16. marca 2018
Čítaní: 72
KN 11/2018 | Rozhovor
Základom je vždy kvalitné vzdelanie
Výnimočné ocenenie dostal pred pár týždňami ONDREJ BOTEK (41), vedúci Katedry sociálnej práce na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Stal sa len šiestym Slovákom, ktorý – ako nový člen britskej Kráľovskej spoločnosti umenia – získal poctu uvádzať si za menom titul FRSA (Fellowship of the Royal Society of Arts). Za prácu v Kambodži ho už predtým ocenil aj kambodžský kráľ a vláda.

Nedávno ste sa stali členom britskej Kráľovskej spoločnosti umenia. Titul FRSA – Fellowship of the Royal Society of Arts – má len šesť ľudí na Slovensku; a práve vy ste číslo šesť. Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli o tomto ocenení?

Samozrejme, s radosťou, ale zároveň aj veľkým rešpektom. Bola to jedna z tých situácií, keď človek spätne hodnotí svoje pôsobenie a snaží sa zistiť, do akej miery je to jeho zásluha, do akej zásluha pracovného tímu a do akej miery zásluha rôznych iných pozitívnych zhôd a okolností. Čiže prinútilo ma to zamyslieť sa nad mnohými vecami v mojom pracovnom živote a rozmýšľať aj nad budúcnosťou.
 
Je to pre vás určite obrovská pocta, ale aj záväzok do budúcnosti. K akým ďalším aktivitám vás titul FRSA bude motivovať?
Hlavný dôvod môjho navrhnutia i prijatia boli moje, respektíve naše tímové, aktivity v Kambodži. Preto za najdôležitejšie považujem pokračovať v tejto oblasti. Našťastie, takýchto možností je veľmi veľa a primárne sa budem venovať rozvíjaniu už nadobudnutých kontaktov a príprave projektov v Kambodži. Okrem toho sa, pravdaže, pokúsim čo najefektívnejšie využiť i možnosti, ktoré ponúka samotná Royal Society of Arts, a to byť v kontakte a spolupracovať s jej členmi tak v oblasti vedeckej, ako aj praktickej. Zatiaľ sa len začínam orientovať v celej škále možností, ktoré Royal Society of Arts ponúka, ale už teraz vidím, že tých možností je veľa. V neposlednom rade budem pokračovať v mojich pedagogických i vedeckých aktivitách, či už v rámci Trnavskej univerzity, alebo na iných univerzitách, kde mám možnosť pôsobiť.
 
Spomínate si ešte na chvíle, keď ste sa rozhodovali, či pôjdete do Phnom Penhu, alebo nebolo „čo riešiť“? Čo na to hovorila vaša rodina?
Klamal by som, keby som povedal, že to bolo bez rozmýšľania. Bolo to pre mňa niečo úplné nové, veľká profesionálna i osobná výzva. V rozhodovaní mi pomohla aj kolegyňa, ktorá tam bola predo mnou, i celé moje okolie. Moja rodina ma napriek obavám taktiež podporila. A keďže na fakulte už podobné projekty, najmä v Afrike, existovali dlhšie a viacerí kolegovia na nich aktívne participovali, rozhodovanie bolo jednoduchšie. Bolo to vlastne veľmi prirodzené.
 
Mali ste aj z niečoho obavy?
Myšlienky, ktoré nejaké obavy vyvolávali, sa, samozrejme, objavili. Považujem to za úplne prirodzené a zdravé, pretože nás udržujú v potrebnej pozornosti. Dôležité je vedieť na takéto myšlienky reagovať a nedovoliť im nevhodne sa rozvíjať. Myslím si, že keď sa človek kvalitne pripraví na prácu počas štúdia, vie – aj za pomoci skúsenejších kolegov – nielen zhodnotiť riziko, ale aj sa naň pripraviť. Keďže Trnavská univerzita mi poskytla kvalitnú profesionálnu prípravu, obavy nerástli, i keď sa
občas, pochopiteľne, objavili.
 
