30. apríla 2018
Čítaní: 44
KN 18/2018 | Literárny dúšok
Ordynov a žena v nebovobelasom kožušteku

 Odjakživa žil ticho a utiahnuto. Pre tromi rokmi, keď dosiahol vedeckú hodnosť a stal sa podľa možnosti človekom nezávislým, vybral sa k istému starcovi, ktorého dosiaľ poznal iba z počutia, a dlho čakal, kým olivrejovaný komorník privolil a ohlásil ho druhý raz. (...) Starček mu odovzdal hŕstku peňazí. Bola to veľmi úbohá suma – zostatok toho, za čo na dražbe predali zadlžené dedičstvo po pradedoch. Ordynov ľahostajne prijal dedičstvo, navždy sa odporúčal poručníkovi a vyšiel na ulicu. Bol chladný, mračný jesenný večer; mladý muž bol zamyslený a akýsi neznámy smútok zvieral mu srdce. Oči blčali; chvíľami ho drvila zimnica, chvíľami zasa oblievala horúčava. Cestou si vyrátal, že z týchto financií môže žiť dva – tri roky, ba pri najväčšej skromnosti aj štyri. Zmrklo sa, začalo popŕchať. Prenajal si prvú izbu, na ktorú natrafil, a o hodinu sa presťahoval. Tam sa zatvoril ako do kláštora, akoby sa zriekol celého sveta. O dva roky sa stal z neho odľud. Zdivočel, ani nevedel ako... Pohlcovala ho nesmierne hlboká, nenásytná vášeň, taká, ktorá vie vycicať z človeka celý život a ktorá takým bytostiam ako Ordynov nedopraje ani najmenší kúštik v inej oblasti, praktickej a každodennej činnosti. A touto vášňou bola veda. (...) 

Nezvyčajný pár v chráme Ordynov chodil po uliciach ako duchom neprítomný, ako pustovník, ktorý prišiel zo svojej nemej pustatiny do hlučného, rušného mesta. (...) Dlhou uličkou vyšiel na malé námestie, kde stál farský kostol. Zamyslene vošiel dnu. Bohoslužby sa práve skončili, kostol bol skoro celkom prázdny, iba dve starenky kľačali ešte pri vchode. Kostolník, šedivý starček, zhášal sviece. Lúče zapadajúceho slnka sa širokým prúdom liali zhora cez úzke okno kupoly a záplavou svetla osvecovali jeden z bočných oltárov. No postupne slabli, a čím černejšia bola hmla, čo hustla pod chrámovou klenbou, tým jasnejšie sa ligotali pozlátené ikony, ožiarené chvejivým plameňom lámp a sviec. V prívale nesmiernej vzrušujúcej clivoty a akéhosi potláčaného citu oprel sa Ordynov o múr najtemnejšieho kúta chrámu a na okamih zabudol na všetko. Precitol len vo chvíli, keď pravidelný, tlmený zvuk krokov dvoch návštevníkov rozľahol sa celým chrámom. Zdvihol zrak a akási nevýslovná zvedavosť ovládla ho pri pohľade na dvoch prichodiacich, starca a mladú ženu. Starec bol vysoký, bodrý, držal sa priamo, bol však chudý a chorobne bledý. Na prvý pohľad by ho človek považoval za kupca, čo prišiel odkiaľsi zďaleka. (...) Žena mala asi dvadsať rokov a bola prekrásna. Mala na sebe nádherný nebovobelasý kožuštek a na hlave bielu atlasovú šatku, zaviazanú pod bradou. Kráčala so sklopeným pohľadom, a tá zádumčivá vážnosť, čo obostierala celú jej postavu, sa výrazne a smutne odrážala na slastných kontúrach detsky nežných a krotkých čŕt jej tváre. Niečo podivné mal v sebe tento nezvyčajný pár. 

