11. apríla 2004
Čítaní: 55
KN 15/2004 | Rozhovor
Problém výchovy spočíva v nedostatku lásky
„O výchove - o tom treba hovoriť,“ navrhla PhDr. MARTA MARSINOVĎ tému rozhovoru, len čo sa nám ju podarilo prehovoriť na interview. O sebe už nechce hovoriť, jej životný príbeh jednej z prvých slovenských jazykovedkýň, členky kolakovičovskej Rodiny, väzenky komunistického režimu a neodmysliteľnej tváre ekumenického i katolíckeho ženského hnutia na Slovensku, už priniesli viaceré naše i zahraničné časopisy. S čitateľmi Katolíckych novín sa rozhodla načrieť do studnice svojich výchovných postrehov a poznatkov.

Marta Marsinová

sa narodila 11. mája 1922 v Žiline. Po maturite na dievčenskom gymnáziu študovala v rokoch 1940 - 1945 slovenčinu, nemčinu a všeobecnú jazykovedu na Slovenskej univerzite v Bratislave. Tri roky učila na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici a ďalšie tri pôsobila v Jazykovednom odbore Matice slovenskej. Roku 1951 prešla do Slovenskej akadémie vied a umení a hneď nato ju po čistkách poslali do vlnárskych závodov Slovena v Žiline. Od roku 1953 pracovala v Slovenskej akadémii vied (SAV) v redakcii časopisu Slovenská reč. Roku 1958 ju zatkli a odsúdili na jedenapolročné väzenie v Pardubiciach. Po amnestii roku 1960 pracovala šesť rokov vo Figare, od roku 1966 na oddelení informatiky Bratislavských elektrotechnických závodov a od roku 1968 znova v SAV. Roku 1973 získala doktorát. Po odchode do dôchodku opatrovala rodičov. Po roku 1989 nadviazala kontakty s rakúskou Katolíckou akciou, založila farské spoločenstvo Ženy ženám a stala sa členkou Rady Konferencie biskupov Slovenska pre napomáhanie jednoty kresťanov. Roku 1996 jej Ústredie slovenskej katolíckej inteligencie udelilo Cyrilo-metodskú medailu. Rehabilitácie na vedeckej pôde sa jej dostalo až po osemdesiatke, keď boli uverejnené dva medailóny v jazykovedných časopisoch a prednáška v zborníku Slovenská reč 1932 - 2002.

 Prečo práve výchova?
Nikto nepadol z neba učený. V prírode sa všetko musí rozvíjať a človek prvý potrebuje usmernenie, lebo už pri narodení je menej samostatný ako ostatné živé tvory. Ja som mala šťastie, že o moju výchovu sa príkladne starali rodičia. Keď sa zobrali, otec povedal mame - učiteľke, že nebude učiť cudzie deti, ale svoje. V škole vo Višňovom pri Žiline pôsobila teda len rok. Keď prišla do marsinovskej rodiny, odbremenila starú mamu od domácich prác, najmä od varenia pre tovarišov a učňov, lebo starý otec mal remenársku a otec krajčírsku dielňu. Otec bol istý čas v katolíckom tovarišskom spolku v Berlíne a tam videl, ako sa jezuiti starali o tovarišov. Vedomie, že človek sa potrebuje rozvíjať, v ňom zostalo, a aj preto mu záležalo na tom, aby mama bola s nami.

 Vaši rodičia teda vychovávali aj tovarišov...
Otec zväčša dostával chlapcov z okrajových rodín - nemanželské deti, deti vysťahovalcov do Ameriky atď. -, na ktorých mohol pozitívne vplývať. Zároveň učil na učňovskej škole. Vtedy našskí remeselníci prijímali učňov aj na byt a stravu, zatiaľ čo židovská firma ich brala síce na kratší čas, ale bez stravy a bývania. Chlapci mali slamníky v jednej veľkej miestnosti v remeselníckom dome. Otec pomáhal robiť pre nich program, a keď bolo treba, zavolal ma: „Chodíš do školy, poď učňom niečo zarecitovať...” Jeden učeň, ktorý sa nakoniec nedoučil, lebo sa mu nechcelo, každý týždeň až do staroby nosil mame kytičku kvetov. Vedel, že u našich dostal výchovu a mal sa dobre. Aj ďalší, keď dospeli a mali vlastné rodiny, prišli poďakovať, porozprávať sa, každý voľačo doniesol... Mala som okolo seba skutočne široký svet. Pestovali v nás vedomie, že okolo sú iní ľudia a k všetkým sa treba správať s úctou.

