8. januára 2015
Čítaní: 237
KN 2/2015 | Téma
Deti sú pre mňa, ako keď každý deň svieti slnko
Stretli sme sa v nedeľu, keď čítali na omši JeŽišove slová, Že kto dá piť, jesť jednému z jeho maličkých, akoby to urobil jemu. Uvedomila som si, Že profesionálna mama Rút Valašíková (39) tieto slová napĺňa kaŽdý deň

Prekvapila ma mladá usmiata žena tlačiaca pred sebou kočík s dvojičkami. Tento každodenný tréning musí človeka vyčerpávať, ale jej očividne dodáva silu. O chvíľu sme už sedeli na sedačke a ja som si mohla popestovať päťmesačného drobného chlapčeka, ktorý bol spokojný a usmiaty, kým jeho sestrička ešte spala pri otvorenom okne.

 

Zvládať rodinu s tromi vlastnými deťmi, vlastné jasle a byť zároveň „profimamou“, z ktorej ide pokoj, radosť a energia, to nezvládne každý. Ako to dokážete? „Keď­že som dostala tieto dve deti, človek musí fungovať. Dvojičky potrebujú moju nehu, každé tri hodiny jesť, ísť na prechádzku, prebaliť, sú však veľmi dobré. Bez nich to bolo ľahšie, ale keďže máme v jasliach už systém, ide to. Sú naším veľkým požehnaním. Ja sa z nich teším najviac, je to pre mňa, ako keď každý deň svieti slnko,“ začne rozprávať skúsená mama.

 

Voňavé bábätká
Náručou profesionálnej mamy Rút Valašíkovej z Bratislavy prešlo za sedem rokov už päťdesiat detí, z toho jedenásť bábätiek z domova. Ich fotografie má všetky v počítači, lebo na stenu by sa jej asi nezmestili. S ľútosťou však priznáva, že pri tom počte už nevie dátumy ich narodenia. Keď pozriem na jej pokojnú tvár a vyžarovanie, túto informáciu neberiem vôbec tragicky, ☺.
Vtom sa zobudí dievčatko, ktoré má hneď dobrú náladu a v náručí svojej „mamy“ počúva náš rozhovor. 
Aké deti máte okrem dvojičiek momentálne v starostlivosti?  „Ako polročnú som si z nemocnice doviezla Alenku, ktorá má dnes už štyri roky. Vtedy mala vývod tenkého aj hrubého čreva, bolo to ťažké, ale v dvoch rokoch lekári zistili, že nepočuje, a to je ešte ťažšie, lebo nevieme spolu komunikovať. Je to náročnejšie, ako sa starať naraz o veľa detí,“ odpovedá Rút.
Byť profesionálnou mamou nevyžaduje len nadšenie za toto poslanie, ale aj osobné záujmy, vlastnosti, vzdelanie a rodinné zázemie. Aké talenty ste dostali a z akej rodiny pochádzate?
„Som z veriacej rodiny, bola som vytúžené dievčatko. Mala som krásne detstvo, moji rodičia nikdy nikoho neohovárali, veľa sme spievali, nemali sme televízor, veľa sme aj čítali, netušila som, že žijú zlí ľudia. Keď som mala sedemnásť, starší brat mi zomrel pri havárii. Vtedy som sa zatvrdila a odišla som od Boha. V devätnástich som otehotnela a vydala sa, narodil sa mi prvý syn. Mali sme pekné manželstvo, no po dvoch rokoch mi aj manžel zomrel pri autonehode. Ešte týždeň pred smrťou sa ma začal pýtať na Boha, ako je to v nebi... Vtedy som sa opäť začala modliť, a modlili sa za nás aj moji rodičia,“ otvorene priznáva Rút neľahké obdobie života. „Bolo to pre mňa zastavenie. Uverila som, že to Boh dopustil, aby sme robili pokánie. Jeho rozhodnutie som prijala a začala som sa modliť, že ak Boh chce, nech mi do cesty privedie dobrého muža, aby aj Benjamín mal otca.“

 

