29. mája 2018
Čítaní: 79
KN 22/2018 | Reportáž
Tajnej Cirkvi pomáhal apoštolátom omšového vína
Pred pár týždňami sme vám v Katolíckych novinách priniesli príbeh o rodine Petrášovcov, ktorí sa za totality venovali tlači samizdatov. V ich dome v Šenkviciach tlačili periodické i príležitostné dokumenty prevažne s náboženskou tematikou. No Cirkvi, ktorá bola v tom čase sužovaná prenasledovaním, nepomáhali iba týmto spôsobom. Pre tajných kňazov taktiež vyrábali omšové víno. Ako sa k tomuto apoštolátu dostali nám priblížil František Petráš mladší.

Petrášovci mali k dispozícii približne 20 árov vinohradu. To bolo pre nich veľkou pomocou, najmä vtedy, keď František Petráš ostal po smrti manželky sám na výchovu dvoch detí. „Mamička zomrela 17. januára 1975, otec mal vtedy 44 rokov, ona 37 rokov. Celý ďalší život prežil sám, už sa druhý raz neoženil,“ približuje František Petráš mladší. Dodáva, že jeho otec bol po dvoch pracovných úrazoch invalidným dôchodcom a peňazí tak nemali veľa. „Našťastie sme už v tom čase mali funkčný vinohrad. Odovzdávali sme hrozno do vinárskych závodov, a to bolo takým prilepšením do rodinného rozpočtu,“ konštatuje.

Petrášovci z dopestovaného hrozna taktiež vyrábali víno. Omšovému sa však spočiatku nevenovali. Priviedla ich k tomu až jedna známosť. „Otec bol v roku 1973 pre astmu na liečení vo Vyšných Hágoch. Išiel tam autom. Mali sme Škodu Octaviu combi 1902 s ešpézetkou BH, teda Bratislava vidiek. Medzi pacientami bol niekto s kontaktmi a podarilo sa mu počas pobytu dostať do Poľska, odkiaľ pašoval pančuchové nohavice pre dámy, ktorých bol v tom čase v našich obchodoch nedostatok. Ostatní pacienti ich potom od neho kupovali. Okrem dvoch. Jedným bol môj otec s autom s bratislavskou ešpézetkou, takže bol podozrivý, či nie je náhodou tajný policajt. Druhým, kto to nekupoval, bol pán farár Ladislav Vrábel, o ktorom spolupacienti vedeli, že je kňazom. Urobili valnú hromadu a určili pána farára, nech navštívi toho pacienta Petráša a vyzistí, či nie je tajný. Otca sa spýtal, či by sa nemohli porozprávať, ten s tým súhlasil. Lacko Vrábel pomaly sondoval, čo to je za človeka. Pýtal sa ho, či pozná nejakého Michala Petráša. On mu odpovedal: ,Samozrejme, veď to je môj otec.‘ Vrábel mu nato povedal, že to nie je možné, veď to je farár. Môj otec mu odpovedal: ,Nie, to je môj otec. Ale viete čo, čítam Katolícke noviny a tam písali, že nejaký farár Michal Petráš zomrel.‘ To už Vrábel vedel, že môj otec číta Katolícke noviny, nebude to zlé. Tak sa zblížili,“ opisuje František Petráš mladší príbeh zoznámenia sa jeho otca s kňazom Ladislavom Vráblom.

Prvé omšové

Práve Ladislava Vrábla vyhľadával František Petráš, keď mu zomrela manželka. Raz mu priniesol aj fľašu vína. „Lacko mu povedal, že nepije. Registroval však, že môj otec doma robí víno. Tak sa ho spýtal: ,Neskúsil by si urobiť omšové víno? Sú kňazi, ktorí majú problém ho získať, pretože nemajú súhlas.‘ Otec súhlasil. Lacko mu povedal základné údaje na výrobu omšového vína, ktoré otec dodržiaval. Potom Lackovi priniesol omšové víno z prvej úrody a bolo dobré,“ približuje František Petráš mladší. Za víno si jeho otec nič neúčtoval a ani sa nikdy nepýtal, komu ho Ladislav Vrábel posúval.

