4. apríla 2004
Čítaní: 115
KN 14/2004 | Rozhovor
Vyzbrojení kresťanským personalizmom
Svätý Otec sa vo svojich dokumentoch často odvoláva na postoj kresťanského personalizmu. Z tohto základného hľadiska sa odvíja množstvo jeho návrhov na riešenie súčasných etických problémov. Pre hlbšie objasnenie pojmu a jeho širšie sprostredkovanie druhým sme oslovili odborníka, ktorý sa otázkam personalizmu venuje rozumom i srdcom, kresťanského filozofa, vedúceho Katedry filozofie na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave, prof. Ing. JĎNA LETZA, PhD.

• Niekoľkokrát ste sa na verejných fórach zmienili, že kolektív filozofov na vašej katedre sa zaoberá otázkami personalizmu. Mohli by sme začrieť do nich hlbšie?
Rád by som na začiatku rozlíšil pojmy filozofický a kresťanský personalizmus. Prvý sa venuje filozofii osoby a osobnosti (teda osoby rozvinutej v živote a spoločnosti), skúma rozličné personalistické filozofie v minulosti a súčasnosti a je jednou z progresívnych podôb filozofie, ktorá sa dostala do popredia v 20. storočí. Ten druhý, kresťanský personalizmus, je základným duchovným postojom kresťana k skutočnosti, k človeku a životu a zároveň jeho životnou individuálnou i spoločenskou praxou. Kresťanský personalizmus je základným prvkom kresťanstva, usilujúcim sa oživiť a v novej aktuálnosti predstaviť súčasnej generácii nesmiernu hĺbku a hodnotu kresťanského náboženstva. Filozofický personalizmus, resp. personalistická filozofia, má za úlohu, pokiaľ ho rozvíjajú kresťania, prispieť k hlbšiemu porozumeniu kresťanského personalizmu, čo je zvlášť užitočné v dialógu kresťanov s laickými predstaviteľmi súčasného sveta a s predstaviteľmi iných náboženstiev.

• Z čoho a ako sa kresťanský personalizmus zrodil?
V minulosti sa samým kresťanom nedarilo brať do úvahy zdanlivú banalitu, že ľudia sú osobami, že každý človek je nenahraditeľným originálom a že každý z nich je svojský, osobitý a svojbytný. Dlho prevládal v našej kultúre stav, ktorý by sme mohli nazvať „zabudnutím na osobu”. Táto mentalita začala precitať v 19. storočí návratom k biblickým koreňom a k veľkým osobnostiam kresťanskej filozofie, teológie a mystiky, akými boli sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský, sv. Ján z Kríža a mnohí ďalší. Vo veľkej spoločenskej a duchovnej kríze 20. storočia kresťanský personalizmus vystúpil ako varovná výzva i ako nádejná cesta ukazujúca, ako sa z krízy dá dostať, ako možno viesť účinný dialóg a konfrontáciu i s takými myšlienkovými produktmi odcudzenia, akými sú materializmus, ateizmus, prílišný individualizmus, liberalizmus, či ideológia new age. „Zabudnutie na osobu” súviselo do veľkej miery so zabudnutím na Boha a na jeho personálne spoločenstvo, na Najsvätejšiu Trojicu, čo dlho mrzačilo, a žiaľ, ešte aj dnes mrzačí kresťanský život.

„Nemôžeme pochopiť nijakú osobu, ak prv nepochopíme Krista, pretože on je prvý človek v plnom slova zmysle, jediný skutočný subjekt spásy ľudstva.”

VLADIMIR LOSSKIJ

• Akú úlohu v tom môže zohrať kresťanský personalizmus?
Buduje istú hrádzu duchovným prúdom, ktoré všetko stavajú na neobmedzených možnostiach človeka, a to nielen rozumových, ale aj vôľových a citových. Tieto prúdy hlásajú možnosť jeho plnej sebarealizácie, dosiahnutie dokonalosti až sebazbožštenia, ktoré podľa nich závisia iba od neho samého. Počínajú si, akoby Boha nebolo, ba dokonca ho viac-menej popierajú. Pod vplyvom rôznych východných doktrín, preberaných v zjednodušenej podobe a vytrhnutých z pôvodného náboženského kontextu, šíria tvrdenia, že na plnú sebarealizáciu človeka je nevyhnutné ľudskú personalitu nechať rozplynúť v akejsi kozmickej či priamo božskej duchovnosti. Domnievajú sa, že dobrá meditácia, opierajúca sa o účinné techniky, povedie k tomuto zduchovneniu a mravnému prerodu človeka. Kresťanský personalizmus naproti tomu zdôrazňuje, že duchovná premena a dotyk s Bohom je reálne možný, no nie tak, že sa človek bude spoliehať iba na vlastné sily, ale že sa v láske otvorí Kristovi a bude cieľavedome spolupracovať s jeho milosťou.