Mama na plný a plnší úväzok
Cestu k profesionálnemu rodičovstvu môžeme hľadať už v jej detstve, keď sa ako desaťročná starala o chorú neterku. Jej voľba padla neskôr na štúdium na zdravotníckej škole. „Ošetrovanie ma bavilo, a keď som si vzala Alenku z nemocnice, vedela som sa o ňu po­starať. V živote mi však nenapadlo, že budem raz opatrovať deti,“ smeje sa. „Keď som sa však druhý raz vydala, po materskej dovolenke sme sa zamýšľali, čo by som robila, aby som prácu aj deti zvládala. Dala som si inzerát a hneď mi pribudli dve deti do dennej starostlivosti. Keď manžel videl, ako to hravo zvládam, navrhol, či by sme si neotvorili jasle. Začiatky nám dali zabrať a práve vtedy som sa dopočula aj o profirodičovstve,“ energicky predostiera svoju cestu k tým najmenším Rút Valašíková.
Myslela som si, že človek sa profesionálnym rodičom nemôže stať zo dňa na deň, ale opak je pravda. Rút spolu s manželom stretli kamarátku, ktorá celá žiarila a na otázku, ako sa má, im vysvetlila, že ide robiť profimamu – bude sa starať o bábätká z detského domova. Rút to hneď nadchlo, pre bábätká mala vždy slabosť a myšlienka sa zapáčila aj jej manželovi. Zistila, že je potrebné mať ukončenú strednú školu a o chvíľu – za neuveriteľné tri týždne – už ako zamestnankyňa detského domova dostala prvé dieťatko.
Rút živo spomína: „Polročná Klaudika mala v papieroch, že je plačlivá, nepokojná, často sa musí prebaľovať, ale len čo prišla k nám, upokojila sa. Bola však ako handrička, ani nôžky nevedela zaprieť o podložku, lebo veľa ležala. Do mesiaca sa však z toho dostala, veľa sme sa za ňu modlili.“
Ako prežívala vaša rodina, keď prišlo prvé bábätko? Narušilo vám to váš rodinný rytmus? – kladiem zvedavé otázky. „Naše deti sa skutočne tešili. Tým, že som mala vlastné deti a jasle, a som zaťažená na bábätká, nebol to pre mňa žiaden stres, vnímam to ako hobby. Keď som ju večer okúpala, každému som ju dala ovoňať. Nebrala som ju ako dieťa z domova, vonku na prechádzke nik nevedel, že je to cudzie dieťa. V čakárni nás volali aj jej priezvis­kom,“ smeje sa mladá profimama a ešte dodáva, že menami „nových“ detí ich u lekárov volajú zakaždým.

 

Systém profirodičovstva
Rodičia sa na bábätko vždy tešia, ale keď je už väčšie, s úľavou poznamenajú, že konečne majú všetky zúbky, už nemusia meniť plienky či vstávať niekoľkokrát za noc k hladnému dieťatku. Znie to až neuveriteľne, že niekto tento kolotoč má nepretržite sedem rokov. Prečo len bábätká? Ako vôbec funguje systém tohto povolania?
„Vôňu bábätiek mám totiž najradšej,“ priznáva Rút. „Tieto dvojičky sú naše desiate a jedenáste dieťa. Zavolajú vám z domova, že majú dieťaťko, či ho môžem zobrať. Teraz to bolo naozaj náročné rozhodnúť sa, lebo Alenka nepočuje, ešte jasle do toho... Ponúkli nám však dvojičky, pre ktoré nik nemal miesto. Premýš­ľala som tri dni, ale potom som precítila, že Boh mi ich dal do srdca. Prestala som sa hnevať, že ma chcú zaťažovať, keď mám toho veľa, a začala som vyberať a prať malé oblečenie. Myslela som si, že u mňa budú tri-štyri mesiace, lebo sú zdravé, krásne, ale keďže sa ich mama ozýva, nie sú na adopciu ani pestúnsku starostlivosť voľné.“
Vtom dievčatko spustí plač, lebo je unavené, tak ho Rút vezme do náručia. O chvíľu mu už viečka úplne oťažejú, vôbec neberie na vedomie náš hlasný rozhovor. Dvojičky sú naozaj poklad, aj chlapček leží pri nás a sám pre seba si bľaboce. Ich mama prejavuje o ne stále záujem, raz za mesiac ich profirodičia vezmú do detského domova a doprajú jej s nimi dve hodinky. Ak by sa neozvala pol roka, vtedy sa deti právne uvoľnia pre adoptívnych rodičov.
Lúčenie s maličkými musí byť ťažké, vypes­tujete ich a musíte ich poslať ďalej. Ako zvládate odpútanie sa od zverených detí a ako to prežívajú samotné deti? – pýtam sa.
„Našu prvú Klaudiku som si piplala, oblieka­la, dávala jej mašličky, prvú sponku, bolo to krásne blonďavé modrooké dievčatko. Po čase mi však dali vedieť, že sa ozvala matka a chce ju späť. Skoro som sa zrútila, u mňa mala všetko a tam by prišla do ubytovne s jednou miestnosťou so špinavým linoleom (práve štvornožkovala). Vtedy mi jeden psychológ poradil, aby som ju odovzdala Bohu, sama ju totiž neochránim. Upokojila som sa a na počudovanie sa matka už viac neozvala,“ predstavuje mi svoju prvú skúsenosť Rút Valašíková.
Odvtedy sa začala modliť za dobrú mamu pre každého svojho maličkého. Klaudiu si našla jej nová mama, keď mala rok a pol. Dokonca sa na seba aj podobali. Rút jej o malej všetko porozprávala, začala ich spolu vypravovať na prechádzky a ukazovala malej jej fotku: „Ideš s maminkou von.“ Na prechádzkach, keďže Klaudika mala bacuľaté líčka, sa pri nich panie pristavovali a pýtali sa: „Ako je dobre živená, a koľko ste ju dojčili?“ Aj v detskom kútiku sa jej pýtali: „Kde ste rodili?“ „Bola prosto presvedčivá matka, nikto by nepovedal, že je cudzia. Klaudiku som mala presne rok a hodinu,“ žiaria profesionálnej mame pri spomienkach oči.
Po prvom bábätku si vzala Rút Valašíková šesť týždňov dovolenky a následne jej volali, že v pôrodnici sa narodil Klaudiin braček, ktorého sa mama hneď vzdala. Keďže bol právne voľný, starali sa oň len štyri mesiace, kým prišla adoptívna mama.