Petrášovci dodávali omšové víno aj počas výletov do Tatier, kde sa spoznali v Tatranskej Polianke s Martinom Gavalierom a Martinom Gavaličom. V ich okolí sa totiž pohybovali kňazi, ktorí boli v pastorácii, ale i tí, ktorí nemali súhlas a bolo pre nich ťažké získať víno na bohoslužobné obrady.

Pomoc tajnej Cirkvi

František Petráš mladší začal v roku 1982 chodiť do spoločenstva, ktoré viedol František Mikloško. Aj cez tento kontakt sa správa o výrobcoch omšového vína zo Šenkvíc dostala až k vtedy tajnému biskupovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi. „Tak sa otec s vínom oficiálne dostal do neoficiálnej Cirkvi. Otec biskup vedel, že má človeka, ktorý dokáže robiť omšové víno aj vo väčších parametroch,“ uvádza František Petráš mladší. Jeho otec ročne dodával zdarma približne 500 litrov vína pre tajných kňazov. „Mal som z toho skutočne veľkú radosť, že som mohol poslúžiť všetkým, čo sa mohli ťažším spôsobom dostať k omšovému vínu,“ stojí v liste Františka Petráša riaditeľovi Biskupského úradu v Nitre Andrejovi Patkovi z roku 1992, v ktorom za pravosť omšového vína ručí vlastným životom.

Práce na vinohrade boli náročné, a tak Petrášovcom chodili pomáhať kňazi i bohoslovci. Keďže vinič dobre rodil, vyrobili aj 100 hektolitrov omšového a stolového vína. „To sa do dovtedajšej pivnice nezmestilo. Prišli asi tri skupinky bohoslovcov z Bratislavy pomáhať kopať do vinohradu. Kontakt na nich mal Lacko Vrábel. Keď už boli zapracovaní vo vinohrade, vytrhali sme v jednej izbe dlážku, rozbili základy a vykopali nám novú pivnicu,“ približuje vznik podzemných priestorov František Petráš mladší. Bohoslovci o sebe nevedeli, až kým nevystúpili v Šenkviciach na stanici. „Až tam zistili, že idú na tú istú adresu. Predtým si nemohli dôverovať či už kvôli pacistom, alebo ŠtB. Tu boli kamaráti,“ spomína náš respondent.

Súhlas od biskupa Korca

Aj po revolúcii, keď bola Cirkvi dopriata sloboda, Petrášovci pokračovali v apoštoláte omšového vína. Od biskupa Korca dokonca František Petráš dostal oficiálny súhlas na výrobu. „Náš pán farár Anton Priebera dal odobrenie z farnosti – to išlo potom na Biskupský úrad do Nitry. Tam potvrdili ponuku z obežníka, v ktorom stálo, že si kňazi bez zábran mohli od nás brať omšové víno,“ pripomína si porevolučné časy František Petráš mladší. Jeho otec si pre rozhovor s Ústavom pamäti národa pripravil zoznam kňazov, ktorým dovtedy dodali víno. Okrem šenkvických farárov sú na ňom aj mená ako Vladimír Jukl, Rudolf Fibi či misionár v Japonsku Jozef Figura. Posledné dva zápisy na zozname sú však pre Petrášovcov asi najpamätnejšie: kardinál Korec a pápež Ján Pavol II.

„Ako otec napísal na ten zoznam: Všetko na česť a slávu Božiu – on to tak naozaj aj bral. Bol to aj jeho boj proti komunizmu. Nepotreboval trčať. Tešilo ho však, že Cirkev má záujem o jeho aktivitu. A že jej mohol venovať ten čas, ktorý mu Pán dal vďaka invalidite. Nie je tragédia byť invalidný, lebo stane sa človeku hocičo. Dôležité je, čo s tým človek potom urobí,“ poznamenáva František Petráš mladší.

Víno i pre pápeža

Omšové víno zo Šenkvíc sa dostalo až do Ríma k najvyššiemu veľkňazovi. „Otec sa poznal s Jožkom Mikloškom, ktorý bol veľvyslancom Slovenska v Taliansku. Pred tradičným novoročným stretnutím pápeža s diplomatmi sa Jožko Mikloško spýtal otca, či by nechcel dať niečo Svätému Otcovi. On mu povedal: ,Jasné, dáme jednu basu vína.‘ Do Ríma tak odišlo 12 litrov. Jožko Mikloško sa pýtal, čo je to za víno. Otec mu nato povedal: ,Vieš čo, Šenkvická dobrá vôľa,‘“ spomína František Petráš mladší a ukazuje kópiu poďakovania, ktoré jeho otcovi poslali z Vatikánu. V ňom je aj uvedený spomenutý názov vína. „Oni to v tom ďakovnom liste plne zlegalizovali. Otec mal svojím spôsobom povolenie od Svätého Otca, že môže vyrábať omšové víno,“ dodáva s úsmevom.