• Predpokladám, že postoj kresťanského personalizmu má svojich kritikov... 
Áno, a to zo strany niektorých liberálnych kresťanských teológov za to, že sa vraj chce vymaniť zo spoločenskej a prírodnej závislosti človeka. No opak je pravda: kresťanský personalizmus chce v maximálnej spoločenskej angažovanosti prispieť k ozdraveniu a k premene odcudzenej a kultúrne i mravne poklesnutej spoločnosti. Zdôrazňovanie vnútra človeka a jeho privátnej sféry (dvojica, rodina, komunita a pod.) ho neodvádza od potrieb spoločnosti a od plnenia jej úloh. Tým, že zdôrazňuje svojbytnosť každej ľudskej osobnosti, hlása zodpovednosť každého člena za plnenie zverených úloh: rodičov za výchovu detí, učiteľov za výchovu a vzdelávanie zverencov a pod. V svojej dôslednejšej podobe je kresťanský personalizmus presvedčený, že v osobe a personálnosti sa môžu spojiť všetky dimenzie ľudského i kozmického bytia.

• Aký vzťah má Cirkev ku kresťanskému personalizmu?
Kresťanský personalizmus je základnou ideovou platformou Cirkvi, najmä v sociálnom učení. Všetky sociálne encykliky sú ním inšpirované, čoraz nástojčivejšie v nich vystupuje do popredia výzva za oslobodenie človeka od každej formy sociálneho útlaku. Kresťanským personalizmom sú preniknuté aj dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, najmä pastorálna konštitúcia Gaudium et spes. Na ňu sa odvoláva encyklika Jána Pavla II. Centesimus annus, keď vyzdvihuje zásadnú prednosť, hodnotu a jedinečnosť osoby každého človeka: „Lebo už teraz treba mať pred očami, že čo zabezpečuje cestu a udáva smer encyklike, ale aj celému sociálnemu učeniu Cirkvi, je správne ponímanie ľudskej osoby a jej jedinečnej hodnoty, pretože človek je na zemi jediným stvorením, ktoré Boh chcel kvôli nemu samému” (Sociálne encykliky, SSV, Trnava 1997, s. 585). Dokument Gaudium et spes vyzdvihuje personalistickú, osobnostnú kultúru a stavia ju proti všetkým iným deformovaným podobám kultúry, od ktorých sa Európa, a nielen ona, dodnes nedokázala oslobodiť: „Spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať do dobra ľudských osôb, pretože usporiadanie vecí má byť podriadené osobnému poriadku, a nie naopak. (...) Tento poriadok treba čoraz viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode má nachádzať čoraz ľudskejšiu rovnováhu. S týmto cieľom treba uskutočniť obnovu zmýšľania a rozsiahle spoločenské zmeny” (GS, 26).

• Možno povedať, že kresťanský personalizmus je jednou zo základných stĺpov pravej kresťanskej spirituality? 
Rozhodne áno, ba dovolím si povedať, že je jej vodiacou ideou. Čelí na jednej strane riziku zajatia indivídua v egoizme a na druhej strane rozplynutiu osoby v neosobných skutočnách materiálnej, sociálnej, alebo duchovnej povahy. Uvediem tu skúsenosť francúzskeho nukleárneho vedca a filozofa Jacqua Verlindera. Keď sa tento zanietený hľadač Boha domnieval, že je na vrchole svojej duchovnosti dosahovanej namáhavými transcendentálnymi meditáciami a získal skúsenosť rozplynutia sa v neosobne, oslovil ho Pán slovami: „,Ako dlho, moje dieťa, ma necháš čakať?’ Nebol v tom ani najmenší tieň výčitky, ani žiadne odsúdenie, len nekonečná nežnosť a milosrdenstvo, trpezlivosť v láske. Tu som pochopil, že Boh nie je nejakou neosobnou vibráciou, že Boh je v najvyššom stupni osobou, že má srdce, že túži, túži po mne. Že Boh je ja, ktoré žobre odpoveď od môjho biedneho ty, akým som vtedy bol. Že Boh ma stvoril kvôli tomu, aby som nadviazal vzťah s ním. A že Boh ma stvoril s nádejou, že ten vzťah sa v určitý deň stane vzťahom lásky. (...) Došiel som teda k zásadnému záveru, že personálne ja nie je dajakou ilúziou, ktorej sa treba zriecť, ale šancou, neobyčajným Božím darom, dokonalosťou stvoreného bytia, ktoré je nám dané preto, aby sme sa mohli obrátiť k Bohu...” (Verbum 2004/2).

