11. januára 2012
Čítaní: 211
KN 2/2012 | Bioetické fórum
Paradoxy financovania v zdravotníctve
Aké sú limity zdravotníckej starostlivosti? Kto má a nemá na ňu nárok a v akej výške? Zamýšľame sa nad výsostne aktuálnou témou súvisiacou s krízou v zdravotníctve

Súčasnú sociálno-ekonomickú situáciu charakterizuje kríza sociálneho štátu vyvolaná ekonomickou krízou. Tá už totiž nedokáže čeliť narastajúcim zdravotníckym požiadavkám a výdavkom (na prístroje, lieky) a tiež zväčšujúcemu sa počtu starnúcej populácie, ktorá je neproduktívna a potrebuje intenzívnejšiu asistenciu. Zdravotnícke zdroje nie sú totiž nevyčerpateľné. V budúcnosti zrejme nebude možné poskytnúť všetkým chorým úplnú asistenciu, teoreticky užitočnú. Preto je nevyhnutné racionalizovať zdravotnícke výdavky tak, aby sa zlepšila kultúra lekárov a aby sa zdravotnícka starostlivosť posudzovala zo strany lekárov i pacientov veľmi zodpovedne. Mrha­nie, ktoré dnes existuje vo forme neužitočných lekárskych predpisov, povrchných zákrokov, nie nevyhnutných vyšetrení, zbytočne predlžovanej hospitalizácie, zlej personálnej správy a starostlivosti o prístroje, treba zredukovať na minimum. Zvlášť nemorálne sú žiadosti zdravých ľudí o potvrdenie práceneschopnosti, pričom zdroje určené na starostlivosť o chorých čerpajú zdraví.

 

Tri úrovne spravodlivosti
Princíp zdravotnej spravodlivosti sa zakladá na rovnakej dôstojnosti ľudských bytostí a na solidarite medzi nimi. Existuje tzv. planetárna úroveň spravodlivosti, založená na medzinárodnej solidarite. Nerovnosť medzi nádejou na život v Európe a Afrike nás však vedie k trp­ké­mu záveru: hoci každý život má rovnakú hodnotu, jeho dĺžka závisí od zdrojov. Mali by sme v tomto zmysle zobúdzať zodpovednosť ľudí voči všetkému ľudstvu, aby sa neuzavreli do egoizmu, čo sa stáva práve vtedy, keď začínajú chýbať zdroje im samým.
Druhá úroveň spravodlivosti sa týka rozdelenia zdrojov vnútri národa – tzv. makroprerozdeľovacie rozhodnutia o tom, koľko zo všetkých zdrojov sa vyčlení na zdravotníctvo a koľko na kultúru či na zbrojenie, a prijmú sa kritériá na rozdelenie medzi výskum, prevenciu, diagnózu, základnú liečbu, drahú špecializovanú liečbu a platy zdravotníkov. Ukazuje sa, že neraz je lepšie postarané o pacientov tam, kde sa vynakladá na zdravotníctvo menší podiel z hrubého domáceho produktu, ale zdroje sú zodpovedne využité. Preto je nevyhnutné, aby financovanie zdravotníctva bolo transparentné. Niektoré štáty dokážu vhodne obmedziť nárast platu lekárov, ktorí by chceli vykorisťovať spoločnosť na základe svojho postavenia. Paradoxné je, že na Slovensku štraj­kujúci lekári nechceli ustúpiť zo svojich platových požiadaviek v čase, keď mali sľúbené také zvýšenie platov, ako nikdy za posledných dvadsať rokov.
Tretia úroveň spravodlivosti sa týka rozdelenia rôznych druhov liečby a diagnosticko-terapeutických opatrení (mikroprerozdeľovacie rozhodnutia). Rozlišujeme dve oblasti: určenie kategórie pacientov, ktorí by mali mať prístup k určitej liečbe (napríklad pripustenie pacienta na dialýzu alebo na transplantáciu), a rozhodnutie, či daný pacient má dostať sofis­tikovanejšiu drahšiu liečbu, alebo bežnejšiu a lacnejšiu liečbu, prípadne ktorý pacient má byť uprednostnený (napríklad na listine ča­kajú­cich na transplantáciu). Ide o delikátne situá­cie, ktoré treba riešiť s veľkou rozvahou a zmys­lom pre spravodlivosť, najmä ak sú k dis­­pozícii skromné či nedostatočné zdroje.

