9. apríla 2018
Čítaní: 93
KN 13-14/2018 | Rozhovor
Verše, ktoré sú plné kresťanskej nádeje a radosti
MICHAL CHUDA patrí k básnikom, ktorých verše na vás urobia dojem. Nie chvíľkový, ale taký, ktorý prenikne až do najtajnejších zákutí srdca. Koncom minulého roka oslávil sedemdesiatku, ale ako priznáva, aj napriek dôchodcovskému veku sa teší, že môže byť ešte užitočný nielen pre svoju krásnu rozvetvenú rodinu, ale aj pre farnosť, v ktorej žije, a pre ľudí, ktorých mu Pán pošle do cesty. „A vari aj pre poéziu,“ dodáva skromne.

Vráťme sa do minulosti – máte päť či desať rokov, ste znovu malý chlapec v rodnom Papíne. Kde by ste sa najradšej nachádzali? Akú krajinu, ľudí vidíte okolo seba? Čo vám vytvára úsmev na perách a radosť v očiach? Najradšej by som bol na našom dvore či pri rieke Udave, počúval jej tíšivý žblnkot i hučanie splavu a zadúšal sa tuhou vôňou rozkvitnutých agátov, ktoré pozdĺž nej odovzdane držia stráž. Na dvore vidím svoju mamu, ako pokojne vychádza z maštale so šechtárom speneného, práve nadojeného mlieka, a otca, ktorý sústredene hladká porisko do sekery, ktoré práve dokončil. A vidím susedov, ako v slnečnom nedeľnom popoludní svorne sedia na priedomí a pretriasajú veľké i malé udalosti dediny a sveta. A úsmev na perách a radosť v očiach mi vytvára to, že som doma. 

Keď ako chlapec zavriete oči a nadýchnete sa atmosféry svojej rodnej obce – čo cítite? Aký blesk pocitov z tohto kúska zeme, do ktorého patríte, vám preletí telom? Pokoj, radosť a vďaku, že som sa narodil práve tam, v Papíne. Tam mám pocit skutočného domova, toho jediného a neopakovateľného. To prostredie ma predsa formovalo, utváralo vo mne zmysel pre vnímanie krásy a pomáhalo tvoriť hierarchiu hodnôt. Áno, viaže ma otcovský grunt, ale je to najmä duch toho miesta. Je to cintorín, na ktorom sa viem pozhovárať s rodičmi, je to kostol, kde ma pokrstili a kde som roky miništroval, sú to ľudia, ktorí vedia, že patrím k nim, že som jeden z nich. A vo veršoch som to vyjadril takto: „Predsa ma k sebe večne valal viaže, / veď jeho erb mám v srdci vyrytý...“ Máte pravdu, pri dotyku s rodným krajom, s domovom mi preletí srdcom blesk tých najkrajších pocitov.

 Žili ste s rodičmi a so súrodencami v jednej miestnosti a prvé básne ste písali pri sviečke. Utužovala rodinu takáto blízkosť? Boli vaše vzťahy krajšie, milšie, srdečnejšie, otvorenejšie, voči rodičom úctivejšie – než je to pri súčasných generáciách? Realita môjho každodenného detského života bola jednoducho taká. Náš starý dom, postavený bez jediného klinca, bol pokrytý slamou. Do tmy sliepňal malými okienkami, ktoré prepúšťali len toľko svetla, čo vydala petrolejka. Naša jediná izba v starom dome si našla miesto aj v básni: „Hlinená dlážka. Popraskaná hrada. / A v kúte ako organ znela pec. / Mal som ju rád, mňa ona mala rada, / k nej túlil som sa v šere lampy, sviec. // Čo všetko skrýval otec do pukliny / prastarej hrady... Prostred nej bol kríž. / Zem snímala z nás každodenne viny, / len čistá sa k nej celkom nachýliš...“ Áno, prvé básne som písal pri sviečke, no ešte skôr som ich písal pri pasení kráv. To bola naozaj romantika. To, že rodina žila tak natesno (kým žili starí rodičia, aj oni boli s nami), ju zaiste aj utužovalo. V každom prípade to viedlo k väčšej ohľaduplnosti, k pestovaniu zmyslu pre obetavosť a rešpektu pred druhými ľuďmi. Odmala som pomáhal rodičom pri práci. Pomáhať bolo treba pri všetkom. Otec nás, synov, pravdaže, naučil aj kosiť. Keď sme stavali dom, pomáhali sme na stavbe. Pri práci sa veľa nerozprávalo. Úctivosť k rodičom a vôbec k starším ľuďom bola samozrejmá. Ak sa napríklad stalo, že dieťa nepozdravilo staršieho pozdravom Pochválený buď Ježiš Kristus, ten vzápätí aj tak odpovedal Naveky. Amen. Bolo to výchovné. Dieťa si to zapamätalo. Svojím spôsobom sa tak vychovával aj dedinský kolektív. Myslím si, že tie vzťahy boli kedysi naozaj krajšie, srdečnejšie. Ľudia sa navštevovali, rozprávali sa, vyžalovali sa navzájom, no podelili sa aj o radosť. 

