9. januára 2013
Čítaní: 369
KN 2/2013 | Téma
Kristianizácia Slovenska pred príchodom svätých solúnskych bratov
„KeďŽe náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drŽí...“ (Život Konštantína, XIV) „... i prišli k nám učitelia mnohí, kresťania z Vlách i z Grécka, i z Nemiec a učia rozlične...“ (Život Metoda, V)

Z týchto slov posolstva kniežaťa Rastislava byzantskému cisárovi Michalovi III. vidno, že naše územie už pred príchodom Cyrila a Metoda bolo kristianizované a že sa na tejto misii zúčastňovali misio­nári z viacerých centier. V nasledujúcom texte sa pokúsime predostrieť možný vývin kristianizácie našich predkov, resp. jej priebeh,
na našom území. Nemôžeme sa tu opierať len o relevantné písomné správy, prameňom nám budú aj strohé poznámky, archeologické nálezy, artefakty, jazykovedné analýzy a z nich plynúce možné interpretácie.

 

Kresťanstvo sa na naše územie dostalo s rímskym vojskom, v ktorom slúžili i kresťanskí legionári. Už v roku 173 počas výpravy cisára Marka Aurélia proti Kvádom sa spomína, že kresťanskí vojaci z dvanástej légie vyprosili pre vysmädnuté vojsko dážď. Udalosť sa odohrala niekde na území stredného Slovenska a zachytil ju i víťazný stĺp postavený cisárom Commodom. Najmä po Milánskom edikte (313), keď aj rímski cisári boli kresťanmi, sa kresťanstvo mohlo šíriť aj na dobytých územiach. Donedávna sme sa mohli oprieť o niekoľko ná­hrobkov s kresťanskými motívmi z rímskych táborov na juhu Slovenska, datovaných okolo roku 400. V nedávnej dobe boli na Devínskom hrade objavené zvyšky objektu, inter­pretovaného ako najstaršia kresťanská stavba na našom území. Pochá­dza pravdepodobne z konca 4. storočia. Nie je jasné, či slúžil len na praktizovanie kresťanstva v rám­­ci rímskych posádok alebo či do­chá­dzalo aj k lokálnym misiám domáce­ho obyvateľstva. V polovici 3. storočia sa vyslovene spomína biskup Successus z Brigetia – rímskeho tábora pri dnešnom Komárome. Do jeho jurisdikcie istotne patrili i kresťanskí legionári z Kelemantie na dnešnom Slovensku (pri Patinciach), aj keď nevieme, či pôsobil aj hlbšie na území severne od Dunaja. Okolo rímskych táborov sa vytvárali osady, ktoré prežívali aj po stiahnutí rímskych posádok a v ktorých ostali žiť i rímski vyslúžilci. Mnohí z nich boli iste kresťania, a tak sa s kresťanstvom prirodzene zoznamovalo aj ostatné obyvateľ­stvo.

 

