13. mája 2001
Čítaní: 30
KN 19/2001 | Rozhovor
Sčítanie - čo môže ovplyvniť?
Blíži sa sčítanie ľudu, o ktorom sa čoraz viac hovorí. Jedným zo zisťovaných bodov je náboženská príslušnosť. Využívame skutočnosť, že náš šéfredaktor ThLic. Marián Gavenda je zároveň hovorcom Konferencie biskupov Slovenska a v predvečer tejto udalosti mu kladieme niekoľko otázok v snahe získať ucelenejší pohľad na túto problematiku.

• Prečo sa aj v kontexte Cirkvi a viery tak veľa hovorí o sčítaní ľudu? Nie je to čiste civilná a občianska záležitosť?

Sčítanie ako také má občiansky ráz. Poznáme ho z profánnych i biblických dejín. V našom prípade povinnosť vyplniť sčítacie tlačivá vyplýva pre občanov z § 4 ods. 1 zákona NR SR č. 165/1998 Z. z. o sčítaní obyvateľov, domov a bytov v roku 2001. O priebehu sčítania sa veľa hovorí a bude hovoriť v médiách. Nás osobitne zaujíma kolónka č. 12: náboženské vyznanie / cirkev. Táto ponúka možnosť prihlásiť sa k 15 rôznym cirkvám a náboženským spoločnostiam, uviesť alternatívu „bez vyznania” alebo vypísať „iné”.

• Bude mať počet tých, čo sa prihlásia k Rímskokatolíckej či Gréckokatolíckej cirkvi, nejaký dosah na náboženský život u nás?

Väčšinou si ľudia myslia, že tu ide len o peniaze, ktoré na základe výsledku sčítania dostanú kňazi. Nie je to celkom pravda. Najskôr čo sa týka financií, o ktoré tu tiež ide: Cirkev ako taká vie žiť aj bez prispenia štátu, žila dokonca vtedy, keď štát investoval vysoké sumy na jej likvidáciu. To však nie sú normálne okolnosti. Áno, od počtu prihlásených bude pravdepodobne závisieť aj miera finančného príspevku (o forme financovania práve prebiehajú rokovania). Treba však pripomenúť, že štát ani zďaleka nepokrýva všetky potreby cirkví. Platí duchovných a činnosť stredísk (v prípade Katolíckej cirkvi sú to biskupské úrady a sekretariát KBS). Činnosť farských úradov, budovanie a údržbu kostolov a mnohé aktivity si veriaci platia sami. Sčítaním sa však ukáže, aká časť tých, čo štátu platia dane, sú veriaci, a teda popri mnohých iných verejných službách majú nárok, aby štát aspoň čiastočne prispel aj na činnosť cirkví. Treba však zdôrazniť, že tu ide ešte aj o mnohé iné dôležité oblasti: počtom veriacich sa argumentuje pri vymedzovaní vysielacieho času na náboženské programy vo verejnoprávnych médiách, pri požiadavkách na vyučovanie náboženstva v školách, pri protestoch proti podujatiam, ktoré urážajú náboženské cítenie veriacich. Ide tu teda o možnosť podieľať sa na udržiavaní morálno-duchovného stavu spoločnosti, v ktorej žijeme, ktorá vplýva na nás a na ktorú my máme mať pozitívny vplyv. Ak sa necháme z verejného života pasívne vytlačiť, nemôžeme sa potom sťažovať na násilie, drogy, krádeže, ktoré majú negatívny dosah na všetkých obyvateľov.

• Je možné, že by vyplnenie jednej kolónky na sčítacom hárku malo až taký veľký vplyv?

Isteže netreba preceňovať. Pre samotný náboženský život je najdôležitejšia snaha o duchovnú obnovu. Ani spoznanie počtu tých, čo sa hlásia k niektorej viere, v našom prípade katolíckej, ešte automaticky neznamená, že úmerne k týmto percentám sa budeme môcť podieľať na vplyve na život spoločnosti. Určitý základ, odrazový mostík, sa tým však predsa len vytvára a nebolo by správne podceniť ho a nevyužiť ponúknutú príležitosť zodpovedne.