Ešte stále ste chlapec v rodnej obci. Čím žije Papín v časoch vášho detstva počas Pôstu a predveľkonočného obdobia? Obdobie Veľkého pôstu je odjakživa prípravou na veľkonočné sviatky. Ľudia sa stíšili, nezabávali sa a naozaj sa postili. Duchovná príprava spočívala nielen v účasti na svätej omši, ale aj na pobožnosti krížovej cesty, a, pochopiteľne, na svätej spovedi. Vo Veľkom týždni mama už začala myslieť aj na jedlá, ktoré sa mali požehnať – u nás sa to robilo ráno na Veľkonočnú nedeľu. Veľa času venovala „písaniu“ a maľovaniu vajíčok. Robila to horúcim voskom, do farieb sme to už ponárali my deti. Bolo to naozaj radostné. 

Po Bielej sobote prichádza Veľkonočné ráno. Je aj Papín nasiaknutý nezameniteľnou radosťou z najvýnimočnejších sviatkov roka? Ako vás a vašich súrodencov vyobliekajú rodičia do kostola? Čo z Veľkej noci je pre vás ako chlapca najúžasnejšie? Veľkonočné sviatky skutočne prinášajú človeku nezameniteľnú radosť. Veľkonočná vigília, slávnosť vzkriesenia, jedinečná pieseň, ktorá už prvým veršom oznamuje úžasnú zvesť – Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych... – to všetko tvorí rámec a základ našej viery a nádeje na večný život. Do tejto atmosféry, pravdaže, zapadá aj snaha rodičov pekne obliecť svoje deti. Dodnes nechápem, ako sa to mojim rodičom (žili sme v chudobných pomeroch) darilo, že sme mali piati súrodenci to, čo sme nevyhnutne potrebovali. Čo je pre mňa z Veľkej noci najúžasnejšie? No veď práve to, že Ježiš zvíťazil nad smrťou. To som vnímal aj ako chlapec. A o tom hovorí aj moja báseň Veľká noc z prvej zbierky Poľná omša (1970): „V noci vstal Pán z mŕtvych. / Starí otcovia popísali strelami tmu / ako kedysi cez dve zimy v škole / svoju tabuľku. // Aleluja, aleluja... / Zvonom sa rozviazali jazyky. // A ráno mama odišla s košíkom / po tri kvapky svätenej vody. / (Ako sa potom ponáhľala, / aby ich doniesla nevyschnuté, / aby sa jej ruky často nestretali.) // Skôr ako na prahu prevravela / o zívajúcom hrobe, / otec poprosil studňu o milodar. // Aleluja, aleluja... / Zvony opäť búšia do pŕs veže. // Na druhý deň / vyšli sme v ústrety / vode.“ 

Nájdeme tematiku utrpenia a zmŕtvychvstania Pána Ježiša aj vo vašich ďalších básňach? V Poľnej omši mám báseň Balada o dube, ktorá pracuje s reáliami Veľkého týždňa. Odcitujem z nej jednu slohu: „Pre každé telo čakan raz zemi / ublíži. / I vzlietne v dreve nízko nad cestu... / Ostatní pred ním žalmy rozprestrú – – – / Hľa, vykúpenie je smrť na kríži / Syna človeka.“ Verše všetkých mojich knižiek sú napokon preniknuté kresťanskou nádejou a radosťou, ktoré plynú z veľkonočnej udalosti. Predsa len v zbierke Som s tebou v slove (2010) mám niekoľko básní s touto tematikou – Posledná večera, Veľký piatok, Pod krížom stojím, Vzkriesenie, Po vzkriesení. Uvediem posledné štvorveršie básne Vzkriesenie„Je po kríži. Svet dozrel do nádeje, / keď živý Ježiš vyšiel zo skaly. / Kľúče od večnosti sme dostali – / veď v nás vesmírny rozmer bytia zreje...“ Dovolím si ešte uviesť aj sonet Po vzkriesení„V nedeľu ráno na svitaní / z odvaleného kameňa, / v odeve, čo sa premieňa, / presile jasu neubráni, // hovorí anjel to, čo vlani: / Niet ho tu. Plachty-znamenia / v útrobách hrobu pramenia / jak živá voda v umieraní. // Vstal Kristus. Na ceste ma čaká. / Idem, ale mám spôsob raka. / Bojím sa jeho pozdravu? // Som s ním na druhej strane rany? / Víťaz zo smrti ukonaný / kladie mi ruky na hlavu.“ 

