treba ísť do terénu. Začal som cestovať a absolvoval som spolu 50 ciest do Afriky, asi 20 do Ázie, vyše 10 do Latinskej Ameriky, 3 do Oceánie, viacero do iných svetadielov a krajín, kde bolo treba udržiavať misijného ducha, teda spolu asi 100 ciest.
A neboli to turistické cesty, ak si pomyslíme na maláriu, týfus, žalúdočné choroby, žltú horúčku a iné neduhy, ktoré číhali za každým rohom a od ktorých ma dobrotivý Boh zväčša ochránil. Celkove môžem povedať, že som pri vynaloženom úsilí oveľa viac dostal, ako som mohol dať. Pritom mi ostáva radosť, že mi Pán žatvy dožičil akoby zaniesť na krst Svätému Otcovi a zriadiť 180 nových diecéz a podobných celkov, zvýšiac ich celkový počet z 877 na 1 060, čo značí 36 % z celkového počtu v celej Cirkvi. Tiež sa mi dostalo milosti vložiť ruky na 61 biskupov, ktorých som takto vysvätil, a množstvo kňazov a diakonov, ktorých počet som si nezaznačil. K tomu treba pridať prácu v Rímskej kúrii i v samotnom úrade na Španielskom námestí v Ríme, ako aj starosť o spomínanú Urbanovu univerzitu a naše kolégiá. Čiastočné svedectvo vydávajú homílie, prejavy, články a úvahy v rôznych rečiach, ktoré som si dal každý rok zviazať a tvoria dvadsať zväzkov v mojej súkromnej knižnici. Skúsenosti z ciest som zhromaždil v dvoch zväzkoch diela Na misijných cestách. Druhý zväzok sa len okolo minulých Vianoc dostal do 120 000 slovenských rodín. Pripravil som si ho ako dar k osemdesiatke v nádeji, že sa takto vzbudí nejaké misionárske povolanie. V Jubilejnom roku 2000 vyšiel slovenský preklad mojej knihy Misie do tretieho tisícročia. Okrem toho si uchovávam asi šesťdesiat videokaziet, to je asi stodvadsať hodín premietania, ako živých záberov z ciest. To najcennejšie však ostáva v srdci, a to je radosť, že mi Pán doprial priložiť ruku k šíreniu jeho kráľovstva, „aby sa Cirkev vzmáhala”.
Keď som 77-ročný zanechával úrad, Svätý Otec mi poslal ďakovný list, ktorý mi pomohol citovo sa rozlúčiť s toľkoročnou každodennou námahou. Ostali mi však mnohé poradné úlohy v rímskych organizmoch. Keď po osemdesiatke aj tie odpadnú, ostane mi len predsedníctvo Pápežského komitétu pre medzinárodné eucharistické kongresy, ktorým ma v októbri 2001 poveril Svätý Otec. Vtedy mi prišlo na myseľ pokušenie žartovať nad týmto vzácnym poverením: vziať ho ako peknú výzvu, lebo Eucharistia je aj viaticum - príprava na poslednú, najdôležitejšiu cestu. Nateraz mi však ostáva povinnosť postarať sa o dobrú prípravu najbližšieho kongresu, ktorý sa má konať od 10. do 17. októbra tohto roku a ktorému som už venoval v decembri cestu do Mexika.
Za všetky tieto nezaslúžené dary nech sa vzdáva vďaka všemohúcemu Bohu, ktorý je bohatý na milosrdenstvo a čaká ma na vrcholku hory a na konci cesty, po ktorej ma viedla jeho dobrotivá ruka.

• I keď ste boli plne zaujatý starosťami o misie a život univerzálnej Cirkvi, nikdy ste nezabúdali na Slovensko, čo ste stále dávali najavo. Čo pre vás Slovensko znamená?