Obchodné cesty
Treba brať do úvahy, že šírenie kresťanstva umožňovali i staroveké obchodné cesty. Naše územie bolo v pria­mom susedstve s jantárovou cestou, ktorá tu mala viacero odbočiek, a ako obchodná tepna slúžil tiež Dunaj. Tajomník milánskeho biskupa Paulinus zaznamenal v životopise sv. Ambróza, že markomanská kráľovná Frigitil, ktorá uverila v Krista prostredníctvom istého kresťana z Itálie, žiadala poučenie o kresťanskej viere. Sv. Ambróz jej poslal „katechizmus“ a kráľovná osobne pri­šla do Milána, ale až po jeho smrti (jar 397). Sídlo kráľovnej sa hľadá niekde v oblasti nížin stredného Slovenska. Vyslovila sa dokonca domnienka, že to bola Nitra a že už vtedy bol ustanovený v Nitre biskup. To zrejme súvisí s tradíciou, ktorá vo vatikánskom katalógu nitrianskych biskupov uvádza ako prvého biskupa Sunniasa. Treba si tiež uvedomiť, že Panónia – rímska provincia na území dnešného Maďarska a čiastočne i Srbska – mala dlhú kresťanskú tradíciu. Jej centrom bolo staroveké Sirmium (Sriem), kde pôsobil učeník apoštolov sv. Andronikus. Archeologické nálezy ukazujú, že tamojší Slovania už pred príchodom Avarov, t. j. pred 7. storočím, nahradili žiarové pochovávanie kostrovým, čo sa vysvetľuje prienikom kresťanských myšlienok. Nie je vylúčené, že panónski misionári prechádzali i k našim predkom za Dunaj. Nápis na náhrobníku sv. Martina Tourského († 397, rodáka z panónskej Sabarie, dnešný Szombathely) spomína medzi národmi, ktoré kristianizoval, i Slovanov, hoci nie je špecifikované, o akých Slovanov ide. Tu sa vynára otázka, odkedy žije na dnešnom Slovensku slovanské etnikum. Me­dzi odborníkmi prevláda názor, že ide o 5. až 6. storočie, sú však i takí, ktorí časovú hranicu posúvajú až na začiatok letopočtu.
Všetky tieto kontakty dávnych oby­­vateľov Slovenska s kresťanstvom boli pravdepodobne iba okrajové a všeobecne možno povedať, že na našom území prevládalo pohanstvo v rôznych podobách.
Asi od konca 6. storočia k nám mohli prichádzať jednotliví misionári. Menovite sa spomína maas­trichtský biskup sv. Amand. Podľa dobových údajov pôsobil krátko me­dzi Slovanmi „za Dunajom“, čo mohlo byť pravdepodobne niekde na Slovensku, ale pripúšťajú sa aj iné lokality. Otázkou je tiež pôsobenie franského kupca Sama, ktorý sa stal kráľom (623 – 658). Niektorí autori sa domnievajú, že ako Frank musel byť kresťanom. Proti tomu by svedčilo, že mal 12 manželiek a že franský vyslanec označil jeho Slovanov za pohanov. Vyslovila sa domnienka, že on sám mohol byť kresťanom, i keď ľud ostal pohanský, a že čiastočne prijal pohanské zvyky (polygamia). Poukazuje sa na porušovanie šiesteho a deviateho prikázania Desatora u niektorých dobových kresťanských panovníkov. Predpoklad, že bol arián, nie je pravdepodobný, lebo Frankovia ako asi jediní Germáni boli katolíci. Niektorí považujú Sama za židovského kupca, iní za Kelta zo strednej Francie.

 

Inštitút „potulných biskupov“
Organizované misie sa na našom území v minulosti predpokladali približne od 8. storočia. Začali sa účinkovaním írsko-škótskych misionárov. S nimi súvisí aj založenie Salzburskej diecézy (sv. Rupert). Írsko-škótski misionári boli mimoriadne pohybliví, zavádzali pokresťančovanie zdola, praktizovali inšti­tút „potulných biskupov“. Bezprostredne pôsobili na území dnešného Nemecka a Rakúska, pričom ich činnosť končí okolo roku 740. Ako doklad ich účinkovania sa uvádzal kostol v obci Modrá pri Velehrade, pripomínajúci ostrovné formy, ako i výzdoba Cuthbertovho evanjeliára. V 15. kapitole Života Konštantína sa píše, že pred príchodom solúnskych bratov učili misionári napríklad o veľkohlavých tvoroch pod zemou. Učenie o antipódoch zastával práve salzburský biskup írskeho pôvodu Virgil. Dnes sa odborníci vyjadrujú skôr skepticky o pria­mom pôsobení tejto misie u nás, pripúšťajú však jej vplyv v praxi neskoršieho franského duchovenstva zo Salzburgu.
Z cirkevno-územného hľadiska v období 7. a 8. storočia sa naše územie nachádzalo v bezprostrednom susedstve rozsiahleho Aquilejského patriarchátu, ktorý sem mohol vysielať svojich misionárov. Ich stopy sa hľadajú v niektorých jazykových pamiatkach (niektoré la­­­tinské slová sa do staroslovienčiny dostali so severotalianskou výslovnosťou). Dalmátsko-istrijský vplyv vi­dieť v nie­ktorých špecifických prvkoch architektúr (naprí­klad kostol č. 10 v mikulčických Valoch). To by v zásade reprezentovalo „kresťanov z Vlách“ v Rastislavovom posolstve. Časť odborníkov sa dom­nie­­va, že na naše územie sa mohli dostať i nie­ktoré herézy – v Panónii sa predpokladajú zvyšky aria­nizmu, adopcionizmus a podobne. Čiastočne by to mohli dokladať inštrukcie synody „na brehu Dunaja“ z roku 796 ohľadom platnosti krstu udeľovaného staršími misionármi.

