29. mája 2018
Čítaní: 60
KN 22/2018 | Rozhovor
Viera v Boha je pre väčšinu Američanov samozrejmosťou
Pred dvadsiatimi rokmi odišiel ako mladý kňaz na americký Stredozápad, aby viedol slovenskú farnosť na predmestí Detroitu. BENJAMÍNOVI KOSNÁČOVI (48) sa podarilo znásobiť počet farníkov a upevniť katolícku identitu nielen u zahraničných Slovákov, ale aj miestnych Američanov.

Ako dlho ste už na Slovensku?

Teraz v máji bol rok.

Predtým ste v Amerike strávili takmer 19 rokov. Mali ste problém si opäť zvykať na slovenské pomery?

Až tak nie, lebo som Bratislavčan. Keď som prišiel, samozrejme, boli veci, na ktoré som si musel zvyknúť, ale nebolo to až také drastické. Napríklad to, že som opäť začal používať verejnú dopravu. V Detroite žiadna verejná doprava neexistuje, každý sa tam rozváža autom.

Prečo ste sa vrátili späť na Slovensko?

Skončila mi misia. Nebola síce ohraničená rokom 2017, ale prišiel čas, keď sa zmenila. Na rovnaké miesto v Detroite sa už určite nevrátim, ale do Ameriky ma môžu opäť poslať. Momentálne je však väčší pohyb v slovenských farnostiach v Kanade. Teraz pôsobím ako výpomocný duchovný vo farnosti Bratislava–Blumentál, a tiež spolu s Jožkom Jančovičom sa podieľame na pastoračnej starostlivosti o anglicky hovoriacu komunitu v Bratislave.

Aké okolnosti predchádzali tomu, že vás povolali do Ameriky?

Ochota tam ísť a znalosť angličtiny. Vtedy mal slovenské zahraničné farnosti na starosti arcibiskup Ján Sokol. Slovenský kňaz, ktorý bol v Detroite sa chystal na dôchodok, a tak otec arcibiskup oslovil piatich kňazov. Štyria mu povedali nie. Bol som vtedy kaplánom v Komárne, keď som zrazu v apríli mal takýto telefonát od otca arcibiskupa: „Benjamín, čo by si si myslel, keby som ťa poslal do Ameriky?“ A ja, keďže som dobrodružný typ a mám túlavé topánky, odpovedal som: „Prečo nie.“ To bol celý telefonát. V júni ma arcibiskup zavolal k sebe a tam som sa už stretol s mojím predchodcom, pátrom Elemírom Mikušom, ktorý sa ma opýtal, či verím v Boha. Potom mi ukázal nejaké obrázky detroitského kostola. Na konci júna som skončil v Komárne, vybavil som si doklady a 21. júla 1998 som doletel do Ameriky.

A nikdy ste svoje rozhodnutie neoľutovali?

Nikdy. Prišiel som do živej farnosti v Detroite, ktorá bola síce malá, ale mala veľmi dobré a zdravé základy. Môj predchodca urobil skutočne úžasnú prácu. Kostol svätých Cyrila a Metoda je na detroitskom predmestí Sterling Heights. Ide o slovenskú farnosť, do ktorej teraz patria aj Američania. Do etnických farností spočiatku patrili len imigranti. Moji predchodcovia však razili takú líniu, že nebudeme z farnosti vyháňať ľudí, ktorí nie sú Slováci, respektíve nemajú nič so Slovenskom spoločné. Američania nás prijali do krajiny, tak prečo by sme ich mali vyháňať... Mnohé etnické farnosti sa báli napríklad toho, že keď do farnosti prídu Američania, tak ju preberú, biskup zruší farnosť alebo si nebudú môcť uchovať svoje etnické záležitosti. Nám to neuškodilo. Keď som prišiel do farnosti, bývala jedna svätá omša cez týždeň a tri v nedeľu. Keď som odchádzal, mávali sme tri sväté omše cez týždeň a päť v nedeľu. Farnosť sa rozrástla. V Amerike sa počet ľudí počíta podľa zaregistrovaných domácností. Dvere kostola sú otvorené každému, ale ak chcete patriť do farnosti, mali by ste sa zaregistrovať. Registrácia znamená, že si vytvoríte užší vzťah s farnosťou, dostanete farské číslo aj farskú obálku na každý týždeň, do ktorej dávate svoj finančný príspevok. Ten sa počas roka spočítava a v januári dostanete súčet svojho finančného príspevku, ktorý môžete použiť pri daňovom priznaní. Inými slovami, čím ste štedrejší, tým viac si odpíšete z daní. Každá farnosť je vedená k tomu, aby bola sebestačná. Plat kňaza je zabezpečovaný farnosťou podľa diecéznych pravidiel. Ja som mal napríklad osem zamestnancov, ktorých som si z týchto príspevkov musel zaplatiť a keď som uvažoval o kaplánovi, biskup sa ma opýtal len jednu otázku, či si ho viem zaplatiť.

