16. mája 2018
Čítaní: 67
KN 20/2018 | Rozhovor
Odpustením môžeme zmeniť našu budúcnosť
Silný človek vie odpustiť. Odpustením sa nemení minulosť, ale môže zmeniť budúcnosť každého človeka. S týmito axiómami intenzívne pracuje Juraj Sedláček (41), kňaz, teológ a pedagóg.

 

Vaša monografia Otcovské rany hovorí, že nad všetkými zraneniami triumfuje láska. Bez lásky nemôže dôjsť k odpusteniu?

 

Ak máme druhého naozaj radi, snažíme sa ho brať takého, aký je. Tento vzorec vidíme už pri Poslednej večeri Ježiša s apoštolmi. Ježiš umýva apoštolom nohy. Umýva nohy špinavé z prachu ciest, čím im jasne dáva najavo, že ich berie takých, akí sú. V prípade zranení od blízkych osôb musíme pripustiť, že bolia ešte viac ako zranenia od okolitého sveta, s ktorými takpovediac počítame. Pri Jozefovi Egyptskom, ktorého odvrhli vlastní bratia, sa neubránime dvom otázkam. Čo dovolilo Jozefovi po rokoch exilu a bolestného odlúčenia v Egypte priznať sa k svojim bratom? Keby nebolo k traume došlo, mohol by Jozef  s odstupom rokov a v čase biedy zachrániť tých, ktorí mu ublížili? 

 

 

Aká je optika kňaza s pastoračnými skúsenosťami na výzvu odpustenia z hľadiska ľudskej psychohygieny?

 

 

Odpustenie pre naše duševné zdravie je kľúčové. Ak niekoho rýchlo, automaticky pozveme k odpusteniu, môžeme mu skôr ublížiť. Prijať výzvu k odpusteniu musí urobiť každý individuálne. Človek má vedieť, že mal právo hnevať sa. Potrebujeme zažiť, že v súvislosti s ublížením, ponížením  a znevážením máme právo cítiť sa zle a trpko, a pocity, ktoré pritom prežívame sú adekvátne. Bolo by chybou odsúdiť to bez toho, aby sme prijali aj takéto správanie. Ak chceme druhému naozaj pomôcť, najskôr musíme s ním zdieľať bolesť z toho, čo sa mu stalo. Až potom ho postupne môžeme viesť k odpusteniu.

 

Často počujeme výrok veď ja som mu odpustil, ale nezabudnem! Je to vôbec odpustenie?

 

U Boha je odpustenie jednorazový akt, čo veľmi zreteľne vidieť na kríži. U ľudí je to proces. Ak sa človek vydá na cestu spoznávania seba samého, porozumenia iným ľuďom a okolnostiam, v ktorých sa stali udalosti, môže nastúpiť proces odpúšťania. Vyžaduje si to čas. Ak v tomto duchu na sebe pracujeme, neobviňujeme sa z neodpustenia, postupne  dozrievame pre odpustenie. Ak chceme, aby sa rany začali hojiť, neotvárajme ich. Prijmime, čo je nepríjemné a vydržme istú nepohodu, ktorá je súčasťou života. Dôležité je neľutovať sa. Namiesto preciťovania bolesti rany z ublíženia začnime vnímať bolesť hojivú. Zo dňa na deň slabšiu, privádzajúcu k plnému poznaniu seba. Každý si môže vybrať. Buď bolesť smútku z minulých ublížení, alebo bolesť z disciplíny práce na sebe a zrelého spracovania minulosti. Podstatou odpustenia je zvládnutie pretrvávajúceho hnevu. „Hneváme sa! Prečo?  Kedykoľvek si na tú situáciu spomenieme, je to nepríjemné.“ To s odpustením nesúvisí. Pamäť nie je záležitosťou odpustenia. Iný nám ublížil nie ako anjelovi, ale ako človeku. Odpustenie znamená, že na ublíženia z minulosti spomíname bez trpkosti. Povieme si: „Škoda, nemalo sa to stať, tie situácie mohli byť iné.“ Nebude nás to však privádzať k zúrivosti či k šialenstvu, ani k nepokoju. Neznamená to, že vzťahy s osobami, ktoré nám ublížili, budú po rokoch rovnaké. Avšak jednoduchá spomienka na ťažké veci už nevyvolá v nás smútok, ani hnev či zatrpknutie. A to je práve moment „odblokovania“. Začneme cestu uzdravenia!

 

Dá sa vôbec zabudnúť, ak sa ublíženie bytostne dotklo celej osoby? 