 

Etika úžitku
V anglosaskom prostredí prevláda aplikácia komutatívnej spravodlivosti: ak neboli uza­vreté zmluvy, nikto nemá právo na asistenciu zo strany spoločnosti a prijateľné sú také výdavky na pacienta, ktoré neprekračujú jeho ročný príjem. Kritériom je vzťah: výdavky – úžitok. Niektoré kategórie ľudí (pacienti v terminálnom štádiu) neposkytujú nádej, že by mohli po liečbe priniesť úžitok pre spoločnosť, a teda výdavky na nich sú neopodstatnené. Neguje sa aj právo na zdravotnícku starostlivosť pre pacientov, ktorí si chorobu akoby zapríčinili sami, ako sú narkomani, alkoholici, chorí na aids, ktorí sa nakazili pohlavným stykom.   

 

Personalistická etika
Katolícka bioetika však vychádza z odlišných predpokladov. Orientovaná je personalisticky: život každého človeka je totiž posvätný, a preto má rovnakú hodnotu a rovnaké právo na ochranu nezávisle od kvality. Zároveň platí zásada, že spravodlivosť nemôže byť oddelená od solidarity. Praktizuje sa taká spravodlivosť, ktorá vie rozdeliť existujúce zdroje podľa reálnych potrieb každého. Nebude teda spravodlivé úporne sa snažiť o záchranu života, kde je disproporcia medzi použitými prostriedkami a dobrodeniami pre pacienta, ale bude spravod­livé a povinné ochraňovať slabých, ako sú novo­rodenci s malformáciami či pacienti v terminál­nom štádiu. Pri racionalizovaní zdravotníckej liečby bude treba pokračovať na základe objek­tívnych kritérií, uprednostňujúc tých, ktorí to viac potrebujú a u ktorých je terapia účinnej­šia. Pritom však nikto nemôže byť ukrátený o adekvátnu liečbu, ak je k dispozícii. Všetci ma­jú zdravotnícku starostlivosť prijímať zodpovedne, aby sa zbytočne nemíňali prostried­ky pre nerešpektovanie rozumných lekárskych pokynov.

 

Nové impulzy pre zdravotníctvo
Zdravotnícke náklady si určite vyžadujú nanovo premyslieť asistenciu pri pacientoch v terminálnom štádiu a dlhodobo chorých. Ako nové riešenie sa ukazuje integrácia domácej a nemocničnej starostlivosti, zriaďovanie hos­picov, no potrebná je predovšetkým vnútorná zmena, aby sme sa všetci stali menej egoistickými, materialistickými a individualistickými. Aby sme prešli od túžby mať k túžbe byť a šírili etiku súcitu, účasti na utrpení a starost­livosti o iných. Zrejme bude treba pristúpiť k ráznym krokom, pretože ani zdravotníctvo sa nevyhne zákonom ekonomiky, no ekonomika sa tiež nemôže stať nehumánnou vedou. Peniaze v zdravotníctve majú slúžiť na prospech zdravia ľudí. Hradiť z nich napríklad potraty či umelé oplodnenie je nemorálne. Tie­to paradoxy svedčia o tom, že starostlivosť o zdravie sa často chápe hedonisticky a sebecky, čo vytvára živnú pôdu na nezodpovedné zarábanie farmaceutických firiem, ktoré propagujú konzumovanie zbytočných a škodlivých „liečiv“. Medzi ne určite patrí antikoncepcia. Morálny prístup k vlastnému zdraviu, ktorý zahŕňa aj prevenciu pred chorobami, si napokon vyžaduje výchovu v rodine, škole a v spoločenských komunikačných prostriedkoch.
                
 

MARTIN KOLEJÁK
Autor je člen Bioetickej subkomisie
Teologickej komisie KBS
ilustračná Snímka: isifa/thinkstockphotos
Páčilo sa :
0