14. januára 2016
Čítaní: 131
KN 2/2016 | Reportáž
Svetlo sveta v kláštore Sambata de Sus
Najvýznamnejšie pútnické miesto pravoslávnej cirkvi v Sedmohradsku má za sebou turbulentnú históriu. Kláštor, ktorý sa za čias Rakúsko-Uhorska stal ruinou, začal rekonštruovať miestny metropolita. A to v čase, keď boli pri moci komunisti

Rumunské pohorie Fagaraš sa takmer po celej svojej 70-kilometrovej dĺžke vypína do vyše dvojtisícmetrovej výšky. Bájne pohorie miestami s divokými skalnými masívmi skrýva nesmierne veľa zákutí, v ktorých má človek dojem akoby sa tam zastavil čas.
Práve na úpätí Fagarašu v jednom z jeho údolí je zasadené priamo do lona hôr najvý-znamnejšie pútnické miesto Pravoslávnej cir­kvi v Sedmohradsku – kláštor Sambata de Sus.

 

Pohnutá história
Malebným údolím Fagarašu v južnej Transylvánii sa náhle ozýva naliehavé klopanie na drevený klátik – to mnísi zvolávajú pútnikov i osadenstvo kláštora na spoločnú modlitbu. Kostolík uprostred areálu kláštora Sambata de Sus pritom pôsobí dojmom, akoby ho sem rovno z neba osadili anjeli. V roku 1696 dal na tomto mieste postaviť malú kamennú svätyňu valašský vojvoda Konštantín Brancoveanu. Netrvalo dlho a okolo kostolíka už stál aj kláštorný komplex v štvorcovom tvare s celami pre mníchov.
V oblasti Sedmohradska sa však čoskoro po vybudovaní kláštora rozpútal zápas o náboženskú dominanciu medzi katolíkmi, pravoslávnymi a kalvínmi. V roku 1700 akceptovala veľká časť rumunského ortodoxného kléru primát pápeža, čím vznikla Gréckokatolícka cirkev, ktorá si však ponechala východný byzantský rítus. A keďže územie patrilo pod viedenský dvor, do života cirkví výrazne zasiahol syn Márie Terézie, cisár Jozef II., ktorý prikázal patentom, vydaným koncom roka 1782, sekularizáciu katolíckych i pravoslávnych kontemplatívnych rádov, ktoré sa nevenovali sociálnej službe obyvateľstvu. Aj keď cisár na smrteľnej posteli v roku 1790 zrušil všetky proticirkevné nariadenia, ortodoxný kláštor Sambata de Sus ostal opustený.
Tu sa začala písať aj jeho pohnutá história, o ktorej hovorí knihovník kláštora Adrian Nae: „V roku 1785 bol kláštor zničený a dlho ležal v ruinách. Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie sa stalo Sedmohradsko súčasťou rumunského kráľovstva. Pravoslávny patriarcha zo Sibiu dostal pod správu aj územie, kde ležal v ruinách kedysi bájny kláštor. Na podnet kráľovnej Márie začali v roku 1926 ako prvý rekonštruovať kostolík.“ Pre svetovú hospodársku krízu sa práce predĺžili a skončili až po druhej svetovej vojne v roku 1946, keď 15. augusta posvätili svätyňu krátko pred zosadením rumunského kráľa Michala I. a nástupom komunistov k moci.
Od samého začiatku bol kostolík základnou bunkou celého areálu kláštora a časom sa stal cieľom pútnikov. Jeho tajomné prítmie osvet­ľujú plamene dlhých horiacich sviec, ktoré vytvárajú na ikonách priam magické tvary. Do toho celého preniká vôňa kadidla – to je atmo­s­féra, ktorá sa zapisuje hlboko do duše prítomného. A je jedno či veriaceho alebo ateistu, ktorý sa sem zatúla v davoch turistov.