V čom spočívala vaša práca v Kambodži? Čomu ste sa venovali najviac?
Práca sa v priebehu rokov menila. Prvý rok bol najmä o dokončovaní dokumentov a zmlúv s lokálnymi ministerstvami, vytváraní lokálnej siete aj o orientácii sa v aktuálnej situácii a vyhľadávaní detí s HIV/AIDS, ktoré potrebovali liečbu. V ďalších rokoch sa moja práca ako sociálneho pracovníka zameriavala viac na prácu s deťmi a najmä s ich žijúcimi rodinnými príslušníkmi. Keďže cieľom od počiatku bolo deti, ktoré sú nastavené na liečbu a dobre reagujú, umiestňovať späť do rodinného prostredia, príprava rodiny na tento návrat bola veľmi dôležitá. Súčasťou mojej práce bolo tiež zabezpečovať čo najplynulejší chod celej kliniky.
 
Vytvorili ste si k deťom, sirotám, o ktoré ste sa starali na klinike, aj otcovsko-kamarátsky vzťah?
Keď človek pôsobí v takomto projekte sedem rokov, je prirodzené, že vzťah tam vzniká. S mnohými deťmi som stále v kontakte, lebo sociálne siete sú tam rovnako populárne ako u nás. Je však dôležité udržiavať tento vzťah na úrovni, ktorá je efektívna, a táto schopnosť musí byť tiež súčasťou profesionálnej výbavy človeka.
 
Hovorí sa, že muži neplačú – ale predsa len, nedojal vás niekedy pohľad na tieto deti, až ste cítili slzy v očiach?
Pravdupovediac, v Kambodži ani nie. To skôr príde pri spomienkach na ne, keď už je človek doma. Samozrejme, aj v Kambodži nastali situácie, keď sa nám nejaké dieťa nepodarilo udržať pri živote a vtedy si človek aj poplakal. Nie však pri práci, vtedy sa musíte naplno sústrediť na svoje konanie a na plač veľa priestoru nie je.
 
Môžete sa s nami podeliť o príbehy niektorých detí?
Tých príbehov je tak veľa, že vybrať nejaký ukážkový sa nedá. Hlavne nie stručne. Ak chce človek naozaj pochopiť a poznať nejaký príbeh, musí o ňom vedieť veľmi veľa, a to si vyžaduje aj veľký priestor a čas.
 
Majú vôbec tieto deti vyhliadky na normálnu budúcnosť?
Určite áno. Už teraz je niekoľko detí, ktoré prešli našou klinikou a v súčasnosti fungujú úplne normálne v tamojšej spoločnosti. Viaceré naše deti už majú vlastné rodiny, dve dievčatá dokonca majú i vlastné zdravé deti. Som teda presvedčený o tom, že pri zodpovednom prístupe majú pred sebou plnohodnotný život.
 
Za svoju prácu ste si vyslúžili aj štátne vyznamenanie od kambodžského kráľovstva; a kráľ Norodom Sihamoni vám venoval osobný dar – šperkovnicu. Prekvapili vás tieto veľké uznania vašej služby pre dobro chorých detí?
Odovzdanie osobného daru každému z mojich kolegov i mne bolo súčasťou návštevy kambodžského kráľa na našej klinike ešte v roku 2006. K štátnemu vyznamenaniu prišlo oveľa neskôr, v novembri minulého roka. Ale obe situácie boli veľmi prekvapivé. Pozvanie kráľa na návštevu kliniky bolo spočiatku len pokusom, keďže kráľ realizoval takmer výhradne len audiencie v kráľovskom paláci, kde bol limitovaný počet hostí. Pretože našich detí bolo výrazne viac a na audienciu by sa nedostali všetky, skúsili sme navrhnúť návštevu u nás. To, že to bolo akceptované, nás veľmi prekvapilo. Kráľovská návšteva však nebola mojím ocenením, bola ocenením práce všetkých úžasných ľudí, ktorí sa v projekte za tie roky vystriedali. A čo sa týka štátneho vyznamenania, vnímam to rovnako. Nejde o ocenenie mňa ako špecifckého jednotlivca. Je to ocenenie práce celého tímu; zhodou okolností som osobou, ktorá ho prevzala, práve ja.
 