K Slovensku a ku Košickej arcidiecéze ma viaže nielen pôvod, ale aj láska, najmä k miestnej cirkvi, z ktorej pochádzam. Slovensko mi ostalo v srdci, aj keď neprajný režim mi odobral cestovný pas a považoval ma za vatikánskeho špióna; aj keď som sa mohol po prvý raz vrátiť na Slovensko až za Dubčeka v lete 1968 a potom len pri vážnych udalostiach a smrti mojich rodičov. Nejdem opisovať spoločnú prácu nás rímskych kňazov na vyhlásení Slovenskej cirkevnej provincie a udržaní viery na Slovensku. Spomeniem však len rok 1989, keď mi smrteľná choroba mojej matky umožnila na pamätný Zelený štvrtok zhromaždiť všetko kňazstvo a okolo desaťtisíc ľudí v krásnom košickom dóme, kde pre prekážky ateistického režimu 28 rokov chýbal biskup. Veľkými udalosťami viery sa stal aj pohreb mojej matky v máji, levočská púť v júli, na ktorú ma režim nechcel pustiť, no najmä vysviacka spišského biskupa Mons. Tondru 9. septembra za účasti vyše štyridsaťtisíc veriacich. Pamätám sa, ako sme sa po páde komunizmu u nás zhodli so Svätým Otcom v reakcii, že Boh je Pánom histórie. Dúfam, že sa nájde iná príležitosť vyrozprávať históriu rokov, keď nás vyhlasovali za „suchú ratolesť” národa. 
Po skončení neslobody nám Svätý Otec okamžite vymenoval štyroch biskupov a ja som ich vo februári a marci 1990 vysvätil. V apríli som sprevádzal Jána Pavla II. na pamätnej prvej ceste, keď vo Vajnoroch prorocky pobozkal slovenskú zem a požehnal vyše dvesto základných kameňov pre nové kostoly. O rok nato som bol na Slovensku posviacať práve postavený kostol vo Svite a tiež predniesť na zasadaní Slovenskej národnej rady prejav, ktorý sa ešte dnes cituje. Moje návštevy sa zhustili a mnohí si pamätajú rôzne príležitosti posledných desiatich rokov, najmä keď som sprevádzal Svätého Otca na jeho tretej návšteve na Slovensku.

• Keď hovoríme o Slovensku, ako vidíte z Vášho nadhľadu jeho budúcnosť?

 

S láskou a nádejou pozorujem vývoj na Slovensku, rôzne pekné i menej pekné udalosti na každom poli. Teším sa z pokroku, smútim nad niektorými javmi, najviac nad veľkým rozbitím národa a ľudu, ako aj nad stratou každého citu pre spoločné blaho. Do Európskej únie by sme mali priniesť trochu slovenskej pohostinnosti, dobroty srdca a ľudského spolunažívania v zhode a svornosti. To je naše ozajstné tradičné bohatstvo, keď hospodársky sme skôr chudobní. Máme veľa potenciálu ducha, ale navzájom si ho ničíme a špiníme. Pritom mladí, schopní ľudia utekajú za prácou von, a doma panuje stúpajúca skleslosť. Treba nám viac nádeje, iniciatívnosti, sebakritiky a odvahy navzájom si pomáhať a vrátiť sa ku koreňom náboženskej a národnej tradície, ktorá si vie uctiť tak svojich, ako aj cudzích. Nás nespasí ani bohatstvo Západu, ani úpadkové javy, ktoré nám natískajú určité skupiny, ale iba hodnoty ducha a viery, ktoré utvárali charakter našich otcov a národnú identitu. Ak opustíme rodiny a mravnú výšku našich otcov, statočnosť, pracovitosť, dobroprajnosť, svojpomoc, pohostinstvo a ostatné vlastnosti, tak nás nezachráni ani vstup do Európskej únie, ktorý je historickou nutnosťou aj možnosťou nového rozvoja. To je ozajstný kapitál a náš možný prínos do Európy. Mali by sme do nej priniesť trochu iného vzduchu, aby dýchala dvoma stranami pľúc a nedala sa strhnúť očividným úpadkom západnej civilizácie, ktorý sa aj u nás vyhlasuje za pokrok. Ján Pavol II., ktorý nás dokonale pozná a má nás rád, nám pri svojej tretej návšteve ukázal, v čom by mal byť náš prínos: „Prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba hľadaním ekonomických výhod... Iba budovaním spoločnosti, ktorá napriek obetiam a ťažkostiam rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná k potrebám najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch, blahodarnú pre všetkých.”
Aj dnes toto Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným pre svet, včítane Európy, a poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať. Teraz mi prichodí už len spytovať si svedomie, ako som naplnil svoje akoby vnuknuté poslanie kňaza a biskupa: „Aby sa Cirkev vzmáhala” a „Aby mali život a aby ho mali hojnejšie.”

Na záver týchto spomienok a úvah z príležitosti mojich osemdesiatych narodenín sa vraciam k obrazu výstupu na horu a som nesmierne vďačný všemohúcemu Bohu, ako aj všetkým, ktorých som stretol na ceste. On sám ma zhora viedol pri výstupe na vrchol osemdesiatky. Jeho dobrotivá ruka postupne utkávala červenú niť v mojom živote. Jemu teda patrí všetka česť a sláva a z mojej strany aj nesmierna vďaka.

Otcovi kardinálovi za rozhovor ďakuje

 

 

Marián Gavenda Snímky: Marián Gavenda, archív a TASR
Páčilo sa :
0