 S tým súvisí aj rešpekt voči autorite...
Po maturite som sa dozvedela isté veci o učiteľoch a povedala som mame: „Však si mi nič nepovedala.” A ona: „Veď teba do toho nič nebolo.” Mali sme vedomie autority. Rodičia nikdy pred nami nepovedali na učiteľov zlé slovo, nikdy ich nekritizovali. 
Myslím si, že autorita vychádza z Božej autority. Keď je Pán Boh uctievaný, prenáša sa to aj na rodičov a na všetkých ľudí dookola. Zvlášť na kňazov. Keď sa otec po vojne vrátil z vandrovky s nejakými peniazmi, chcel si požičať na dom v Úverovej banke, kde bol vedúcou osobnosťou pán prelát Tomáš Rùžička. Peniaze mu nepožičal - vraj nemá záruku. Napriek tomuto napätiu medzi otcom a pánom prelátom chodil môj brat pravidelne miništrovať. Raz k nám prišla manželka jedného krajčíra a začala: „Taký Rùžička, onaký Rùžička...” Ja som sa postavila pred ňu a povedala som: „Teta, ako to rozprávaš, veď to je pán prelát!” Na tom vidieť, ako sa o ňom medzi rodičmi a nami hovorilo. Rodičia musia vedieť, čo a ako pred deťmi povedať. Keď mali naši medzi sebou rozpory, rozprávali sa po maďarsky. Vtedy sme mali táááké uši. Aj vďaka tomu som si všeličo z maďarčiny zapamätala. (Smiech.)

 Aké miesto mala vo vašej výchove mama?
Mama bola mojou veľkou strážkyňou, keď išlo o vzťahy: závisť, kritiku. Raz som u knihára videla, ako viažu gymnaziálne výročné správy, a zistila som, kto bude a kto nebude vyznamenaný. Bolo to na začiatku slovenského štátu, keď sa niektoré z mojich spolužiačok dostali dopredu z politických dôvodov. Pravdaže, bola som nespokojná, ale mama mi povedala: „Ty máš, čo ti patrí, a o ostatných sa nestaraj.” Keď začali odchádzať židovské deti, ktoré rodičia posielali do Izraela, odišla aj dcérka našich dobrých známych. Mama jej dala svoju najkrajšiu krížikovú výšivku. Vyčítala som jej: „Veď si mala aj druhú, kde bol väčší krížik, nie taký miniatúrny, krásny.” Mama mi na to: „Neuvedomuješ si, ako by som sa ja cítila, keby si ty musela odísť?” Vždy vedela vystihnúť správny moment.

 A akú úlohu zohral vo vašej výchove otec?
Práve otec doniesol do rodiny mnoho zásad - z katolíckeho tovarišského spolku, kde sa zdôrazňovali rodinné hodnoty. Nie že by si bol s nami nejako špeciálne sadol, ale jednoducho povedal: toto treba urobiť, tých si treba všimnúť, tam treba ísť... Nechodil ani do krčmy, ani inde, zato boli moji rodičia známi každovečernými prechádzkami po Masarykovej ulici alebo po parku v Žiline. 
Raz som ako malá sekundánka bežala hore školskými schodmi. Zastavil ma sekretár riaditeľa: „Zeptej se tatínka, za kolik by mi ušil oblek.” Bola som nadšená, pán profesor si chce dať u môjho otca ušiť oblek! Doma sa otec na mňa len usmial: „Dcérka moja, povedz pánu profesorovi, že ak má ku mne dôveru, nech príde sám a porozprávame sa.” Celá moja sprostredkovateľská pýcha spľasla. To bol úžasný moment: ako pokojnúčko mi to povedal. Nedoprial mi, aby som mohla hovoriť, že už aj k nám chodia profesori.

 Ako s odstupom času vidíte odovzdávanie viery v rodine?

Aj vo viere nás rodičia vychovávali najmä príkladom. Videli sme, že sa modlia - otec ma ešte ako vysokoškoláčku dojímal tým, že sa veľa modlieval pokľačiačky. Z účasti na svätej omši neexistovali nijaké výnimky, hoci vtedy bývali omše len ráno. Nemôžem povedať, že by sme sa pravidelne modlili ruženec, ale na všetky litánie a pobožnosti v kostole sa našiel čas. Pri našej príprave na prvé sväté prijímanie nebola prvá frizúra, šaty... Ten deň sa stal zážitkom a sviatkom. Neskôr mi jedna kolegyňa rozprávala o svojom prvom svätom prijímaní: hneď, ako sa všetko skončilo, ju rodičia zobrali do auta, obliekli jej sokolský kroj a išla na zlet. Nemohla mať z toho taký vnútorný zážitok ako ostatné deti, ktoré ešte ostali spolu. To, čo sme zažili pri prijatí sviatosti, sa upevnilo predsavzatím. Napísali sme si ho na obrázok, ktorý nám podpisovala sestrička. Pri tej príležitosti som mala jeden silný zážitok. Spolužiačke, ktorá bola predo mnou, sestrička povedala: „Lucka, veď poslúchať rodičov máme podľa prikázaní. Ježiškovi máme sľúbiť niečo navyše, iba pre neho.” Ja som napísala, že každý deň, keď to len bude možné, pôjdem na sväté prijímanie. Vtedy som si po prvý raz uvedomila, čo sme povinní robiť podľa prikázaní a čo môžeme dať Pánu Bohu navyše. Svoj obrázok som mala zarámovaný štyridsať rokov, kým nám v Žiline nezlikvidovali byt, a mám ho odložený doteraz. To sú výchovné momenty, keď človek potrebuje podnet, bez neho mu to na myseľ nepríde.