 

A život ide ďalej...
Profesionálna mama Rút je so „svojimi“ deťmi aj naďalej v kontakte, ale pre zaneprázdnenosť len cez facebook. Vidí, ako rastú, prospievajú. Z Klaudie je už druháčka na základnej. „Jej mama mi vravela, že Klaudika sa v škole vystatovala, že je adoptovaná, ale nik jej neve­ril. Malá sa mamy zvedavo vypytovala, prečo si ju adoptovala a prečo sa jej ozajstná mama vzdala. Ona jej vysvetlila, že maminka bola chudobná a nemohla jej kúpiť jedlo a postieľku, a tak ju musela dať do domova a potom tete Rút,“ s rozcítením v hlase mi Rút prezrádza, „a ona nemala dievčatko, po ktorom tak túži­la.“ Na otázku, prečo si vybrala práve ju, jej ma­ma povedala: „Lebo ty si bola najkrajšia, ☺.“ Klaudia je dnes na to hrdá a cíti sa výnimočne, lebo adoptovaná je len ona, nik iný z triedy.
Popri malej Alenke si Rút Valašíková išla do pôrodnice po niekoľko ďalších bábätiek, ktoré ju vždy potešili, naplnili. Mám z nej pocit, akoby ani necítila únavu, doslova z nej srší energia a dobrá vôľa. Napĺňa ma obdiv k všetkým profesionálnym mamám a som rada, že aj zákony sa prispôsobili potrebám detí. Keď sa narodia, kladie sa dôraz, aby išli hneď do profesionálnej rodiny, ktorá naplní nielen všetky ich fyzické, ale aj citové potreby.
Neviem si predstaviť, ako vyzerá váš rodinný život. Dovolenky, rodičovské združenia, nákupy, víkendy, chod domácnosti – vyzvedám zo súkromia.
„Dovolenka, to je sen,“ nestráca humor profesionálna mama. „Predstavou tohto leta bolo bicyklovanie, kúpili sme si dokonca druhý bicykel a chodili sa s manželom bicyklovať. Na konci júna volali, že prídu dvojičky... Tak verím, že moja odmena je v nebi.“
Profesionálne rodičovstvo nemožno brať ako povolanie, je to poslanie. Nedokážete oplývať len vôľou a vedomosťami, musíte žiť aj duchovne, s Bohom sa všetko znáša ľahšie. Nie je však všetko vždy ideálne a ľahké. „Tým, že mám aj postihnutú Alenku, je to niekedy také náročné, že mi napadne, či ju nevrátim, nepošlem späť do domova, už nevládzem. Ale ani odo mňa sa Boh neodvracia, keď som zlá alebo hlúpa. Chce ma naučiť odovzdať sa jej a slúžiť mu týmto krížom,“ priznáva mama, ktorá varí, perie, žehlí, upratuje a stará sa o veľkú rodinu a deti niekoľkých mám s odhodlaním a láskou.
Na konci nášho stretnutia povedala Rút Valašíková ešte jednu peknú myšlienku: „Veď pravý život je ten, ktorý žijeme pre iných.“        
 

ANNA POSPÍŠILOVÁ
Snímky: ria kmeťová, archív –RV–
Páčilo sa :
0