22. marca 2017
Čítaní: 85
KN 12/2017 | Rozhovor
Bez talentu od Boha by to nešlo
Dvadsaťročný šprintér Ján Volko začiatkom marca vybojoval striebro na európskom halovom šampionáte v atletike v Belehrade. Nielenže získal medailu, s ktorou sám nepočítal, ale navyše prekonal slovenský rekord v behu na 60 metrov. Skromný Bratislavčan sa napriek veľkému úspechu drží pri zemi a neprestáva zdôrazňovať, že atletiku robí na Božiu slávu. Rozhovor poskytol aj Katolíckym novinám.

Nie ste ešte unavený z obrovského záujmu médií, ktorý nasledoval po vašom skvelom úspechu?
Je to náročné, ale nie preto, že musím stále nie­­kam chodiť, skôr pre to ranné vstávanie. Od príchodu z Belehradu som sa ešte poriadne nevyspal. Musím sa tiež učiť do školy, takže chodím spávať neskoro. Ale chápem záujem médií, to k tomu všetkému patrí a ak môžem, vždy sa snažím na stretnutie s novinármi prísť. 

 

Čakali ste takú veľkú pozornosť?
Až takú ani nie. Myslel som si, že ma budú chcieť hlavne médiá, ktoré prejavili záujem už aj predtým. 

 

Pred šampionátom ste nemali medailové ambície. Zrejme ste výkonom prekvapili aj sám seba.
Mojou ambíciou bolo dostať sa do semifinále, a to bol od začiatku cieľ, vôbec som nečakal viac, hoci som počas sezóny podával dobré výkony. Tabuľkovo som možno mal nato postúpiť zo semifinále do finále, nechcel som sa tým príliš zaoberať, lebo to nie je dobré. Ambície na medailu som teda určite nemal a asi aj to mi pomohlo získať ju.

 

Čím si ešte vysvetľujete svoj doteraz najväčší úspech?
Kvalitnou prípravou a určite aj pomocou zhora. Bez nej by som to nezvládol a ani bez talentu, ktorý som od Boha dostal. Myslím, že k tomu výrazne prispela aj atmosféra na maj­strovstvách. Keď som postúpil do semifinále, bol som úplne pokojný a vo finále ešte viac. Nikdy v živote som na pretekoch nemal takú chladnú hlavu.

 

Na čo ste mysleli v cieli? Uvedomili ste si, že máte medailu?
Vôbec. Bezprostredne po dobehnutí som predpokladal, že by som mohol skončiť niekde medzi prvým a štvrtým miestom. A keď som sa pozrel hore na tabuľu a videl, že som druhý... bola to neskutočná radosť. Aj trénerka Naďka Bendová mi povedala, že ma nikdy nevidela po pretekoch takého šťastného. Dlho som tomu nemohol uveriť a vlastne mi to ešte stále nedošlo. Až postupne si začínam zvykať, že je to realita.

 

Nielenže ste získali striebro, ale ste aj pokorili slovenský rekord. Dobehli ste za 6,58 sekundy. Aký je to pocit?
Čas pre mňa znamená veľa, no na takýchto veľkých podujatiach je pre človeka dôležitejšie umiestnenie, takže mám radosť hlavne z toho. Ale, samozrejme, aj čas ma potešil.  

 

Venovali ste niekomu symbolicky toto víťazstvo?
Od začiatku zdôrazňujem, že behám na Božiu slávu a tiež pre ľudí, ktorí sú pre mňa dôležití – rodina, tréneri alebo ľudia, ktorí mi fandia.

 

Predtým, ako ste sa dali na atletiku, boli ste futbalistom. Prestalo vás to baviť?
Futbal som hrával asi od šiestich do trinástich rokov, nepamätám si to presne. Postupne ma prestal napĺňať, lebo som v ňom nebol nijak výrazný, nevynikal som. Bol som však rýchly, a keď sa ma otec spýtal, či by som nechcel robiť radšej atletiku, povedal som si, že to skúsim. Našiel som sa v nej a už asi štyri roky sa jej venujem naplno. 

 

Máte v rodine aktívnych športovcov? 
Ani jeden z rodičov nerobil šport výkonnostne, ale hlavne otec má k nemu výborný vzťah. Rád lyžuje, bicykluje, chodí na turistiku. Atletike sa chvíľu venovala aj mladšia sestra, hoci nie na profesionálnej úrovni. K športu ma nikto nemusel nútiť, odmalička som sa hýbal, a keď som začal chodiť do školy, každý chalan hral futbal, tak som sa zapojil.

 

Hoci atletika nie je medzi slovenskými fanúšikmi športom číslo jeden, v ostatnom roku sa ju podarilo viacerým športovcom spopularizovať. Na olympiáde získal historické zlato chodec Matej Tóth, teraz ste Slovensko potešili vy...
Áno, Maťo Tóth jej popularite výrazne pomohol. Určite viac ako ja. (Úsmev.) Myslím si, že deti to môže motivovať a ukázať im, že atletika je krásny šport, v ktorom sa môže nájsť každý bez ohľadu na stavbu tela alebo fyzické dispozície, pretože zahŕňa širokú škálu discip­lín, z ktorých sa dá vybrať.

