9. mája 2004
Čítaní: 38
KN 19/2004 | Rozhovor
Elita nezávidí, nevypína sa, nie je sebecká...
„Slovíčko elita je problematické, veď pod ním rozumieme rozdelenie spoločnosti. Podľa definície je elitou skupina ľudí, ktorá sa teší vyššiemu intelektuálnemu, sociálnemu alebo ekonomickému statusu. Elita by sa však mala chápať ako skupina zodpovedných osobností,“ tvrdí JĎN MOROVIČ. Niekdajší federálny poslanec, zakladateľ City University Bratislava, mimoriadny profesor Katolíckej univerzity a poradca dvoch ministerstiev, sa kandidatúrou na europoslanca za Kresťanskodemokratické hnutie posúva ešte ďalej. Tvrdí, že aj talent byť spoločenským lídrom treba stále rozvíjať. Samozrejme, nielen vo svoj prospech.

 Doc. Ing. Ján Morovič, PhD.,

sa narodil 17. júla 1945 v Šali. Študoval informatiku na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Titul PhD. získal pre nepriazeň režimu až v októbri 1989, a to v oblasti politiky a riadenia v poľnohospodárstve a potravinárstve. Roku 2002 sa habilitoval na docenta na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V súčasnosti pôsobí ako mimoriadny profesor a riaditeľ Inštitútu matematiky, informatiky a manažmentu na Katolíckej univerzite v Ružomberku a poradca ministra pôdohospodárstva a ministra životného prostredia. Roku 1990 založil a osem rokov riadil prvú neštátnu univerzitu City University Bratislava. V rokoch 1990 - 1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Dovtedy pracoval ako výskumný pracovník v rôznych česko-slovenských ústavoch a v rokoch 1980 - 1985 aj v Medzinárodnom výskumnom ústave pre systémovú analýzu (IIASA) v rakúskom Laxenburgu. Bol predsedom Fóra obchodných vedúcich princa z Walesu a podpredsedom Americkej obchodnej komory. 
Aktívne ovláda angličtinu, nemčinu, taliančinu, maďarčinu a ruštinu, pasívne francúzštinu. Je ženatý, má štyri deti, žije v Bratislave.

 

 Pod pojmom elita si väčšinou predstavíme herca, politika alebo inú mediálnu osobnosť...

Ak pod elitou rozumieme niekoho, kto vyniká v určitej oblasti, nie je to správne. Osobnosť má vynikať komplexne - v práci, vo vlastnej rodine atď. Musí sa angažovať v dianí okolo seba. ťažko zaradiť medzi elitu niekoho, kto nemá odvahu prejaviť sa, zobrať na seba zodpovednosť. Posledné desaťročia na Slovensku nepodporovali rozvoj morálnych kvalít, a preto sa aj medzi našimi kresťanskými politikmi stretávame s osobnosťami, ktoré sú síce na skutočne vysokej úrovni, ale akoby mali jednu nohu kratšiu, akoby mali menej rozvinutý život v pozadí.

 Čo chápete pod životom v pozadí?

Každodenný kresťanský život: vzťah k Bohu, k sviatostiam, k rodine, k blížnemu, k sociálnej otázke; jednoducho morálnu zrelosť. Pred druhou svetovou vojnou boli u nás výchova a vzdelávanie prepojené, napríklad v skautingu. Ale 50 rokov potlačilo podmienky na rovnomerný rast. Aj po 14 rokoch je tu ešte nedostatok osobností s kresťanskými hodnotami.

 Sú tu však aj ľudia s ozajstným kresťanským životom. Nie sú medzi nimi elity?

To je otázkou vôle týchto ľudí angažovať sa v politike, ktorá sa v kresťanských kruhoch často chápe neveľmi pozitívne. A pritom z definície politiky vyplýva, že je to konanie dobra - pre ľudstvo, pre najchudobnejších, pre najslabších.

 To znie veľmi ideálne. Má taká definícia vôbec uplatnenie?

Uvediem príklad českého politika Josefa Luxa: otca veľkej rodiny, veľmi jednoduchého človeka, predsedu strany a podpredsedu vlády... Aj on vyrastal v tomto prostredí a to, že sa stal človekom veľkého formátu, si od neho veľa vyžadovalo. Lebo nestačí chcieť sa angažovať, ale treba na sebe pracovať. No politik, ktorý rastie sám, nedokazuje svoju zodpovednosť za spoločnosť. Jednou z mier dobrého politika je to, či vytvára okolo seba trojgeneračný pracovný tím: formuje mladších, rešpektuje starších, vie zapojiť šikovných ľudí.

 Politik však potrebuje okrem vlastných vnútorných kvalít aj voličov. Sú slovenskí voliči schopní prijať politika, akého sme opísali?

