30. apríla 2018
Čítaní: 202
KN 18/2018 | Komentár
Moja pokora

 „Pán kaplán, v nedeľu som bol na birmovke. Ste na mňa hrdý?“ opýtal sa ešte vo dverách mladý stredoškolák svojho kňaza, učiteľa náboženstva. Ten sa vraj pozrel na neho a povedal mu: „A vieš, že ani nevidieť, že si dospelým kresťanom? Tvoje slová a skutky tomu vôbec nenasvedčujú; z čoho sa môžem radovať, keď nič dobré nevidím?“ Nepoznám toho študenta a ani neviem, čo chcel presne vidieť ten mladý kaplán. Ale tento ich rozhovor ma vyrušil. Priviedol ma k premýšľaniu, že aj v mojej farnosti už o pár dní bude birmovka. A v hlave mi zarezonovala otázka: O čom bude tá slávnosť a prinesie birmovanecká príprava vôbec niečo? Najprv mi myseľ naplnil hlas svedomia. Tie neustále otázky: Čo sme pre tých mladých urobili? Ako sme sa im prihovorili? A či sme ich pochopili? Do tých myšlienok vstúpili ešte slová, ktoré som si čítal v Nedeľu Dobrého pastiera: „Ak duchovný otec len hovorí o čnostiach a o živote podľa evanjelia, ale vo svojom živote sa tým neriadi, nikto ho nebude chcieť počúvať a nikto sa nebude chcieť stať jeho duchovným dieťaťom, pretože ľudia viac veria tomu, čo vidia v jeho skutkoch, ako tomu, čo počujú z jeho úst.“ No vnímal som, že to nie je všetko, čo by ma malo zamestnať a čo by mi malo pomôcť dopracovať sa k odpovedi. Cítil som, že je potrebné ešte čosi viac. Moja pokora! Lebo bolo by nemúdre, aby som hľadal vždy a všade okamžitý výsledok snaženia. Je totiž zrejmé, že by som tým očakávaním vylúčil to najpodstatnejšie: Božie pôsobenie a silu Ducha Svätého. Veď to Boh mení a dáva, kedy príde rast. A nie je to všetko len o tom ľudskom výkone a prístupe. Niekto musí predsa aj polievať. Mladí totiž nie sú polotovary, ktoré stačí zohriať chvíľku v „mikrovlnke“ prípravy. 

JOZEF KOZÁK
Páčilo sa :
3