 

Organizovaná kristianizácia
Najnovšie sa ukazuje (nálezy v Bojnej), že organizovanú kristianizáciu nášho územia môžeme posunúť do skoršieho obdobia a zrejme súvisí s činnosťou franského duchovenstva. Franskí biskupi vytvorili na našom území najvýraznejšiu zložku organizovaných misií hlavne po porážke Avarov Karolom Veľ­kým koncom 8. storočia. Na synode v roku 796 sa podľa všetkého stanovili hranice pôsobenia Aquilejského patriar­chátu a bavorských (franských) diecéz, ktoré tam už dávnejšie pôsobili. Územie medzi Drávou a Dunajom pripadlo jurisdikcii Salzburgu, na sever od Dunaja Pasovu, k ďalšiemu spresneniu pôsobenia došlo ešte v roku 829. Išlo o zložitejšiu kompetenčnú otázku. Územie Moravy jednoznačne kristianizovali pasovskí duchovní, Pribinov kostol v Nitre však konsekroval okolo roku 828 salzburský arcibiskup Adalrám, hoci ide o územie severne od Dunaja. Nemienime sa zaoberať všetkými teóriami, ktoré chcú tento fakt vysvetliť. Zdá sa však, že na územie Slovenska, resp. Nitrianskeho kniežatstva, ešte pred rokom 796 vysielal misionárov Salzburg (v tejto disproporcii vidia niektorí územný spor Salzburgu a Pasova, ktorý sa mohol preniesť do sporu Pribina – Mojmír I.). Vysky­tuje sa aj vysvetlenie, že Adalrám vysvätil Pribinov kostol preto, lebo v tom čase sprevádzal franského kráľa na výprave proti Bulharom.
Treba korigovať zaužívaný názor o tom, že ľud vôbec nerozumel franským misionárom. Z viacerých dobových usmernení vyplýva (napríklad Admonitio generalis), že sa prízvu­kovalo ohlasovanie v reči ľudu. Nevieme však, nakoľko boli franskí duchovní schopní reálne zvládnuť jazyk našich predkov. Používali však preložené texty (Frízinské zlomky). Liturgia bola v každom prípade latinská. O tom, že pod pojmom „kresťania z Nemiec“ myslíme franských kňazov, niet pochýb. Franské duchovenstvo bolo výrazne napojené na štát a osobu panovníka, preto prirodzenou súčasťou ich činnosti boli aj mocenské záujmy. Dá sa predpokladať, že toto bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý knieža Rastislav vyslal posolstvo najprv do Ríma a neskôr do Carihra­du.

 

