3. apríla 2018
Čítaní: 55
KN 12/2018 | Literárny dúšok
Modlitba a pokánie otca sv. Terézie z Lisieux

Našim rodičom veľmi ležala na srdci spása duší. Za hrieš nikov sa modlievali osobitné modlitby. Keď sa niektorý hriešnik v ich okolí dostal do nebezpečenstva smrti, osobitným spôsobom sa starali o to, aby prijal sviatosti umierajúcich. Keď bola Paulína žiačkou na internátnej škole pri Kláštore Návštevy Panny Márie v Le Mans, naša matka napísala: „Odporúčam do tvojich modlitieb a zvlášť do modlitieb tvojej tety, jedného úbohého muža, ktorý zomiera. Nebol na spovedi štyridsať rokov. Tvoj otec robí všetko možné pre to, aby ho presvedčil a pomohol mu obrátiť sa.“ O duchovnú pomoc požiadali aj chudobné klarisky z Alençonu a neskôr karmelitánky z Lisieux. V tom čase nejestvovali mnohé charitatívne spolky alebo osobitné hnutia tak, ako je to dnes. Ale náš otec bol členom takmer všetkých, ktoré existovali...

 
Otec povedal Terézii o zatvrdilom Pranzinim
Do svojich modlitieb vkladali dôležité úmysly Cirkvi a Svätého Otca. Často sme so zármutkom počúvali správy o ranách, ktoré zasiahli Cirkev, o morálnom väznení rímskeho veľkňaza, o predzvestiach prenasledovania vo Francúzsku a v celom svete. Musím však zdôrazniť, že nad všetky súkromné modlitby sa naši rodičia obracali najmä k obete svätej omše. Obzvlášť úzkostlivo dbali na to, aby sa dali slúžiť sväté omše za zosnulých veriacich. (...) Naši rodičia mohli svoje záujmy ohraničiť kruhom svojej rodiny a žiť len pre potešenie vlastného domova; no oni namiesto toho rozšírili svoje horizonty a viedli nás k tomu, aby sme mysleli na iných. Práve náš otec povedal Terézii o zatvrdilom
a odsúdenom Pranzinim, ktorý jej vďačí za svoju spásu. A nato, aby si človek uvedomil, akú horlivú dušu mala moja matka, stačí, aby si prečítal jej listy.
 
Chlieb a omše chudobných
Otcov duch pokánia prenikal celý jeho život. Keď sme prišli do Lisieux, museli sme popremýšľať, čo s chlebom, pretože chlieb tu bol iný ako ten, na ktorý sme boli zvyknutí v Alençone. Našli sme jeden, ktorý sa volal „mäkký“, a druhý, ktorý bol ražný a čierny a bol „tvrdý“ ako kameň. Na začiatku mu sestry dávali ten „mäkký“ chlieb; ale už zakrátko si pýtal ten „tvrdý“ chlieb ako pokánie, a tiež preto, lebo to bol chlieb chudobných. Keď o tom po toľkých rokoch premýšľam, vidím, aká veľká bola naša mladistvá neskúsenosť. Keď som sa dozvedela o nejakej novej zelenine alebo omáčke, ktorej recept som predtým nepoznala, často som si sama pre seba hovorila: „Keby som toto dala otcovi, ako veľmi by som ho potešila!“ V tomto smere na seba tak veľmi zabúdal, že som presvedčená, že keby sme ho nechali žiť samého, ani by nezapaľoval oheň a nevaril by a uspokojil by sa s kúskom syra a nejakej údeniny.
 
Bez cigariet alebo trochu umŕtvovania
Aj keď zvlášť neobľuboval záhradkárčenie, počas pobytu v Buissonnets považoval za povinnosť okopávať a vysádzať záhradu za domom. Keď bolo teplo, zvykli sme mu nosiť von nejaký občerstvujúci nápoj na pitie, o ktorý počas Pôstneho obdobia sám ani nepožiadal. Vtedy sme museli použiť mnohé „ak“ a „ale“, aby sme ho presvedčili, aby to prijal. Používali sme celú svoju výrečnosť, pričom sme ho uisťovali, že nápoj pôst neruší a že je to Boh, ktorý mu ho posiela. Každoročne na Veľký piatok nevečeriaval. Pretože nám chýbal praktický úsudok, nepomysleli sme na to, aby sme na okná našej drahej manzardky dali žalúzie alebo záclony. Bezpochyby nám to nenapadlo preto, lebo tamojšie okná mali farebné sklá. No keďže boli obrátené na juh, a toto poschodie bolo hneď pod strechou, bolo tam v lete ako v skleníku. Keď bolo príliš horúco, namiesto toho, aby sa sťažoval, utiahol sa radšej niekam inam. Keď sme si všimli, že nefajčí cigarety ako napríklad náš strýko Guérin, spýtali sme sa ho: „Ocko, prečo si nevezmeš cigaretu ako ostatní ujovia?“ S milým úsmevom odpovedal: „Nemali by sme praktizovať trochu umŕtvovania?“ Bezpochyby si z rovnakého dôvodu nezvykol prekladať cez seba nohy, robiť si prílišné pohodlie alebo sa príliš uvoľňovať; no na tomto jeho správaní nebolo nič neprirodzené a strojené. Všetko na ňom bolo jednoduché – bez škrobenosti a pretvárky. Terézia o ňom raz napísala: „Mal prirodzene zdvorilé správanie.“ Tento názor potvrdzuje aj Mária vo svojich osobných poznámkach: „Ocko vyzeral veľmi dobre a vyznačoval sa vzácnou kultivovanosťou.“ „Má správanie gavaliera!“ povedal o ňom niekto, kto ho poznal. Vnútri bol pokorný, a tak nikdy netúžil priťahovať na seba pozornosť. Nechcel sa ani miešať do svetských záležitostí. Skôr sme ľutovali Guérinovcov, ktorí museli zo spoločenských dôvodov na Nový rok a iné sviatky a príležitosti prijímať mnohé návštevy alebo ísť mnohých ľudí navštíviť. Pýtali sme sa ho aj na to, prečo si vždy, keď je sám, vyberie svätú omšu, ktorá je už o šiestej ráno. On nám na to jednoducho odpovedal: „Pretože je to omša chudobných a pracujúcich ľudí.“
 
Život podľa otcov púšte
Z rovnakého dôvodu vždy, keď mal niekam ísť, cestoval treťou triedou, pretože to bolo menej pohodlné. Jemu vyhovovalo všetko. Nepamätám si, že by som ho čo i len raz počula sťažovať sa, ak sa stalo niečo nepríjemné. Musím povedať, že sme obdivovali aj sebazaprenie našej matky, ktorá tiež vôbec nemyslela na seba. Ako často som ju vídavala s nesmiernou starostlivosťou pripravovať celej rodine raňajky, zatiaľ čo ona sa uspokojila s miskou riedkej polievky, ktorú jedla osamote a postojačky, kým obsluhovala ostatných. Rokmi sa u môjho otca sklony k umŕtvovaniu a k pokore len zväčšovali. Mária sa usilovala jeho pokánie zmierniť. Raz mu potajomky vzala knihu Život otcov púšte, ktorú mu predtým nerozumne požičala a ktorá ho v tomto smere ešte väčšmi povzbudzovala.
Z KNIHY CELINY MARTINOVEJ, SESTRY SVÄTEJ TERÉZIE Z LISIEUX
OTEC SVÄTEJ TERÉZIE Z LISIEUX
RUŽOMBEROK: LEV, 2017, PREKLAD: LUKÁŠ VANÍK
Páčilo sa :
0