27. mája 2015
Čítaní: 1 730
KN 22/2015 | Listáreň
Duchovné prijímanie – kto môže prijímať
TúŽba po spoločenstve s eucharistickým Kristom nás vedie k duchovnému prijímaniu, ak pre chorobu a rôzne iné príčiny nemôŽeme pristúpiť k svätému prijímaniu v kostole. Duchovne prijímať môŽe kaŽdý veriaci, ktorý nie je zaťaŽený ťaŽkým hriechom

Vážená redakcia,
počas prenosu slávenia svätej omše v rozhlase či televízii pred rozdávaním svätého prijímania zaznie Modlitba duchovného svätého prijímania. Chcela by som sa spýtať, kto a za akých podmienok môže touto formou duchovne prijať Eucharistiu; či aj tí, ktorí sú rozvedení a nemô­žu pristupovať k sviatostiam, a tiež tí, ktorí už dlhší čas neboli na svätej spovedi. Ďakujem za odpoveď.
                       GABRIELA, Skalica

 

Milá Gabriela,
na vašu otázku zatiaľ učiteľský úrad Cirkvi nevydal záväznú inštrukciu, a preto je ťažko odpovedať v štýle „áno – nie“.
Skúsme však spoločne nad ňou pouvažovať v rámci našich možností, a preto si najprv vyjasnime pojmy.
Sväté prijímanie – je dvojznačný termín, ktorým označujeme Eucharistiu (sviatosť Kristovho tela a krvi), ako aj akt prijatia tejto sviatosti.
Duchovné prijímanie definoval Tridentský koncil ako „akt túžby po spoločenstve s Kristom, prítomným v Eucharistii, vzbudený vierou, ktorá pôsobí skrze lásku“ (porov. Gal 5, 16). Vo svätom prijímaní máme teda do činenia s dvojakým aspektom Ježišovej prítomnosti: podstatná prítomnosť Kristovho tela a krvi a duchovná prítomnosť jeho osoby. V duchovnom prijímaní však máme možnosť vstúpiť iba do duchovnej prítomnosti Krista. Tento rozdiel je potrebný ako základ na správne pochopenie faktu, že duchovné prijímanie nemôže nikdy nahradiť sväté prijímanie. Navr­hoval by som teda vyhnúť sa používanému názvu „duchovné sväté prijímanie“.
Duchovné prijímanie neznamená prijať Eucharistiu duchovne, ale prijať prítomnosť Krista v mojom živote, čo je jeden z účinkov Eucharistie. Túžba byť s Pánom, žiť s ním, byť v jeho prítomnosti. K tomu sa logicky vyžaduje viera v Kristovu prítomnosť, láska ku Kris­tovi a túžba po jeho prítomnosti. Duchovne prijímať môže teda každý, kto verí v Krista, miluje ho a túži žiť v je­ho prítomnosti.
Keďže iba stav smrteľného hriechu znamená stratu čnosti lásky, je zrejmé, že len tento stav nám znemožňuje duchovne prijímať. A keďže stav smrteľného hriechu je subjektívne odmietanie Božej ponuky večného života, nemožno objektívne o všetkých rozvedených a znovuzosobášených veriacich vyhlásiť, že nemôžu duchovne prijímať (porov. List biskupom Katolíckej cirkvi o prijímaní Eucharistie zo strany rozvedených veriacich, ktorí uzatvorili nové manželstvo; in O pasto­rácii rozvedených a znovuzoso­bášených, edícia Dokumenty Svätej stoli­ce, SSV Trnava 2014). Kompetentná autorita, napríklad miestny farár, má po osobnom preskúmaní situácie rozhodnúť v tejto otázke. Pripomeniem ešte, že sv. Ján Pavol II. i Benedikt XVI. odporúčali práve im – po splnení podmienok, ktoré boli spomenuté vyššie – duchovné prijímanie.
Duchovné prijímanie je teda praktika Cirkvi predovšetkým pre tých, ktorí nemôžu aktuálne pre chorobu, veľkú vzdialenosť od kostola alebo inú príčinu prijať Kristovu prítomnosť do svojho života skr­ze sviatosť Eucharistie. Kto je hatený prijímať sviatosti Cirkvi z morálnych dôvodov, môže duchovne prijímať, ak si vzbudí dokonalú ľútosť tak, ako ju vyžaduje Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 1452.
Povzbudzujem všetkých, aby sme si pestovali lásku k Eucharistii a túžbu čím častejšie pristupovať k svä­té­mu prijíma­niu (otázky, ktoré súvisia s touto témou, možno poslať na adresu: duchovneprijimanie@gmail.com).
                              

BRANISLAV MARKOVIČ
Autor je kňaz
Banskobystrickej diecézy
Páčilo sa :
1