10. júna 2010
Čítaní: 445
KN 23/2010 | Novokňazi
O ľuďoch, ktorí si zoberú do rodiny novokňaza
Adoptovať si možno nielen dieťa. Chorí a trpiaci z Rodiny Nepoškvrnenej sa ešte počas komunizmu rozhodli zahrnúť do svojich modlitieb novokňazov. Rozprávame sa s koordinátorkou projektu, členkou Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok, sestrou M. AlŽbetou Lukasovou (53).

Kto je pre vás kňaz?
Je pre mňa „veľkým bratom“. Veľkým pre veľ­kosť povolania, ktoré dostal od Krista – Veľknaza, pretože cez jeho ústa a posvätené ruky sa mi denne prihovára sám Boh. Cez ruky kňaza ma žehná, vo sviatosti zmierenia mi rukami spovedníka udeľuje odpustenie a pokoj, v jeho rukách sa denne pred mojimi očami uskutočňuje veľký zázrak lásky. Premieňa sa chlieb a víno na telo a krv samého Krista.

 

Dnes sú kňazi zosmiešňovaní a prenasledovaní. Čo by ste im odkázali?
Nech nezabúdajú, že aj im Kristus adresuje slová: „Mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.“ A potom nech sa každý kňaz usiluje tak žiť a spolupracovať s Božou milosťou, aby jediným dôvodom prenasledovania bola vernosť Kristovi a kňazstvu, ku ktorému ich on sám povolal.

 

Patríte do Rodiny Nepoškvrnenej, myslí aj ona na kňazov?
Naša rodina vznikla ako malé semienko na Turíce v roku 1975. Hneď od začiatku na podnet sestry M. Bernardety Pánčiovej sa zrodil jeden zo spoločných úmyslov – denná modlitba posvätného ruženca na úmysel Svätého Otca, biskupov a kňazov.

 

Neostali ste však len pri tejto aktivite, ale pribudla aj adopcia novokňazov. O čom je?
Bolo to ešte počas totality, no nikto vtedy netušil, že by sa to mohlo nazvať takto. Rodina Nepoškvrnenej v tých časoch žila v skrytosti a pomaly sa rozrastala. Postupne sa o nej dozvedeli viacerí kňazi, bohoslovci, no i mladí muži, ktorí cítili v sebe kňazské povolanie. Mnohí sa na nás obracali s prosbou, aby sa niekto z chorých za nich modlil a prinášal obetu.

 

Kedy to nabralo dnešné rozmery?
V roku 1979 sa ponúklo niekoľko chorých, že sa budú za niektorého z novokňazov obetovať a modliť do konca svojho života. Na primičné obrázky, ktoré sa nám podarilo zohnať, sme napísali adresy chorých. Pamätám si, ako som vtedy pred začiatkom duchovných cvičení vtedajším novokňazom zaniesla adresy s magnetofónovou nahrávkou krátkych príhovorov niekoľkých chorých. Vtedy som sa prvý raz stretla s pánom profesorom Jozefom Vrablecom a vysvetlila mu, o čo ide. S radosťou prijal túto iniciatívu. Budúci novokňazi si vtedy vytiahli po jednej z adries, kam mali poslať svoj primičný obrázok. Aby každý chorý vedel, za koho sa bude modliť a prinášať obetu.

 

Ako táto pomoc prebieha?
Ide o duchovnú pomoc konkrétnemu kňazovi, ktorý sa pre toho, kto sa za neho modlí a obetuje, stáva jeho duchovným bratom alebo synom. Tí, ktorí sa po zrelom uvážení pre túto službu rozhodnú, nám pošlú svoju adresu. Môžu tak urobiť kedykoľvek v priebehu roka. Pred kňazskými vysviackami zašleme tieto adresy do jednotlivých seminárov a rehoľných spoločenstiev podľa počtu novokňazov. Tí si už potom sami vyberú jednu z adries, na ktorú pošlú svoj primičný ob­rázok.

 

Koľko trpiacich je do služby zapojených?
Na túto otázku vám neviem dať odpoveď. Každý rok sa však prihlási toľko ochotných bratov a sestier, že sme vždy mali pre každého novokňa­za aspoň jednu adresu. Spomínam si na rok, keď každý novokňaz dostal asi sedem adries – a novokňazov bolo v tom roku vďaka Bohu dosť. Počas rokov totality sme adresy ihneď po ich doručení novokňazom zlikvidovali, neevidovali sme ich.

 

Na čo si s úsmevom spomínate pri tejto adopcii?
Niektorí prejavili túžbu adoptovať si novokňaza aj viackrát. Keď sa to stalo prvý raz, sestra Bernadeta dotyčnú paniu upozornila a dostala zaujímavú odpoveď: „Nechcem byť modernou matkou, ktorá bude mať iba jedno dieťa. Ja ich chcem mať veľa. Čím viac svätých kňazov vymodlíme a čím viac sa za nich budeme obetovať, tým viac zaplníme nebo dušami, za ktoré sa obetoval Pán Ježiš.“ A záležitosť bola vyriešená.

 

Dokedy sa chorí modlia za kňazov?
Hlásia sa s rozhodnutím modliť sa za nich až do konca svojho života. Dúfame, že tomuto svojmu rozhodnutiu ostanú verní.

 

Dostávate aj spätnú väzbu od chorých, ktorí sa modlia za kňazov?
Z listov i osobných rozhovorov vidíme, že mnohí chorí práve vďaka tejto adopcii zistili, že nie sú zbytoční, že aj oni majú v Cirkvi svoju nezastupiteľnú úlohu, že aj oni môžu byť užitoční. Nejeden člen Rodiny Nepoškvrnenej sa v liste pochválil, že dostal nielen primičný obrázok, ale aj pozvánku na kňazskú vysviacku či primície. Prežívajú veľkú radosť, keď ich aj po rokoch ich „syn“ alebo „brat“ osobne navštívi, napíše im pozdrav alebo list. Stáva sa však aj to, že sa novokňaz vôbec neozve a nepošle ani primičný obrázok. Niektorí možno preto, že pri sťahovaní na svoje prvé kaplánske miesto stratili adresu alebo...? Možno práve tí, ktorí sa neozvú, túto duchovnú pomoc najviac potrebujú. Istá pani nám napísala, že jej sa novokňaz neozval, a preto ani nevie, ako sa volá. Keďže sa jej takto za neho ťažšie modlí a prináša obety, sama mu dala meno, hoci ani netuší, či „trafila“. Láska je naozaj vynaliezavá!

 

Stretnú sa niekedy chorí so svojimi zverencami?
To už závisí od obidvoch stránok. Niekedy sa možno na tejto zemi nikdy osobne nestretnú, ale to nie je prekážkou. Stalo sa už aj to, že novokňaz nastúpil ako kaplán práve do tej farnosti, kde žije ten, koho adresu si vytiahol. Boh ria­di naše cesty niekedy naozaj podivuhodným spôsobom.
 

MARTIN LIŽIČIAR
V prílohe boli pouŽité myšlienky Posolstva
k 47. svetovému dňu za duchovné povolania 2010.
Prílohu pripravil: Martin LiŽičiar
Páčilo sa :
1