Účelové zveličovanie
Dokladom pomerne intenzívneho pôsobenia franských kňazov je veľa nálezov kostolov, datovaných ešte do prvej polovice 9. storočia (ojedinele aj na koniec 8. storočia), ako aj „franský“ typ mnohých z nich. Knie­ža Mojmír I. bol podľa všetkého už kresťan, neskoršie historicky sporné údaje dokonca tvrdia, že krst prijali už dvaja jeho predchodcovia. V záznamoch pasovských biskupov sa dokonca píše, že biskup Reginhar v roku 831 pokrstil „všetkých Moravanov“, a preto ho titulujú ako „apoštola Moravanov“, čo sa však chápe ako účelové zveličovanie. Je zrejmé, že v polovici 9. storočia bola väčšina nášho územia kristianizovaná, i keď na mohučskej synode v roku 852 sa kresťanstvo označuje za hrubé. Kresťanmi boli určite príslušníci kniežacieho rodu, veľmoži, ale aj väčšina ľudu. Predpokladá sa, že boli zriadené i menšie územné celky – archi­presbyteráty (ako v Pribinovej Panónii). Franskí kňazi dokonca vychovali aj duchovných z radov moravského a slovenského obyvateľstva. Taký bol kňaz Slavomír, ktorého si po Svätoplukovej internácii zvolili za knieža. Pochádzal z panovníckeho rodu a za kňaza ho mohli vysvätiť len vo franskom prostredí. O sv. Gorazdovi tiež časť autorov predpokladá, že bol odchovancom franského duchovenstva, i keď niektorí tvrdia, že ho svätili v Ríme v roku 868 ako učeníka solúnskych bratov. Medzi kňazmi, ktorí pôsobili v Pribinovej Panónii patriacej cirkevne pod Salzburg, sa spomína kňaz Sandrat (Sonderad), ktorého meno naznačuje slovanský pôvod. Činnosť, ktorú franské duchovenstvo na našom území vykonalo za približne 70 – 100 rokov, vysvet­ľuje čiastočne aj neochotu a hnev, ktorý pociťovali voči pôsobeniu solúnskych bratov. Svedčí o tom nie­len úsilie biskupa Wichinga prekaziť dielo sv. Metoda, ale i tendenčné sťažnosti bavorského episkopátu z rokov 871 a 900.

 

Byzantské misie pred
sv. Cyrilom a Metodom
Na záver sa krátko zastavme pri možnosti byzantských misií pred príchodom solúnskych bratov. Na­še územie bolo mimo hlavného záujmového okruhu byzantskej diplomacie, ležalo skôr na úplnom okraji jej rádiusu. Byzantskí cirkevní hodnostári navyše vedeli, že toto územie spadá už do právomoci západnej Cirkvi. Obchodné cesty však mohli slúžiť aj ako možné trasy na prienik individuálnych byzantských misionárov, prípadne kňazov sprevádza­júcich kupecké výpravy, ktorí tak mohli pôsobiť i medzi našimi predkami. Pritom nemuselo ísť o klérus z centrálnej časti ríše, ale z jej hraničných severných oblastí alebo z prímorských jadranských kláštorov. Treba si uvedomiť, že byzantský cisár Herakleios v roku 626 pozval Bie­lych Chorvátov a Srbov sídliacich na území južných Čiech, Sliezska a Haliče, teda ďaleko od sféry bezprostredných byzantských kontaktov, aby pomohli poraziť Avarov a usadili sa v oblasti Dalmácie. Kontakt Byzancie s naším územím sa teda nedá vylúčiť ani v neskorších storočiach. Rastislavovo posolstvo bolo prednesené po grécky a pri jeho rozbore sa odborníci domnievajú, že autor musel ovládať grécke predlohy. Svedčilo by to o možnosti pôsobenia gréckeho elementu na Rastislavovom dvore, čo by zodpovedalo formulácii „kresťania z Grécka“ v jeho posolstve. Aj kos­toly s oblou apsidou – prv pokladané za prejav cyrilo-metodskej misie, sú datované do obdobia prvej polo­vice 9. storočia. A mohli byť výsledkom práve takýchto stykov.
Z načrtnutého je zjavné, že šírenie kresťanstva na našom území prechádzalo viacerými štádiami a dodnes nie je celkom objasnené. Svätí solúnski bratia tu našli pripravenú pôdu, ktorú mohli o to účinnejšie zúrodniť, aby priniesla ovocie všestranného kresťanského života.

 

ANDREJ BOTEK
Autor je architekt,
vysokoškolský pedagóg,
pôsobí na Fakulte architektúry STU
a na RKCMBF Univerzity Komenského
Ilustračné snímky: Ľubomír Bechný TAsr/Milan Soukup
Páčilo sa :
6