18. apríla 2018
Čítaní: 44
KN 16/2018 | Editoriál
EDITORIÁL

Obraz pastiera s ovečkou na pleciach a prírodou naokolo je dobre známy. Niekedy sa spája s romantickými predstavami o Ježišovi – Dobrom pastierovi. Avšak ako sa ukazuje, nemusí to stačiť. Podľa štatistických ukazovateľov počet katolíkov vo svete mierne rastie. Najviac nových kňazov za posledné obdobie pribudlo v Afrike a Ázii, ale kontinuálny pokles duchovných povolaní je realitou v Európe, Slovensko nevynímajúc. V tejto súvislosti si vždy kladiem niekoľko otázok. Kto nás bude o niekoľko rokov duchovne viesť a vysluhovať sviatosti v našich chrámoch? Kto ochráni veriacich pred nebezpečenstvami bludov? Kto bude načúvať krížom človeka, pre ktorého sú Ježišove ramená najdôležitejším oporným bodom? My často vnímame kňazov kritickým okom. Niekedy je problém s ich prijatím, ale ruku na srdce, dokážeme sa im priblížiť? Nestačí, že oni pôjdu za nami, keď my sami sa budeme vzďalovať. Na našich pastierov máme vysoké nároky v duchovnej, intelektuálnej a ľudskej rovine. Čo, samozrejme, nie je zlé. Ale pomáhame im zvládnuť problémy, ktoré sami prežívajú, aby dokázali pomôcť aj nám? Kňaz potrebuje cítiť blízkosť svojho stáda. V našich kostoloch sa modlíme za duchovné povolania, kňaza vo farnosti. Skúsme niečo urobiť navyše, aby sa naši pastieri necítili opustení v kruhu svojich veriacich. Veď my všetci pokrstení sme totiž znovuzrodením a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovnú stavbu a sväté kňazstvo (porov. 1 Pt 2, 4 – 10). Na našu radosť, Boh nás nenechá bez pastiera, ale záleží na nás, či budeme o neho stáť. 

PETER SLOVÁK
Páčilo sa :
0