Medzi vlastnosti vynikajúceho politika patrí aj schopnosť osloviť masy, získať ľudí. Keď túto vlastnosť intelektuál nemá, nie je ako politik celkom v poriadku. Samozrejme, možno diskutovať, ako osloviť masy: či populizmom, či len vysoko intelektuálnymi rečami. Musíme vedieť hovoriť rečou jednoduchého človeka.

 Dá sa to naučiť, alebo je to prirodzená charizma?

Oboje. Dá sa naučiť, ako pristupovať k ľuďom, ale je to veľmi dlhodobý proces, lebo znamená učiť sa počúvať, chápať hĺbku problémov a dotiahnuť riešenie do konca. Je veľa politikov, v ktorých problém vyvolá súcit, ale nie sú dôslední. Politik je v rámci svojho postavenia zodpovedný aj za veľké kroky, čiže zmeny v legislatíve a exekutíve. Volič nemá všetky informácie z tejto vyššej, celospoločenskej sféry, a preto záleží na politikovi, ako svoje výsledky dokáže prezentovať. Tu hrajú silnú rolu médiá. Veľkosť politikov je aj v ich schopnosti spolupracovať s médiami.

 Nemyslíte si, že naše médiá sú voči politikom, o akých hovoríme, predpojaté?

Mojím cieľom nie je kritizovať médiá, ale skôr upozorniť na to, kam sa majú uberať. Aj médiá dozrievajú. Medzi médiami krátko po roku 1989 a teraz sú obrovské pozitívne rozdiely: serióznejšia špecializácia novinárov, objektívnosť, veľa mladých novinárov, ktorí nie sú zdeformovaní minulosťou. Kvalita médií stojí a padá na kvalite každého novinára. Novinárska profesionalita znamená mať zámer konať dobro. Novinár si musí uvedomiť, že je zodpovedný za to, či uvoľní cestu dobru, alebo obmedzí jeho tok.

 Mnohí by v názore na našu mladú novinársku generáciu s vami nesúhlasili. Hovorí sa, že je povrchná, nedôsledná...

Novinárov nemožno zatrieďovať len podľa veku, ale podľa toho, akú majú iskru, čiže záujem o pravdu. Je nesmierne dôležité, keď vie moderátor položiť takú otázku, na ktorú nemusí sám poznať odpoveď, ale ktorou vytvára priestor, aby sa dostala na povrch pravda. Vysoko si vážim novinárov, ktorí sa pevne držia svojich hodnôt. A tu sa vraciame k tomu istému ako u politikov: k vnútornému životu, hodnotám, prioritám. Ak ich novinár nemá, môže byť slávny, ale celý život bude bežať na vedľajšej koľaji.

 Ako by podľa vás mala v praxi vyzerať spolupráca kresťanských politikov s novinármi?

Tu by sme sa mohli oprieť o to, čo neustále zdôrazňuje Svätý Otec: o vedenie dialógu. Ak politik novinárovi nedôveruje, alebo opačne, obaja sa uzatvárajú do ulity a nemajú možnosť prejaviť sa v pravom svetle. Nie je to plný dialóg, iba čiastočný, manipulovaný a obe strany strácajú. Manipulácia v ktoromkoľvek smere je zlom, lebo potláča pravdu.

 Čo by malo byť úlohou elít v spoločnosti?

Veľa závisí od toho, ako ďaleko osobnosť vidí. Jej povolaním je vedieť vyjadriť to, čo chápe, povedať, kam sa máme uberať, a dodávať odvahu na ceste v tomto smere. V mojich očiach nie je elitou človek, ktorý straší a svoje odborné vedomosti používa na to, aby dokazoval negatívnu pravdu. Pre mňa je elitou človek, ktorý otvára perspektívu, vzbudzuje v ľuďoch dôveru, stabilizuje ťažké stavy. Presne to hovoril Svätý Otec v Nitre: „Nebojte sa!” Optimizmus je pre kresťanské elity typický. Nie je to slabosť, slepota alebo nemohúcnosť, ale hlboké presvedčenie, že nielen človek je zodpovedný za dianie, ale v každom dianí je prítomný Boh.

• Ako vychovávať mladé osobnosti?

Predovšetkým, vychovávať nemôže učiteľ, ktorý sám nie je sformovaný. Je veľmi potrebné venovať sa novej generácii učiteľov. Veď ak na univerzitách niektorí pedagógovia učia už 30-50 rokov to isté, ako naučia novú generáciu nové veci? Aj preto potrebujeme internacionalizovať školstvo, aby sa sem dostali skúsenosti z iných krajín.
Ďalej, treba vychádzať z toho, že nie sme všetci rovnakí. To neznamená, že nie sme rovní pred Bohom, lebo rovnosť pred Bohom zabezpečuje rôzna miera zodpovednosti. Každý z nás dostal iné talenty a musíme vedieť podporiť toho, kto dostal viac ako my, a pomáhať tomu, kto dostal menej. Na Slovensku je častým problémom závisť. Mnoho osobností sa nedostane ďalej, lebo ostatní hovoria: O čo je lepší ako ja?!