 Ako vnímate problém sexuálnej výchovy?
V časoch mojej mladosti to bolo ťažké: celá generácia bola veľmi rozpačitá, aj kňazi, aj rodičia. Skôr strážili dieťa, aby sa nedostalo do zlej spoločnosti, nečítalo zlé knižky, ale veľmi sa o tých veciach nehovorilo. Jasnejšie sme sa začali orientovať až na vysokej škole, keď vyšli prvé knihy; tie predtým boli, povedala by som, nezrelé: nesmieš na kúpalisko, nesmieš tam... Dôležité bolo pre mňa usmernenie pod vedením pani profesorky Márie Pecíkovej. Mala celkom iný - pozitívny - prístup. Všetko, čo Pán Boh stvoril, je dobré. Musíme to poznať a vedieť využiť, lebo Pánu Bohu nemôžeme ponúknuť to, čo je zakrpatené. To hovorím aj chlapcom bohoslovcom alebo dievčatám, ktoré chcú ísť za sestričky: sľub čistoty nie je únik pred niečím, ale objavenie toho, čo je pre človeka cenné a vzácne.

 Bola rodinná výchova tým, čo vás posilňovalo aj v skúškach, keď ste za vieru trpeli vo väzení?
Áno. Rodinný základ plus to, čo som dostala, keď som začala hlbšie duchovne žiť. To je otázka hierarchie hodnôt - a tú som získala. Na vysokej škole mi jeden profesor hovoril, že škola mu dala viac ako rodičia. Ja som chcela poznať aj to „na druhej strane” a súčasne som si uvedomovala, že to, čo som dostala, je vzácne a musím to rozmnožiť. V tom čase prišiel podnet od pani profesorky Pecíkovej. Pri nej som rozvíjala, čo som dostala v rodine.

 Ale čo v prípadoch, keď akoby nezaberalo ani najlepšie vychovávateľské úsilie?
My s bratom sme mali rovnaké prostredie a možnosti: ja som sa zapojila do všetkých akcií, ktoré tu boli, a on, hoci miništroval, menej. Nezáleží len na výchove, ale aj na spolupráci s milosťou, keď dostaneme podnet. Ako povedal Leon Bloy v závere svojej knižky Chudobná žena - všetko je milosť. Aj keď vynaložíme mnoho úsilia a máme dobrý úmysel, Pán Boh môže dopustiť, že to zdanlivo nevyjde. Ale o tom, že sa to nestratí, musíme byť presvedčení. 
Zodpovednosť leží predovšetkým na rodine, kde dieťa dostáva príklad. Darmo si niečo donesie zvonku, keď sa to v rodine zanedbá. Nenadarmo je vo vyznaní hriechov aj zanedbávanie dobrého. Na hriech nemáme príležitosť celý deň, ale zanedbávaním dobrého ho môžeme celý premárniť. A to je naša bieda: mnoho vecí premárnime namiesto toho, aby sme vynaložili trochu úsilia a pohli sa z miesta. Celý problém výchovy spočíva v nedostatku lásky. Ak deti nemajú pocit, že sú pre rodičov nesmierne dôležité, nič sa nedosiahne.

 Vy sama ste plnili vychovávateľskú funkciu v role učiteľky, uznávanej autority medzi spoluväzenkami aj kolegyňami, zakladateľky farského ženského spoločenstva, prednášateľky na medzinárodných konferenciách...
Medzi ideálne postavy mojej výchovy patrila pani profesorka slovenčiny. Aj vďaka tomu som mala veľký záujem vyučovať, hoci veda ma tiež ťahala. Moment vychovávať iných a venovať sa im som nikdy nestratila zo zreteľa. Je v nás, že o to dobré, čo dostaneme, sa nám treba deliť.

Za rozhovor ďakuje Terézia Kolková Snímky: autorka a archív Marty Marsinovej
Páčilo sa :
0