18. apríla 2018
Čítaní: 46
KN 16/2018 | Rozhovor
Sprevádzať a načúvať nevypovedané
V NEMOCNICI MAJÚ AJ KAPLÁNKY. STE PREKVAPENÍ? AKTUÁLNA SONDA DO PRACOVNÉHO ŽIVOTA ANNY KOSTKOVEJ (56) VO FAKULTNEJ NEMOCNICI V BRNE-BOHUNICIACH HOVORÍ O OPODSTATNENOSTI JEJ SLUŽBY

 Akým vzdelaním, prípravou by mal disponovať nemocničný kaplán? Malo by to byť vzdelanie v rozmere teologickom, ale tiež zdravotno- -sociálnej prípravy. Absolvovala som teologické vzdelanie na Vysokej škole pedagogickej v Hradci Králové. Som absolventkou sociálnej práce na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety v Bratislave. Okrem toho na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe som navštevovala ročný kurz v rámci celoživotného vzdelávania. K celoživotnému vzdelávaniu raz do roka patria aj celorepublikové školenia nemocničných kaplánov na Velehrade. 

Vieme, že aj za totality vždy existovalo telefónne číslo na kňaza, ak mal chorý záujem o sviatosti. Aká je genéza stálej spirituálnej starostlivosti vo vašej nemocnici? Ja pôsobím vo Fakultnej nemocnici Brno-Bohunice už desať rokov. Predo mnou začali brázdu preorávať moji kolegovia, hneď po páde totality. Dnes nás v nemocniciach v Brne pôsobí päť nemocničných kaplánok a traja kňazi, z toho jeden má stálu telefónnu službu. Ako ste sa dostali k duchovnej službe vo fakultnej nemocnici? Božím riadením. Kolegyňa, ktorá začínala pôsobiť ako žena priekopníčka v tejto službe chorým, ochorela. Kňaz, ktorý má na starosti službu vo všetkých brnianskych nemocniciach, ma oslovil a ja som po asi týždňovom zvažovaní povedala áno. 

Prečo to označenie nemocničná kaplánka? Je to medzinárodné označenie, s ktorým som sa v našich kultúrnych podmienkach ovplyvnená tradíciou a výchovou ťažšie zžívala. Z pohľadu cirkevného práva som však pastoračná asistentka, určená na vy vykonávanie práce v nemocnici ako nemocničná kaplánka. 

Čo obnáša duchovná starostlivosť v nemocnici? Som zamestnankyňou Brnianskeho biskupstva. Pre mňa bolo dôležité nadviazať dobré vzťahy a spoluprácu s vedením nemocnice i ošetrujúcim personálom. To sa nám s Božou pomocou podarilo a dnes sú naše vzťahy na veľmi dobrej úrovni. Pochopili sme vzájomnú potrebu. Počas týždňa sa snažím prejsť jednotlivé oddelenia celej nemocnice a priamo sa pýtam na izbách pacientov. Na každom oddelení sú plagáty s ponukou tejto služby a tiež programom bohoslužieb či kontaktom na kaplánov. Takže niekedy nadväzujem prvý kontakt pri obchádzke oddelení, inokedy ma zdravotné sestry, lekári oslovia, prípadne si ma pacient sám zavolá. Niekedy sa na mňa obráti kňaz z farnosti alebo rodina. 

Ako prebieha pracovný deň nemocničnej kaplánky? Začínam pracovať od jedenástej hodiny, pretože ráno sú vizity lekárov, pacienti sú na rôznych vyšetreniach. Študenti medicíny majú praktickú výučbu, na oddeleniach je dosť rušno na hlbší rozhovor. Snažím sa vychádzať z potrieb pacientov; niekto má záujem iba o rozhovor, niekto chce sprostredkovať službu kňaza. Iní túžia zvlášť v čase choroby po Eucharistii, ktorú im na základe poverenia otca biskupa môžeme podávať i my nemocničné kaplánky. Snažím sa to koordinovať, aby kňaz nemusel na každé telefonické zavolanie utekať do nemocnice. Keď je pacient v ohrození života, voláme kňaza hneď. 

Ako je to s ľuďmi, ktorí sa nehlásia k viere? Žiadajú si vás? Ste tu aj pre nich? Ľudské a duchovné potreby máme všetci bez rozdielu vierovyznania. No náboženské potreby, ako je modlitba, sviatosti, čítanie z Biblie, majú len niektorí. Každý človek, keď cíti záver svojho života, alebo sa ocitne v ohrození života, bilancuje svoj život. A práve v týchto chvíľach ma dosť často vyhľadávajú i tí neveriaci. Snažím sa tu byť pre všetkých. Pán Ježiš nepovedal – miluj len veriacich, ale povedal: „Miluj blížneho ako seba samého.“ A to je pre mňa každý človek, s ktorým sa v živote stretnem. 

Ako zvládate prvý kontakt s človekom, ktorý je po ťažkej traume alebo je nevyliečiteľne chorý? Po tej ľudskej stránke je to i pre mňa náročné, zvlášť keď umiera mladá matka, otec detí, ktoré si na nich ani poriadne nebudú pamätať. Mladý, ktorý má život pred sebou, či starší, ktorý odchádza sám, je opustený svojimi blízkymi, psychicky chorí ľudia, často spoločnosťou stigmatizovaní, tiež potrebujú podporu. Pre mňa je dôležité byť človeku nablízku a počúvať ho, vychádzať z jeho potrieb, nič nevnucovať, neudeľovať rady, svoje názory. Mať milujúce a otvorené srdce pre človeka, s ktorým som práve v kontakte. Keď vidím, ako Boh pôsobí v duši človeka, ako si ho vedie, tak ma to napĺňa vďačnosťou a dôverou k nemu. 

Čo očakávajú pacienti v nemocnici od nemocničnej kaplánky? Je to rôzne, niekto má potrebu vyrozprávať sa, niekto psychicky ťažko nesie odlúčenie od rodiny alebo odkázanosť na druhých, strach z toho, čo bude. Iných trápia vzťahy v rodine, neodpustenie, rozdelenie majetku a podobne. 

Aký najsilnejší zážitok, ľudský príbeh ste prežili počas svojho pôsobenia? Pre mňa je silným zážitkom, keď človek nájde cestu späť k tomu druhému, s ktorým sa hneval celý život, keď dôjde k vzájomnému zmiereniu, odpusteniu. Mladý muž po autonehode zájde na hlbinu svojej duše a bilancuje svoj život, zistí svoje omyly a pobyt v nemocnici sa mu stane odrazovým mostíkom na zmenu života. Alebo ľudia, ktorí si po 50 rokoch nájdu cestu späť k Pánu Bohu. Taktiež sa stretávam s ľuďmi, ktorí i napriek ťažkostiam života žijú hlboký duchovný život a zdieľajú ho so mnou. To všetko sú úžasné chvíle, ktoré obohacujú môj život. 

Je určite náročné každý deň prijímať a zdieľať s človekom bolesť, strach, ľútosť. Áno, je to náročné, a preto cítim potrebu starať sa o zdravie tela a duše aj u seba. Relaxom sú pre mňa príroda, turistika, záhradka, dobrá knižka, zázemie v rodine. Veľmi dôležité sú dobré vzťahy so sebou samým, blížnymi i s Bohom, čistá myseľ, modlitba, aktívny duchovný život. 

PETER SLOVÁK
Snímka: súkromný archív –AK–
Páčilo sa :
0