Veľkým ocenením pre Petrášovcov bolo aj slávenie veľkých svätých omší s ich vínom. Jednou z nich bola beatifikačná slávnosť v Petržalke v roku 2003, pri ktorej Ján Pavol II. blahorečil sestru Zdenku Schelingovú a biskupa Vasiľa Hopka. O 14 rokov neskôr sa na tom istom mieste slávila taktiež beatifikácia Titusa Zemana. I pri tejto slávnosti sa ako omšové víno použil vzácny mok od Petrášovcov.

Medaily nie sú dôležité

Poďakovanie od Svätého Otca či použitie vína pri beatifikačných slávnostiach znamená pre Františka Petráša mladšieho oveľa viac, ako medaily z vinárskych súťaží. „Toto je pre mňa viacej, ako keby som tu mal medaily z takej a onakej výstavy. Moje víno by sa predávalo po reštauráciách, tam by sa ľudia opili, doma by vytrieskali ženu, deti, roztrieskali by nábytok. A ak je pravda, to čo sa spieva v pesničke – Klince nedržali na kríži ťa, môj ťa hriech držal –, ja by som bol spolupáchateľ, keby sa niekto z toho vína opil. A to nechcem,“ hovorí.

Jeho otec to s vínom, nie omšovým, skúšal aj na výstavách. Ledva získal nejakú bronzovú medailu a niekedy nedostal nič. „Otec sa posťažoval svojmu bratrancovi, odborníkovi vo vinárstve: ,Ja ti neviem. Však to víno som dal dobré.‘ Bratranec ho ochutnal a povedal mu: ,Vieš čo, to víno je dobré. Len nedávaj také víno na výstavu, dnes sa pijú iné vína,‘“ spomína František Petráš mladší a dopĺňa: „Ak máte raz vo víne cítiť brusnice, ananás, takú-onakú trávu, prečo tam necítite hrozno? Dá sa tam taká chémia, ktorá dokáže zvýrazniť nejaké podchute. Tie vyniknú a to víno je atraktívne. Naše víno nebude nikdy takto atraktívne. Nepoužívam filter, omšové víno nemôže mať ani bentonit, pretože ten sa riedi vo vode. Ak to víno má byť omšové, na súťažiach nemáte šancu. Choďte na preteky, kde si zoberiete veterána z 30. rokov a postavte ho vedľa Porsche. Budete na hanbu. Síce si vás budú fotiť, ale budete radi, ak dôjdete do cieľa.“

Pokračuje i po smrti otca

František Petráš zomrel 15. mája 2011. S tým zanikol aj súhlas biskupského úradu na výrobu omšového vína, ktoré sa dáva na meno. „Ja na seba nemám povolenie. Keď otec zomrel, šenkvický pán farár Pokopec sa ma pýtal: ,Ferko, budeš ešte robiť to víno?‘ Mal som dilemu, či v tom pokračovať. Ja som bol totiž pomáhač, bol som na konci otcovho tieňa, otec bol vo všetkom hlavný. Otázka pána farára mi však dodala odvahu, takže v tom pokračujem,“ hovorí František Petráš mladší.

Už k nemu nechodí toľko kňazov ako v minulosti, pretože dnes už je viacero výrobcov omšového vína. I keď je odoberateľov menej, je rád, že prídu. Ešte však nevie, ako to bude s výrobou vína v budúcnosti. Ako poznamenáva, i keby v tom pokračoval, určite by sa tým neživil, pretože na takýchto veciach sa podľa neho nezarába. Uvítal by však, keby podobne ako jeho otec dostal súhlas na výrobu omšového vína. „Keby som raz dostal povolenie od biskupského úradu na výrobu omšového vína, bol by som rád. Zatiaľ ho nemám. Ale to nevadí,“ dodáva František Petráš mladší na záver.

 

 

Ján Lauko
Snímky: Erika Litváková
Páčilo sa :
0