Keď ste prišli do Detroitu, mali ste 28 rokov, navyše, ste generácia, ktorá nebola až tak v detstve zvyknutá na cestovanie po svete. Spomínate si ešte na svoje prvé pocity?

Priznám sa, že som si neštudoval dopredu, do čoho idem. Som nesmierne vďačný môjmu predchodcovi Elemírovi Jozefovi Mikušovi, že prvých osem mesiacov tam bol so mnou a ukázal mi, ako funguje farnosť a stretnutia kňazov, kde sa nakupuje... Amerika je dlhodobo vedená k laickému zaangažovaniu. To ma najviac prekvapilo aj udivilo, že ľudia nielen prišli s nápadmi, ale sa ponúkli aj pomôcť.

Zachovávajú si miestni veriaci – slovenskí imigranti, slovenské tradície?

Farnosť patrí americkému biskupovi – systém fungovania farnosti je teda skôr americký než slovenský, ale sú tam slovenské sväté omše, krajanské spolky ako Slovenská katolícka jednota či Slovenský katolícky sokol, veľa farností má slovenský folklórny súbor. My sme mali súbor Šarišan, spočiatku v ňom boli len Slováci, ale potom aj Američania. Napríklad sme mali černocha, ktorý tancoval a spieval po východniarsky, alebo Arabku, Filipínku. V posledných rokoch sa uchytila Nedeľná slovenská škola. Rodičia sa pre ňu rozhodli, aby deti nezabudli slovenčinu, keďže chodia do amerických škôl, rozmýšľajú po anglicky, hovoria po anglicky... Vo farnosti sme mali aj trojdňový slovenský festival s kultúrnym programom a slovenskou gastronómiou.

Prijali vás ľudia vo farnosti?

Hneď od prvého dňa... Američania sú srdeční ľudia a boli veľmi trpezliví, kým som „prepol“ z britskej angličtiny na americkú, lebo keď som tam prišiel, nerozumel som im, no oni mi všetko s radosťou povysvetľovali. Dokonca jedným z takých štedrých znakov prijatia bolo, že mi jeden pán daroval ojazdené auto, lebo prvé dva mesiace som všade jazdil na bicykli.

Aká je viera Američanov?

Ťažko sa dá zovšeobecniť. USA to je obrovský kolos – 300 miliónov ľudí. V porovnaní so západnou Európou, kde to vyzerá, že viera je vo veľkej miere na vymretie, v USA nemáte ten pocit. Veľká väčšina Američanov sú religiózni a spirituálni ľudia. Nehovorím, že všetci sú katolíci, lebo história USA je viac protestantská, no bol som veľmi milo prekvapený tým, že viera v Boha je pre väčšinu Američanov samozrejmosťou. Tam nedebatujú, či Boh existuje, alebo nie. Aj ľudia v inštitúciách sa  neboja povedať, nech ťa Boh žehná. Mnohí prezidenti si uvedomovali dôležitosť kresťanov vo verejnom živote. Duchovný život Američanov sa neviaže len na modlitbové záležitosti. Vnímať potreby iných ľudí a pokúsiť sa vylepšiť ich život, je pre nich nesmierne dôležité. A pri väčšine chudobných Američanov som nemal pocit, že by závideli bohatým. Určite pobrežné štáty sú menej rodinné, viac veľkomestské, anonymnejšie a srdečnosť nájdete viac v stredozápade ako na pobreží. Západná moderná spoločnosť USA je stále ešte nábožensky živá, ľudia ešte nerozmýšľajú o vymieraní, ale ako môžu získať viac ľudí a odovzdať im to, čo nám pomáha. Majú takú misionársku mentalitu.