• Ktorí svetoví kresťanskí myslitelia rozpracovali kresťanský personalizmus?
Kresťanský personalizmus nie je nejakým akademickým ani čisto filozofickým či teologickým fenoménom. Pri jeho reflexii majú svoje nezastupiteľné miesto všetky humanitné a sociálne vedy spojené so životnou praxou. Hoci jeho hlavní predstavitelia boli významnými mysliteľmi, málokedy ostali len vo sfére myšlienok, ale usilovali sa princípy a idey kresťanského personalizmu uviesť do života. Kardinál John Henry Newman zdôrazňoval pastoráciu a univerzitnú výchovu založenú na dialógu osôb; Ralph Tyler Flewelling z USA, významný americký publicista a zakladateľ prvého personalistického časopisu Personalist, položil kresťanskú personalistickú alternatívu demokracie proti liberálnej demokracii; Emanuel Mounier, priekopník personalizmu vo Francúzsku, vypracoval známy Manifest personalizmu; Jean Lacroix poukázal na veľké možnosti uplatnenia personalizmu v oblasti rodiny. O personalizmus sa opierali aj Romano Guardini, svedomie nemeckého národa po druhej svetovej vojne, a Dietrich von Hildebrand, neohrozený odporca ideológie nacizmu. Hans Wandenfels hlásal uplatnenie personalizmu v dialógu medzi svetovými náboženstvami; a nakoniec dobre známy Karol Wojtyła - Svätý Otec Ján Pavol II. - prenikol so svojím etickým personalizmom a hlásaním a spoluuskutočňovaním civilizácie lásky.

• Mohli by ste aspoň krátko charakterizovať filozofické a teologické základy kresťanského personalizmu?
Vychádzajú z právd kresťanskej filozofie a teológie, ktoré načrtnem aspoň heslovite: Každý človek je stvorený Bohom ako jedinečná a autonómna bytosť s osobitým poslaním. Je stvorený na obraz Boží, ktorý sa môže v jeho živote ďalej rozvinúť a tak ešte vo väčšej miere svojím jedinečným spôsobom pripodobniť Bohu. Súčasťou tohto obrazu je, že je osobou, a keďže bol stvorený Najsvätejšou Trojicou, je jeho personálnosť už od samého začiatku sociálna a komunitárna. Je bytostne otvorený druhým osobám a existuje pre ne. Každá ľudská osoba má nevýslovnú hodnotu, ktorá sa nedá ničím nahradiť, patrí jej neodňateľná dôstojnosť, sloboda, transcendentálny charakter a identita, z čoho vyplýva aj úcta a rešpektovanie každej osoby a jej konečné určenie vo večnej blaženosti. Človek sa na základe svojej osoby môže rozvinúť na duchovnú osobnosť, v ktorej sa preňho stáva zjavným jeho poslanie. Na takúto osobnosť môže dorásť len vďaka stálemu prispievaniu Božej milosti a vlastným úsilím v poznávaní a v činnostiach nesených láskou orientovanou na Boha a na blížnych. Vzorom osobnosti je osobnosť Ježiša Krista, len v úzkej spolupráci s ním, v ňom a skrze neho môže osobnosť rozvinúť svoju ozajstnú duchovnú dimenziu. Osobnosť sa má cieľavedome rozvíjať v spoločenskom a sociálnom živote a potvrdzovať sa v ňom tvorbou hodnôt a sebadarovaním. Týmto spôsobom sa v nej napĺňa model Najsvätejšej Trojice a smeruje k večnej blaženosti - svojej i blížnych. Osoba človeka je spolu s bytím jeho najvyššou hodnotou, preto má všetko etické úsilie smerovať k rastu jeho života uskutočňovaného v jednote bytia s personálnosťou. Absolútna priorita osoby a osobnosti sa má uplatňovať vo všetkých sférach sociálneho života. Prírodné a sociálne zákony, právne a etické normy treba rozvíjať a interpretovať tak, aby podporovali túto prioritu a nehatený a plnohodnotný rozvoj osoby v osobnosť. Dôsledné uplatňovanie zásad kresťanského personalizmu má šancu prispieť k utvoreniu novej kultúry a civilizácie založenej na láske, pokoji a spravodlivosti, v ktorej sa môže nehatene rozvinúť každá ľudská osoba.

• Aký recept ponúkate na uplatňovanie tohto ideálneho programu?
Nie sú potrebné nijaké osobitné recepty. Treba sa usilovať o plnohodnotný kresťanský život a starostlivo v ňom načúvať hlasom našich blížnych a Božiemu hlasu. Byť vnímavejší na utrpenie, pozornejší k vlastným duchovným skúsenostiam a k skúsenostiam druhých. Usilovať sa porozumieť veľkej pravde, že čím väčšmi sa v láske dávame druhému, tým plnšie a na vyššej úrovni sa nachádzame. Netreba pristupovať k osobitným meditačným technikám, ktoré neraz zvádzajú k samoľúbosti, ale s otvoreným srdcom čítať Sväté písmo a z hĺbky mysle premýšľať nad ním. Pestovať v sebe intelektuálne dispozície a na radu dobrého priateľa prečítať si literatúru, v ktorej vystupujú do popredia autentické životy a činy osobností. A najmä - nechať sa fascinovať osobnosťou Ježiša Krista.

Srdečne vám ďakujem za rozhovor.

MÁRIA RAUČINOVÁ Snímky: M. R., internet
Páčilo sa :
2