27. marca 2018
Čítaní: 54
KN 12/2018 | Rozhovor
Keď sviečky uviedli mocných do zmätku
MANIFESTÁCIA VERIACICH ZA NÁBOŽENSKÚ SLOBODU A ĽUDSKÉ PRÁVA PRED TRIDSIATIMI ROKMI V BRATISLAVE POHLA REŽIMOM TAK, ŽE SA O ROK ROZPADOL. NA TIETO UDALOSTI SI SPOMÍNA JEDEN Z JEJ ORGANIZÁTOROV FRANTIŠEK MIKLOŠKO (70)

Keď sa v spomienkach vrátite o 30 rokov späť, čo sa vám vynorí v mysli ako prvé?

Ten pocit, ktorý vo mne po tridsiatich rokoch stále viac narastá, je fascinácia dejinami, akým spôsobom dejiny idú. Zároveň je to pre mňa dôvod na veľkú pokoru. V tej chvíli by si človek mohol čokoľvek o sebe namýšľať, aký je dejinotvorný, ale za krátky čas to všetko môže vietor úplne rozniesť a nemusí z toho byť nič. Človek má teda plniť Božiu vôľu a to ostatné vôbec nie je v jeho rukách.
 
Keď ste pripravovali manifestáciu, zdalo sa vám, že doba dozrela na takúto akciu?
Svoj príbeh za komunizmu, v disente a tajnej Cirkvi vnímam tak, že sme vždy odpovedali na nejakú výzvu. Rovnaký pocit mám aj pri tejto Sviečkovej manifestácii, keď výzva prišla zvonku od Svetového kongresu Slovákov.
 
Prečo prišla táto výzva?
Motívom bola vražda katolíckeho kňaza Štefana Poláka v roku 1987. Členovia kongresu síce boli ďaleko, ale povedali si, že na to sa už musíme ozvať. A musíme sa ozvať, aby aj svet o nás, ako o Slovákoch vedel.
 
Takže manifestácia mala byť spoločnou akciou zahraničných Slovákov s tými doma na Slovensku?
Vo všetkých krajinách, kde žili Slováci, sa mali konať manifestácie pred veľvyslanectvami ČSSR. Mal tam byť transparent s mapou Slovenska, na ktorú šliape červená čižma. Nakoniec sa to ale celé zmenilo. Vo Švajčiarsku bola manifestácia úradmi nepovolená a zo solidarity sa nekonali ani manifestácie v iných krajinách, a tak sme ostali iba my v Bratislave.
 
Tak s tým ste asi veľmi nepočítali...
Na mňa to pôsobilo dosť depresívne, lebo už pred manifestáciou panovalo napätie, či to vyjde, alebo nie. Mysleli sme si, že sa to celé skončí fiaskom, ale nakoniec to bolo prozreteľnostné, pretože práve tým, že to bolo napokon iba na Slovensku, sa to stalo celosvetovou mediálnou udalosťou.
 
Nemali ste po tom všetkom obavu, či niekto na manifestáciu príde?
Pár dní pred tým som sa jednej známej pýtal: „Myslíš si, že niekto príde?“ Ona ma utešovala, keď videla moju neistotu, a povedala: „Neboj sa, príde.“ Táto manifestácia bolo prvé prekročenie náboženského priestoru, z ktorého sme vystúpili. Dovtedy sme sa stretávali skôr na púťach. Prvý raz sme išli na námestie a mali sme požiadavky, ktoré sa týkali aj náboženských slobôd. A k tomu všetkému sa pridávala hystéria, ktorú vyvolával režim.
 
Na samotnej manifestácii ste neboli, keďže vás zadržali príslušníci ŠtB. Dozvedeli ste sa počas zadržania, či bola demonštrácia úspešná?
Keď ma zaistili, tak som sedel v miestnosti na VB a celý deň tam so mnou boli dvaja príslušníci ŠtB. Od 18.00 začali vychádzať z miestnosti, a pravdepodobne išli inde, kde bola vysielačka, aby vedeli, čo sa deje. A vždy, keď sa vrátili, tak hovorili: „Fiasko, bolo to fiasko. Bolo to trápne.“ Neskôr o 18.30 sa vrátil iba jeden. A ten, ako tam tak stál, tak mi hovorí: „No... tak pápež vás asi pochváli.“ Ale, samozrejme, stále som nevedel, čo to má vlastne znamenať.
 
Kedy ste sa dozvedeli, ako to celé dopadlo?
Bol som v cele predbežného zadržania a mal som pochybnosti, či to všetko stálo za to. Ale nikto mi stále nič nepovedal. Až keď ma pustili a prišiel som domov, išiel som
navštíviť svojich susedov a pani Glasová mi povedala: „Ferko, svetová senzácia, svetová udalosť.“ Až tam som sa prvý raz dozvedel, že to bolo niečo výnimočné.
 
Museli ste predpokladať, že komunisti zakročia, ale vedeli ste si predstaviť, že až tak tvrdo?
Nikto z nás také niečo nepredpokladal. Každý bol z toho v šoku. Ja si myslím, že aj niektorí predstavitelia režimu boli šokovaní. Ja to znova vidím biblicky. Keď Židia utekali z Egypta a prechádzali cez more, tak ono sa pred nimi otvorilo. Keď do mora vošli Egypťania, Pán ich vojská uviedol do zmätku. Tu je nejaký biblický náznak. Ľudia zapálili sviečky, čím uviedli mocných do zmätku a oni svojou reakciou tomu dali obrovskú publicitu. Aj oni teda zohrali svoju rolu tým, že tomu celému pomohli. Ale podľa mňa najsilnejšie na tom bolo, že nežnú revolúciu môžeme nazývať nežnou preto, lebo ten fenomén nenásilia sa zrodil práve na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.
 
Mali by sme považovať túto udalosť v rámci dejín nášho národa za významnú?
Určite. Samozrejme, nežná revolúcia je epochálny pád komunizmu v Európe a je ťažké jej konkurovať. Na druhej strane Sviečkovú v Bratislave si všimli mnohí štátnici. Napríklad dnešný nemecký prezident Frank Steinmeier, keď tu bol ako minister zahraničných vecí, povedal: „Vy ste tu zapálili sviečku nádeje.“
 
Aký je odkaz Bratislavského veľkého piatka pre dnešných obyvateľov Slovenska, ktorí už žijú v úplne odlišnom kontexte?
Sviečková manifestácia odkryla do hĺbky jednu z najvzácnejších chariziem Slovenska a Slovákov. Odkliala silu našich ľudí, ktorí v jednej chvíli sú schopní vzoprieť sa a ísť za niečím, čo ich presahuje. Teda odkazom Sviečkovej manifestácie je, aby sme si uvedomili tento obrovský dar a charizmu, aby sme vedeli aj v budúcnosti v akejkoľvek situácii, ktorá príde, aj keby bola beznádejná, na nej stavať, aby sme si jej boli vedomí. Toto je podľa môjho názoru sila, ktorou my prežívame dejiny.
ĽUDOVÍT MALÍK
SNÍMKA: ERIKA LITVÁKOVÁ
Páčilo sa :
0