 Je pre Slovákov charakteristické, že nevedia podporiť vlastných?

Nerád by som súdil celoplošne. Myslím si, že tento bludný kruh závisti je možné prerušiť. Tak, že už na úrovni rodiny, materských škôl budeme chápať a oceňovať nadaných. Je chybou, keď sa za dobrého žiaka pokladá ten, kto má ruky za chrbtom a mlčí. Mali by sme si vedieť povedať: Aké šikovné dieťa, ako sa vie pohybovať, ako vie hovoriť! Samozrejme, to nejde so 40 deťmi v jednej triede. Preto sa treba usilovať o štrukturálnu zmenu výchovy a vzdelávania. Slovensko totiž nie je také veľké, aby mohlo hazardovať s talentmi. Ak hazarduje, nutne o ne príde. Mladí ľudia odchádzajú, lebo naša spoločnosť chce všetko chápať rovnostársky. Nielen vzdelávanie, ale aj platový systém, ktorý nerešpektuje, že niekto robí viac alebo kvalitnejšie. Treba vytvoriť širšie zákonné koridory na diferencované hodnotenie a odmeňovanie.

 V čom pozorujete ďalšie typické problémy vo vzťahu Slovenska a elít?

Jedným je aj namýšľanie si, že všetkému rozumieme a nepotrebujeme názor druhého. V rámci istého projektu som prešiel 243 podnikov, v ktorých sme školili ľudí, ako zmeniť štýl manažmentu, ako pritiahnuť investorov. Po 243. firme zahraniční poradcovia vyhlásili, že ďalej nejdú. Prečo? Lebo naši manažéri nie sú ochotní prijať názor, radu, pomoc. Pýcha a namyslenosť sa často objavuje u ľudí vo vedúcich funkciách. Uzavrú sa - päť, šesť ľudí v jednej strane alebo v jednom podniku, v jednej vláde - a všetci ostatní sú nepriatelia. Takto nie je možné starať sa o spoločné dobro.

 Akú úlohu by mohla vo formácii elít zohrať Cirkev?

Status elity zahŕňa aj štýl života, ktorý je dôležitým momentom výchovy, a Cirkev má na tomto poli bohaté skúsenosti. Komplexnú výchovu človeka môžeme badať napríklad v rôznych rádoch. Človek, ktorý vstáva o pol šiestej, aby si spravil meditáciu a o pol siedmej bol na omši, sa na svet pozerá inak ako ten, ktorý vstane rozospatý o deviatej, nevie, kde je sever, a ide do roboty. Waleský princ Charles mi raz rozprával, ako vyrastal: nemal veľa peňazí, žil vo veľmi studených priestoroch a aj inak náročných podmienkach. Nemohli mu to kráľovskí rodičia uľahčiť? Naopak. No bolo potrebné naučiť budúceho vládcu chápať aj tých, čo nežijú v komforte. Majitelia mnohých veľkých firiem nevymenúvajú svoje deti za nástupcov hneď, ale dajú ich na najnižšiu úroveň medzi učňov, a až keď spoznajú celý proces a obstoja, môžu prevziať firmu.

 Aký optimistický cieľ by ste postavili pred obyvateľov súčasného Slovenska vy?

Prezident Malajzie chcel národu pomôcť postaviť sa na nohy, dať mu nejakú métu - a postavil vysokú vežu, aby ho aj týmto spôsobom motivoval k vysokým cieľom. Čo je vysoká veža Slovenska? Doteraz ňou bolo dosiahnutie členstva v EÚ a v NATO. Ale ideme ďalej... Slovensko má niekoľko pozitív, v ktorých by mohlo ísť dopredu. Stále hovoríme o geografickej výhode - ako ju využívame? Hovoríme o čistote mládeže - ako sa snažíme hodnoty mládeže chrániť a prezentovať? Naši ľudia sú dobrosrdeční, vytrvalí, trpezliví... To však treba vedieť podchytiť a pozitívne použiť. Našou vysokou vežou by malo byť úsilie stať sa národom, ktorý má sebavedomie, je hrdý na svoje historické hodnoty, je rovnocenným partnerom ktoréhokoľvek štátu vo svete, cení si svoje prírodné zdroje - a hlási sa k tomu, že to všetko vyrastá z kresťanských koreňov. Dostali sme to ako dar a ide o to, či ho zakopeme, alebo potiahneme ľudí v pozitívnom smere. Vysoká veža môže byť totiž aj babylonská, ktorá ľudí postaví proti sebe. Nie je jedno, akú vežu ukazujeme - vežu zjednotenia, alebo vežu, ktorá nás rozdelí.

Za rozhovor ďakuje

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

TERÉZIA KOLKOVÁ Snímky: autorka a archív Jána Moroviča
Páčilo sa :
0