 

Nie, v mnohých prípadoch to ani nie je možné. Ale netreba si to pripomínať. Zaiste to závisí aj od temperamentu človeka. Osobitným problémom sú práve rany od blízkych osôb otca a mamy, navyše ak je ich súčasťou pridružené poškodenie. Napríklad sme príliš submisívni a bojíme sa robiť kroky dospelého človeka, alebo sa zajakávame, pričom tento problém vznikol ako následok otcovského neprijatia, agresivity, násilia. Rovnako máme strach, že na nás dozerá prísny pohľad dominantnej a panovačnej matky. V tomto prípade zabudnúť veci nepôjde, avšak dôsledky si uvedomujeme a môžeme ich prijať. Tým stratia nad nami moc.

 

Existujú rôzne koncepcie, ako sa dopracovať k odpusteniu. Čo radíte ľuďom?

 

 

Niekedy jedinec potrebuje počuť, že odpustenie je oslobodzujúce. Je dobré zdôrazniť, že odpustenie pomôže predovšetkým jemu. Vyhrážanie, že ak tak neurobí, nebude mu odpustené, môže byť deštruktívne. Až v dôsledku odpustenia vieme prijať druhého. Ak neodpustíme, nedokážeme ho prijať, nebudeme šťastní. Ak dokážeme odpustiť, príde pokoj a niekedy aj nečakané obnovenie vzťahu. Už životný príbeh človeka, ktorý nám ublížil, je často smutný a plný bolesti v dôsledku problémového rodinného prostredia, ťažkého detstva bez empatie, prípadne vplyvom výchovy vyprofilovanou narcistickou osobnosťou. Títo ľudia veľakrát ani nevedia, že ubližujú. Nemajú si to ako uvedomiť, lebo to necítia. Pričom v zraňovanej aj zraňujúcej osobe trpí Kristus. Hoci v istom zmysle za to nemôžu, neznamená to, že nemajú za to zodpovednosť. Je to veľmi zložité.

 

V očiach ľudí zanechanie spravodlivej odplaty môže byť chápané ako prejav slabého človeka.

 

Silný človek vie odpúšťať. Skutočným víťazom konfliktu je ten, čo prvý urobí ústretový krok. Napodobňuje tak Božiu otcovskú lásku, aj Ježišove synovstvo a jeho obetu života. Ježiš nečakal, prišiel na náš svet ako prvý, miloval a obetoval sa za človeka ako prvý.

 

Dopracovať sa k odpusteniu nie je jednoduché.

 

O odpustenie a zmierenie sa treba vždy pokúsiť. To ako zareaguje druhá strana nemôžeme ovplyvniť. Človek pred Bohom a aj sám pred sebou urobí dôležitý krok tým, že sa o zmierenie pokúsi. Neprestáva platiť, že aj keď odpustíme, niektoré veci zabudnúť nepôjde. Slová svätého Pavla: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26) ako pozvanie odpustiť ešte v ten istý deň, inšpiratívne prebrala aj urgentná medicína. V prípade vážneho stavu zdiagnostikovanej náhlej brušnej príhody musí prebehnúť zákrok do západu slnka. Ak sa takýto prípad objaví počas nočnej služby, k operácii treba pristúpiť do jeho východu. Časový horizont dozretia do odpustenia je, samozrejme, v ľudskom živote dlhší, pričom závisí aj od cesty a spôsobu, ako sa k nemu dopracovať. Dôležitý je fakt, že sa človek rozhodne na túto cestu nastúpiť.

 

Aby sme vedeli odpustiť, nemali by sme asi najskôr odpustiť sami sebe?

 

Otec biskup Marek Forgáč v jednej zo svojich prednášok hovorí: „Odpustením nezmeníme minulosť. Ale môžeme zmeniť svoju budúcnosť.“ A potom, ak sa človek sám so sebou nezmieri, dokáže sa zmieriť s iným? V našich životoch je veľa udalostí a vlastných zlyhaní, ktoré sa už nedajú vrátiť. Nevieme napríklad, a môže to byť jedine predmetom našej meditácie, kde bol a čo robil apoštol Peter od momentu zapretia Krista v pašiovom príbehu, až do chvíle prázdneho hrobu, či stretnutia sa so svojím vzkrieseným Pánom vo večeradle. Boli to veľmi dôležité chvíle. Vzhľadom na minulosť, aj na Petrovu budúcnosť.

 

Juraj Sedláček(41)-duchovný správca Univerzitného pastoračného centra svätého Andreja Svorada a Benedikta pri Trenčianskej Univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Venuje sa výchove, spiritualite a praktickej teológii. Na Teologickom inštitúte Univerzity Komenského v Nitre prednáša pastorálnu medicínu a psychológiu.

 

 

 

A: Peter Slovák
Snímky: súkromný archív J. S.
Páčilo sa :
0