Čo vás Amerika naučila a čo ste, naopak, naučili Ameriku vy?

Amerika ma naučila žiť s ľuďmi, počúvať ich, nevyhýbať sa rozhovorom, ktoré idú do osobnejších sfér. V tomto sú Američania až takí prostorekí. Ďalšou vecou je dávanie priestoru laikom vo farnosti. Mnohí z nich nebudú dokonalí, budú robiť chyby, tak ako aj ja. Potom snaha byť misijnou farnosťou a tým sa nemyslí len urobiť zbierku pre africké deti, ale vnímať ľudí, ktorí prídu len občas do kostola alebo tam vôbec nechodia, ako ľudí, ktorých treba nejakým spôsobom pritiahnuť. Keď už človek prejde bránami nášho kostola nájde niekoho, kto mu povie: „Ako dobre, že si tu, príď znova.“ To, čo mne pomáha, vedieť odovzdať druhému človeku. Ako keď človek ide do reštaurácie a má dobrý zážitok, rád o tom porozpráva niekomu inému. Nenechať si dobré veci aj v duchovnom živote len pre seba, ale porozprávať, zavesiť na facebook, zdieľať cez e-mail. Misie začínajú v tom momente, ako prejdem bránou kostola. Parkovisko je misijné územie, obchody sú misijné územie. Učiť sa zasievať horčičné semienko do človeka. A čo som ja naučil Ameriku? Nenazval by som to tak, lebo to znie tak pyšne, ale čo si Američania nesmierne vážili boli veci, ktoré budovali katolícku identitu. Napríklad vysvetľovať ľudom dôležitosť svätej spovede. Mnohí Američania fungovali len na vianočnej a veľkonočnej spovedi. Po Druhom vatikánskom koncile veľa amerických farností odrezalo akékoľvek pobožnosti – ružence, deviatniky, eucharistické adorácie, krížové cesty. Priniesol som im to naspäť a vysvetlil, akú hodnotu majú v živote veriaceho človeka – napomôžu tomu, aby sme si prehlbovali osobný vzťah s Ježišom. Po tomto boli hladní.

Implementovali ste spôsob evanjelizácie z Ameriky aj potom na Slovensku?

S tou anglickou komunitou áno. Tam som mal možnosť zaviesť službu uvádzača – zopár ľudí príde skôr, pripraví knižky, otvorí dvere, usadí ľudí. Máte pred sebou živého človeka, ktorý vás srdečne privíta, usmeje sa... Ja na konci svätej omše idem pred kostol a napríklad podám ľudom ruku a poprajem požehnanú nedeľu. Je to malé gesto, ktoré má však pre mňa veľkú hodnotu a ostatní na to radi zareagujú. A potom v Blumentáli učím ľudí, aby nešli z kostola s hlavou dole a smutnou tvárou, ale aby sa usmiali aj na cudzieho človeka. Aj to, ako sa správame, evanjelizuje ľudí. Kresťanské začína v ľudskom. Uznať v tom druhom človeka.

Neťahá vás to opäť niekam vycestovať?

Ťahá.

A kde?

Tam, kde ma bude treba. Ja som spokojný doma a som spokojný aj v zahraničí. Moderné pokušenie je – žiť niekde inde, ako žijem; robiť niečo iné, ako robím a byť niekým iným, než som. Ak som tu, tak mám byť na tomto mieste, robiť to, čo robím a byť tým, kým som. A hlavne žiť v prítomnosti.

 

 

 

 

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
Snímky: Erika Litváková, archív –BK-
Páčilo sa :
0