 

Rekonštrukcia poza chrbát režimu
Adrian Nae pokračuje: „Keď sa komunisti dostali k moci, kňazi a mnísi museli pracovať na kanáli spájajúcom Dunaj a Čierne more. Mnohí z nich na nútených prácach zahynuli. Komunisti taktiež zakázali budovanie nových kláštorov.
V roku 1965 bol zvolený na čelo komunistickej strany Nicolae Ceausescu. Sedmohradský metropolita Antonie Plămădeală nabral odvahu a vybral sa za ním so žiadosťou vybudovať na mieste kláštora múzeum. Mali v ňom byť umiestnené staré ikony, knihy a obrazy. Na stavbu dostal povolenie, v skutočnosti to však bolo múzeum iba na papieri.“ Metropolita Pravoslávnej cirkvi Plămădeală tu totiž podľa pôvodných plánov rekonštruoval celý kláštor, postavil ďalší kostol, vybudoval knižnicu a cely pre mníchov. V projekte, ktorý predkladal na schválenie, však boli priestory pomenované ako výstavné siene, reštaurátorské ateliéry či kancelárie pre administratívu. Mnísi, ktorí na rekonštrukcii pracovali, bývali asi kilometer od kláštora v starých domoch, aby nevzbudili pozornosť tajnej služby.
Diktátor Ceausescu pri udelení povolenia na zriadenie múzea však mal aj celkom iste iný motív – po nástupe k moci totiž začal raziť nacionalistický kurz a kým rumunskému pravosláviu dával relatívne pokoj, gréckokatolícki, rímskokatolícki i protestantskí veriaci boli tvrdo prenasledovaní.

 

Rozkvet po páde režimu
Po páde komunizmu začala celkom slobodne pôsobiť aj Rumunská pravoslávna cirkev. Adrian Nae spomína: „Veľa mladých mužov sa opäť začalo hlásiť do kláštora. Bol to čas rozkvetu, lebo v Sambata de Sus bolo vyše 70 mníchov, ktorí rozbehli pastoračnú a sociálnu činnosť medzi ľuďmi. A tí začali v hojnom počte opäť navštevovať kláštor, ktorého rekonštrukciu dokončili v roku 1993. Veriaci ho pritom z veľkej časti podporujú svojimi milodarmi. Máme tu však aj vlastný hospodársky dvor so zvieratami, malé jazero s rybami a záhradu. Každodenné jedlo si pritom dorábame z vlastných produktov.“ Chýrne sú aj tamojšími mních­mi na skle maľované ikony a mnohé z nich sú vystavené v priestoroch kláštora.
Hlavným sviatkom tohto pútnického miesta je 15. august – sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Práve v tento deň v roku 1714 Turci popravili jeho zakladateľa, valašského vojvodu Konštantína Brancoveana.

 

Miesto pre ekumenický dialóg
V súvislosti s úlohou Rumunskej pravoslávnej cirkvi v súčasnosti Adrian Nae pripomína: „Najdôležitejšia časť jej aktivít je popri pastoračnej činnosti filantropia. Úloha cirkvi je pritom kompletne odlišná od úlohy štátu. Stará sa o duchovnú stránku, súdržnosť medzi obyvateľmi a má z veľkej časti na starosti aj charitu, pomoc ľuďom v núdzi a mnohým opusteným deťom. Aj preto je Pravoslávna cirkev v Rumunsku najdôveryhodnejšou inštitúciou.“ A keďže Sambata de Sus navštevujú aj veriaci iných vierovy­znaní, vzhľadom na históriu práve tu je namieste  aj otázka o budovaní vzťahov s inými konfesiami v rámci ekumenického dialógu.
Adrian Nae uzatvoril náš rozhovor takto: „Ekumenické hnutie je dobré, lebo spája ľudí dohromady. Jedným z príkazov Ježiša bolo, aby sme sa navzájom milovali. Ekuména nám nastavuje zrkadlo, v ktorom sa každý z nás vidí v skutočnom svetle a pomáha robiť dobro.“
Robiť dobro – to je výzva pre každého z nás a mnísi z pravoslávneho kláštora pod horami rumunského Fagarašu si stále veľmi dobre pamätajú, ako to bolo s konaním tohto dobra aj v čase neslobody.
Azda aj za nich túto situáciu veľmi dobre vystihujú slová piesne amerického speváka Lennyho Kravitza v jeho hite Dream (Sen): „Môžeš mi vziať  slobodu, ale moja duša bude naďa­lej voľná. Môžeš mi vziať zrak, ale to nezname­ná, že prestanem vidieť. To, čo žije v mojom vnútri, si nájde cestu k bytiu. Nikto nemôže vziať ten sen z tvojho srdca...“


 

Tibor Macák
Snímky: Autor
Páčilo sa :
0