Pridusené vzlykanie pred ikonou Bohorodičky Starec si zastal uprostred chrámu a poklonil sa na všetky štyri strany, hoci chrám bol celkom prázdny; tak isto spravila aj jeho sprievodkyňa. Potom ju pojal za ruku a zaviedol k veľkej ikone Bohorodičky, ktorej bol kostol zasvätený; žiarila nad oltárom oslepujúcim leskom svetiel odrážajúcich sa od rúcha, blčiaceho zlatom a drahými kameňmi. Kostolník, čo už jediný zostal v kostole, úctivo sa poklonil starcovi, a ten mu kývol hlavou. Žena padla pred ikonou dolu tvárou. Starec uchopil okraj prikrývky visiacej z podstavca ikony, a prikryl jej hlavu. V chráme sa ozvalo pridusené vzlykanie. Ordynov bol prekvapený slávnostnosťou celého tohto výjavu a netrpezlivo očakával jeho koniec. Asi po dvoch minútach žena zdvihla hlavu a jasné svetlo lampy opäť ožiarilo jej prekrásnu tvár. Ordynov sa zachvel a postúpil o krok dopredu. Žena už podávala starcovi ruku a obidvaja pomaly vychádzali z kostola. Na perách sa jej mihal úsmev, ale v tvári bolo badať stopy akéhosi detského strachu a tajomnej hrôzy. Bojazlivo sa chúlila k starcovi a bolo vidieť, že je celá rozochvená od vzrušenia. 

Prekrížil im cestu Ordynov ohromený, bičovaný akýmsi povedome slastným a neodbytným citom, rýchlo vyšiel za nimi a na chrámových schodoch im prekrížil cestu. Starec pozrel naňho nevľúdne a drsno; aj žena sa podívala na Ordynova, ale bez záujmu a neprítomne, akoby ju zaujala nejaká iná vzdialená myšlienka. Ordynov šiel hneď za nimi akýmsi nekontrolovateľným pohybom. Už sa celkom zotmelo; kráčal pár krokov za nimi. Starec a mladá žena prešli na priestrannú širokú a špinavú ulicu, kde bolo plno všelijakého remeselníckeho národa, múčnych skladov a nocľahární. Už sa blížili k domu, keď sa starec zrazu obzrel a podráždene sa podíval na Ordynova. Mladý človek zastal, akoby vrástol do zeme; už aj jemu samému bolo divné toto vzplanutie. Starec sa obzrel druhý raz, akoby sa chcel presvedčiť, či jeho vyhrážka mala nejaký účinok, a potom obidvaja, starec a mladá žena, vošli úzkou bránou do dvora domu. Ordynov sa vrátil späť. Bol vo veľmi zlej nálade a hneval sa sám na seba, keď si predstavil, že takto premárnil deň, zbytočne sa unavil a ešte sa to všetko skončilo takto hlúpo, keď videl dobrodružstvo v celkom bežnej udalosti. Nech sa však ráno hneval na svoju osamelosť ako chcel, predsa ho to inštinktívne nutkalo vyhýbať sa všetkému, čo by ho mohlo rozptýliť, prekvapiť a otriasť v jeho vonkajšom, nie vnútornom, umeleckom svete. S akýmsi pokáním myslel na svoj pokojný kútik; potom ho privalila clivota a starosť v súvislosti s jeho nevyriešenou situáciou a nastávajúcimi ťažkosťami, ktoré ho neminú, no hneď nato ho pochytila zlosť, že ho mohla zaujať takáto hlúposť. Napokon vyčerpaný, dovliekol sa neskoro do svojho bytu a s prekvapením zistil, že by bol skoro obišiel dom, v ktorom býval. Všetko pripisoval únave, až konečne vystúpiac po schodoch, došiel do svojej izbietky v podstreší. Zapálil sviecu – a o chvíľu sa mu v predstave zjavil obraz plačúcej ženy. Dojem bol taký mocný, taký vášnivý, tak láskyplne mu naplnili srdce tie krotké, tiché ťahy tváre... 

Z KNIHY FIODORA MICHAJLOVIČA DOSTOJEVSKÉHO
KATARÍNA A INÉ POVIEDKY
BRATISLAVA: KUNDER, 1997, PRELOŽILA: VIERA MIKULÁŠOVÁ-ŠKRIDLOVÁ
Páčilo sa :
0