Vieme, že ste začali tvoriť pri pasení koní a kráv. Tento fakt je z dnešného pohľadu ozaj romanticko-rozprávkový, ale takto sa skutočne kedysi na dedinách žilo. Bol to tvrdý život, ale ... – čo by ste doplnili? ... pekný a zaujímavý. Bol to pre vás aj základ toho, že si treba vážiť každého človeka a každú prácu? Určite. Situácie každodenného života to prinášali. Videl som, ako chlapi prichádzali s prosbou za mojím dedom, aby im niečo spravil z dreva – hrable, porisko, geletku či čosi na voz –, a videl som, že si ho vážia, rovnako aj on ich. Tak isto chodili za otcom, ktorý mal rovnako blízko k drevu a vyznal sa v práci s ním. Vedel som sa na nich do sýtosti napozerať, ako pracujú. Vážil som si ich prácu, ich fortieľ. A to potom ovplyvňovalo aj môj pohľad na akúkoľvek dobre urobenú prácu. 

S manželkou Oľgou máte nádherný vzťah, päť detí a tešíte sa z pätnástich vnúčat. Vaša manželka má však úplne iné zamestnanie. Naučili ste ju v manželstve lietať na krídlach veršov? Moja manželka je zubná lekárka, od jesene minulého roka už ani ona nepracuje, zaslúžila si predsa oddych. Na krídlach veršov som ju neučil lietať, asi to ani sám neviem. Bola však prvou čitateľkou mojich veršov. No v snoch si občas pokojne zalietam. A je to pekné.  

Ste do svojej manželky zamilovaný rovnako mocne ako na začiatku? Je to dnes láska, ktorá je vybudovaným vzťahom s pevnými základmi dôvery, úcty, rešpektu; aj rovnako reagujete, rovnako rozmýšľate? Bez zamilovanosti by sotva aj v pokročilom manželstve mohla byť naozajstná láska. Pochopiteľne, nesmie absentovať vzájomná dôvera, úcta a rešpekt. Často reagujeme podobne, no je prirodzené, že sa v dačom nezhodneme, na všetkom sa však dá dohodnúť. 

Ste už viac ako dva roky na dôchodku, ale rozhodne nezaháľate... Rád sa priznám, že som trocha aj zaháľal. Keď som sa totiž zrazu ocitol na dôchodku, musel som sa pomaly učiť žiť s týmto novým pocitom. Nebolo to vždy ľahké. Niežeby som nemal čo robiť, no niekedy ma tá presila voľného času premohla. Som rád a vďačný Bohu, že som sa dôchodku dožil, že môžem byť ešte užitočný nielen pre svoju krásnu rozvetvenú rodinu, ale aj pre farnosť, v ktorej žijem (Zohor), a pre ľudí, ktorých mi Pán pošle do cesty. A vari aj pre poéziu. 

V novembri minulého roka ste oslávili sedemdesiatku. Kam ste sa posunuli vo svojej tvorbe? Kde sa poeticky nachádzate dnes? To je pre mňa ťažká otázka. Pomôžem si však citátom z doslovu Petra Libu k zbierke Som s tebou v slove: „... Michal Chuda patrí na Slovensku k básnikom lyricko-meditatívnej poézie s otvoreným kresťanským myslením a ustálenými postojmi. Pred rokom 1989 sa zaraďoval k tzv. alternatívnej subjektívnej lyrike, v ktorej sa presadzoval tradovaný étos lásky, rodiny, manželstva, priateľstva, prirodzená ľudská krása, morálne a sociálne dobro, vlastenecký a prírodný pátos domova. (...) Jeho poézia je predovšetkým výrazom osobnej i generačnej skúsenosti a najmä prežívanej kresťanskej viery ako hodnotovej miery všetkého.“ 

Vo februári sa dožil 90. narodenín Viliam Turčány. Čo si na ňom ceníte najviac? Viliam Turčány mi bol učiteľom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – v prvom ročníku prednášal teóriu literatúry, v piatom viedol diplomový seminár. To bol pre mňa zážitok a dar na celý život. Bola radosť ho počúvať. Nepotreboval čítať, sám bol ako kniha – rozprával a recitoval verše spamäti. Obdivuhodný, múdry, zapálený a hlboko ľudský. Básnik-pevec, pokorný a skromný pred majestátom Všemohúceho. Kongeniálny prekladateľ Danteho Božskej komédie či Proglasu a iných diel. Cením si jeho básnickú virtuozitu a myšlienkovú a duchovnú hĺbku jeho veršov. A naše priateľstvo. 

ZUZANA ARTIMOVÁ
SNÍMKA: JURAJ DOLNÝ
Páčilo sa :
0