• Ako má kresťan katolík chápať svoje verejné prihlásenie sa k viere? Ako povinnosť voči štátu, ako svoje právo alebo ako česť vyznať vieru?

Odpoveď je najpresnejšia, keď spojíme všetky tri časti otázky. Na základe spomenutého zákona je to jeho povinnosť. Keďže kresťania sú aj občanmi štátu, v ktorom žijú, touto formou si tiež uplatňujú svoje práva, ktoré od spoločnosti oprávnene požadujú. A zároveň ide o vyznanie viery. Tento posledný rozmer, to „tiché vyznanie viery”, veľmi pekne a hlboko rozoberá pastiersky list našich biskupov, ktorý uverejňujú aj KN a ktorý čitateľom odporúčam neprehliadnuť.

• Nemá Cirkev obavy, ako dopadnú výsledky tohto sčítania?

Cirkev nemá obavy z pravdy. Nechce si nejakou propagandistickou agitáciou naháňať hlasy. Ak sa pravdivo ukáže, že jej ubúda veriacich, musí to prijať ako výzvu na spytovanie svedomia a na väčšiu apoštolskú horlivosť. Má však obavy zo lži. Isté obdobie totiž badať vo viacerých médiách akoby zámerné očierňovanie Cirkvi, kňazov, vyťahovanie rôznych škandálov, čím sa o Cirkvi a jej činnostiach vytvára jednostranne negatívny obraz. Je tu preto opodstatnená obava, že takto vytváraná proticirkevná atmosféra môže na mnohých zapôsobiť zavádzajúco a radšej sa k Cirkvi neprihlásia, i keď sú pokrstení. Ak by však lepšie poznali jej aktivity a celkový príspevok pre dobro spoločnosti, celkom iste by sa k nej prihlásili. Poznám pomerne veľa ľudí, čo sú pod takýmto vplyvom a odmietajú dať Cirkvi svoj hlas. Skúsil som však aj to, že ak sa im veci lepšie vysvetlia, sú ochotní svoj postoj prehodnotiť.

• Čo robí Cirkev, aby čelila vytváraniu takejto skresľujúcej a zavádzajúcej atmosféry?

Treba priznať, že jej možnosti sú pomerne obmedzené. Tí, čo v kostole počúvajú pastierske listy, čo čítajú náboženskú tlač a sledujú náboženské relácie, tí majú takmer všetci vo veci jasno. Do ostatných médií má Cirkev pomerne obmedzený prístup (vidno to napríklad z odmietnutých žiadostí uverejniť reakciu na niektoré urážlivé články). Možno je to výzva pre veriacich laikov, ktorí v týchto médiách pracujú a mohli by poslúžiť svojím priamym vplyvom. No myslím si, že najviac môžu zamedziť vytváraniu takejto atmosféry samotní veriaci, aj naši čitatelia. Práve na nich by som sa chcel obrátiť s výzvou, aby si nenechali svoje postoje len pre seba. Aby hovorili o týchto témach aj s tými, čo nemajú vo veci jasno, čo sú rôzne ovplyvnení, so susedmi, známymi, s kolegami v zamestnaní, neraz aj vo vlastných rodinách. Nie formou nejakej agitácie, ale pokojným predstavením celej pravdy. Možno si kvôli tomu budú musieť aj sami všeličo ujasniť, overiť, doplniť. Ide napokon o apoštolát, na ktorý máme teraz veľmi vhodnú príležitosť. Priame svedectvo je dokonca aj v rámci reklamy tým najúčinnejším prostriedkom. Myslím si, že aj tu majú laici oveľa väčšie možnosti ako biskupi a kňazi. Pohybujú sa v prostrediach, kam sa hlas hierarchie nedostane. Chcel by som na záver povzbudiť aj našich čitateľov a povedať, že Cirkev im vyjadruje túto dôveru a s nádejou od nich veľa očakáva.

Za redakciu ďakuje M. R.

Páčilo sa :
0