 

Vždy ste sa venovali šprintu?
Nie a veľmi ďakujem pani trénerke Andrei Bérešovej, ktorá mi dala základy. Prešla so mnou všetkými disciplínami, čo sa týka vytrvalosti, šprintov, skokov... Pre atléta je dôležité, aby bol až do 17. roku života všestranný. Príliš skorá špecifikácia konkrétnej disciplíny môže spôsobiť, že dieťa veľmi rýchlo „vyletí“ nahor, a keď dosiahne dospelý vek, už sa nezlepší.

 

Máte obľúbeného atléta?
Asi všetci šprintéri obdivujú veľké hviezdy, ako sú Michael Johnson či Usain Bolt. No vyslovene vzor v atletike nemám.

 

Čo pre vás znamená beh? Čo vám dáva?
Je to pre mňa radosť. Napĺňa ma šťastím, že sa mu môžem venovať a že sa mi darí. Pomáha mi aj pri štúdiu. Mám veľa spolužiakov, ktorí nerobia žiaden šport, majú kopu voľného času, ale oveľa horšie študijné výsledky, lebo si ten čas nevedia zorganizovať.

 

Študujete informatiku na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Je ťažké skĺbiť vrcholový šport s pomerne náročným štú­diom?
Dá sa to, ale musia vám v škole robiť isté ústupky, najmä čo sa týka absencií. Školu však zvládam; aj vďaka učiteľom a spolužiakom, ktorí sú vždy ochotní mi pomôcť.

 

Nepochybne vám teraz pribudlo veľa fanúšikov. Nemáte problém zvykať si na popularitu?
Nie som typ človeka, ktorému vyhovuje extrémna pozornosť. Mám radšej pokoj. Ale už som si zvykol, že to k tomu patrí a jednoducho sa tomu nevyhnem. Snažím sa nebyť k ľuďom odmietavý a slušne odpovedať napríklad na správy na sociálnej sieti. No nemôžem povedať, že by som si to práve užíval.

 

Ako reagovali kamaráti a spolužiaci?
Majú ma za veľkú hviezdu, aj keď im hovorím, že som stále taký istý chalan ako doteraz. Nič sa nezmenilo, nie som nikto „viac“ a ani nebudem. Ale majú zo mňa radosť a ja som zasa rád, že som ich mohol takto potešiť.

 

Veľa ľudí – či už veriacich alebo neveriacich – si všimlo, že sa otvorene hlásite k viere. Mnohých to povzbudilo, pretože najmä medzi mladými ľuďmi nie je celkom bežné sa k Bohu takto „priznávať“. Ako to, že vy s tým problém nemáte?
Bol som k viere vedený od detstva, moji rodičia sú veriaci a aj ich rodiny z oboch strán. Je to výchovou, vieru beriem ako súčasť života. Isteže, človek má občas nejaké pochybnosti... Ale to vždy prejde.

 

Naozaj robíte atletiku na Božiu slávu?
Áno. Čítal som knihu o Američanovi Richovi Froningovi, ktorý sa venuje crossfitu a v istom momente života si povedal, že to bude robiť na Božiu slávu. Viera mu veľmi pomohla. Inšpiroval som sa ním a povedal som si, že by to mohla byť aj moja cesta.

 

Cítite Božiu prítomnosť vo svojom živote?
Nie každý deň, ale áno. Uvedomujem si, že mnohé veci by bez neho nešli. Napríklad vždy, keď sa zraním, vravím si, že to zasa potrvá, kým sa dám do poriadku. A ono to vždy do týždňa prejde. Najmä keď šlo o nejaké dôležité preteky, tie zranenia sa zahojili a nemal som problém. Toto je však len jeden z mála príkladov, keď tú prítomnosť cítim.

 

Máte obľúbeného svätca?
Tým, že som vyrastal u saleziánov v Trnávke, mám blízko k donovi Boscovi. Ale napríklad aj k Filipovi Nerimu. Obaja sa venovali deťom a mladým, o ktorých sa starali.

 

K viere sa hlási aj spomínaný Matej Tóth, ktorý je okrem fantastického výkonu na olympiáde známy svojou veľkou skromnosťou.
Áno a tiež môže byť v tomto smere vzorom. Vždy som ho vnímal cez jeho pokoru, skromnosť, ale aj cez jeho vieru. Imponovalo mi to, lebo máloktorý športovec sa dnes k viere otvorene hlási.

 

Môže byť jeho veľký úspech odrazom toho, že vkladá veci do Božích rúk?
Určite. Veď aj to, čo sa teraz podarilo mne, je toho odrazom.

 

Aký je váš postoj k ochrane života?
Priznám sa, že som sa zatiaľ neangažoval v žiadnych konkrétnych pro-life aktivitách, ale som rád, že existujú. Určite som za.

 

Aké sú vaše najbližšie plány – športové alebo pracovné?
Samozrejme, dokončiť školu a čo sa týka atletiky, veľmi rád by som sa dostal na olympiádu, ktorá je vrcholom pre každého športovca. Ale veľké predstavy o budúcnosti zatiaľ nemám, sú­s­treďujem sa hlavne na prítomnosť.

 

A čo v súkromí?
Raz si plánujem založiť rodinu. Len ešte musím nájsť niekoho dostatočne bláznivého nato, aby to so mnou skúsil. (Úsmev.)

MARIANNA BUBLAVÁ
Páčilo sa :
0