Ste vedúcim Katedry sociálnej práce na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Sociálna práca nepatrí k povolaniam, z ktorých vyplývajú veľké peniaze či moc. Prečo ste sa vy osobne rozhodli zasvätiť svoj život práve tomuto „remeslu“?
Pôvodne ma lákala psychológia, či skôr psychoterapia a o sociálnej práci som nevedel vlastne nič. Keďže som sa však prvý rok na psychológiu nedostal, zvolil som sociálnu prácu ako vtedy úplne nový odbor. Musím vás trochu opraviť, nejde o „remeslo“, i keď je tak často vnímaná. Je to naozaj náročná profesia, ktorá si vyžaduje intenzívne štúdium a prácu na sebe samom. Viem, že toto tvrdenie veľa ľudí asi prekvapí, pretože sociálna práca je často vnímaná ako niečo, čo si vlastne ani štúdium nevyžaduje. Ale je to veľmi mylné vnímanie. Ako akákoľvek iná profesia si vyžaduje plné nasadenie tak pri štúdiu, ako aj v praxi, a keď to tak nie je, potom sa môžeme stretnúť so zlyhaniami, o ktorých sa veľa píše. No to sa deje pri všetkých profesiách.
 
Na čo sa najviac odborne zameriavate v súvislosti s vaším postom na katedre?
Odborne a vedecky sa venujem najmä oblasti sociálnej politiky, sociálneho zabezpečenia a teórii sociálnych systémov. Ďalšou oblasťou je kognitívno­behaviorálna psychoterapia, ktorej sa venujem aj v súkromnej praxi. A s tým súvisiaca komunikácia a interkulturálna komunikácia.
 
Aké vlastnosti by mal podľa vás mať dobrý sociálny pracovník?
Musí byť najmä vytrvalý, rozvážny a vzdelaný. Vytrvalý v štúdiu, ktoré ho jediné vie pripraviť na prax; vytrvalý v práci na sebe, pretože naša osobnosť je významnou súčasťou našej práce. Musí byť rozvážny, aby sa nedal strhnúť pocitmi či laickými názormi a zostal v každej chvíli profesionálom. A potom sú tu rôzne pridané hodnoty. Som presvedčený, že každý má nejaké dary, ktoré keď bude cielene a odborne rozvíjať, môže to z neho robiť ešte lepšieho profesionála. Základom je však vždy kvalitné vzdelanie. Práve v tomto duchu sa i ja snažím viesť aj mojich študentov a myslím si, že i moji kolegovia na katedre.
 
Pravidelne prednášate na zahraničných univerzitách. Aký je v zahraničí pohľad na sociálnu prácu a aký je tam prístup k ľuďom, ktorí sa jej profesionálne venujú?
Pohľad na sociálnu prácu sa veľmi líši v rôznych krajinách a súvisí s jej vývojom i so vzdelávacím systémom. Od veľmi vysokej akceptácie odbornou i laickou verejnosťou, až po akceptáciu relatívne nízku. Veľký vplyv to potom má aj na jej fnančné hodnotenie a vnímanie sociálnych pracovníkov. Veľké rozdiely sú najmä medzi vysoko či stredne príjmovými a nízkopríjmovými krajinami. V Indii je sociálna práca veľmi rešpektovaná a lákavá disciplína, podobne v Kambodži. V Európe vo všeobecnosti menej, i keď tu tiež existujú veľké rozdiely. Ja osobne ju vnímam ako nesmierne perspektívnu a rovnako potrebnú, až nevyhnutnú vedeckú i praktickú disciplínu, v ktorej sa človek môže vypracovať a byť prínosom pre spoločnosť rovnako ako v ktorejkoľvek inej oblasti.
 
Patríte k príbuzným kňaza Antona Boteka (1911 – 1992); k čomu vás zaväzuje vaše priezvisko?
Áno, Anton bol môj prastrýko. Prvý krát som sa s ním stretol ako štvorročný v Taliansku, a pamätám si len útržky. Neskôr som s ním strávil pomerne krátky čas pri návštevách po jeho návrate na Slovensko. Myslím si, že bol veľmi cieľavedomý, a zároveň veľmi pokorný. To je asi to, čo považujem za najviac nasledovaniahodné. Netrúfam si dúfať, že po mne ostane také rozsiahle a prínosné dielo ako po Antonovi, ale dúfam, že sa mi podarí byť aspoň čiastočne taký cieľavedomý a pokorný.

 

ZUZANA ARTIMOVÁ
SNÍMKY: ARCHÍV –OB–
Páčilo sa :
2