10. júna 2011
Čítaní: 619
KN 23/2011 | Novokňazi
Milujte svoje kňazstvo a buďte mu verní

Kňazské povolanie je tajomstvo. Je to tajomstvo úžasnej výmeny medzi Bohom a človekom. Človek dáva Kristovi svoje človečenstvo, aby ho využil ako nástroj spásy. Kristus zasa prijíma tento dar a z človeka akoby urobil svoje alter ego. Ak nevnikneme do tajomstva tejto „výmeny“, nepochopíme, ako je možné, že mladý človek sa po počutí slov „Poď za mnou!“ zriekne všetkého pre Krista, a pritom je presvedčený, že na tejto ceste sa jeho ľudská osobnosť plne realizuje.
Moja kňazská vysviacka sa odohrala v deň, ktorý je nezvyčajný pre udeľovanie tejto sviatosti: 1. novembra je sviatok Všetkých svätých, keď celá liturgia Cirkvi sa zameriava na tajomstvo spoločenstva svätých a na prípravu na pamiatku zosnulých. Ráno som sa dostavil do rezidencie krakovských arcibiskupov, aby som prijal sviatosť kňazstva. Vidím sa, ako v nej počas spevu Veni, Creator Spiritus a Litánií k svätým ležím tvárou k zemi s roztiahnutými rukami v podobe kríža a čakám na chvíľu, keď mi budú položené ruky na hlavu. Mimoriadne dojímavá chvíľa! Neskôr som tento obrad mnoho ráz vysluhoval ako biskup aj ako pápež. Je v tom čosi pôsobivé, keď ordinandi ležia vystretí na zemi. Je to symbol ich totálnej podriadenosti Božiemu majestátu a zároveň úplnej otvorenosti voči Duchu Svätému, aby mohol zostúpiť, pretože je to on sám, kto vykonáva konsekráciu. Tak ako na svätej omši on vykonáva prepodstatnenie chleba a vína na Kristovo telo a krv, aj vo svia­tosti kňazstva on je konateľom kňazstva i biskupskej konsekrácie. Biskup, ktorý udeľuje svätenie, je iba ľudským správcom Božieho tajomstva. Vkladanie rúk je pokračovaním gesta, ktoré sa praktizovalo už v prvotnej Cirkvi na označenie daru Ducha Svätého udeľovaného na určité poslanie. Toto gesto používa svätý Pavol voči svojmu učeníkovi Timotejovi a ostalo v Cirkvi ako účinný znak činnej prítomnosti Ducha Svätého vo sviatosti svätenia.
Ten, kto má byť vysvätený, padá na tvár a celým telom i čelom sa dotýka dlažby chrámu. Prejavuje tak svoju totálnu pripravenosť prijať službu, ktorá mu bude zverená. Tento obrad hlboko poznačil moju kňazskú existenciu. Keď som mal po rokoch v Bazilike svätého Petra pred očami túto chvíľu kňazskej vysviacky, napísal som báseň, z ktorej by som tu chcel uviesť úryvok:
To si ty, Peter. Chceš byť touto dlažbou, aby po tebe prechádzali...,
aby šli tam, kde vedieš ich nohy...
Chceš byť tým, ktorý slúži chodidlám  –  ako skala ratičkám oviec:
Skala je aj dlažbou monumentálnej svätyne.
Pastvinou je kríž.
Keď som písal tieto slová, mal som na mysli Petra i celú realitu kňazskej služby. V tejto polohe v podobe kríža pred vysviackou spočíva najhlbší zmysel kňazskej duchovnosti: tak ako Peter prijať vo vlastnom živote Kristov kríž a stať sa „dlažbou“ pre bratov.
Na záver by som sa chcel obrátiť na všetkých bratov v kňazstve, na všetkých bez výnimky! Robím to slovami svätého Petra: „Preto sa, bratia, tým viac usilujte upevňovať svoje povolanie a vyvolenie. Veď ak budete to robiť, nikdy nepadnete.“ Milujte svoje kňazstvo! Buďte mu verní až do konca! Viďte v ňom ten evanjeliový poklad, za ktorý sa oplatí dať všetko. Každý nový kňaz nesie v sebe osobitné požehnanie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“ Veď v každom kňazovi prichádza sám Kristus.
Vyslovujem Pánovi žatvy tú najhlbšiu vďačnosť za dar povolania, za milosť kňazstva i za všetky kňazské povolania na celom svete. Nech Boh vzbudí v kňazoch živú vďačnosť za dar, ktorý dostali, a v mladých ľuďoch veľkodušnú ochotu odpovedať na jeho volanie a bezvýhradne sa oddať veci evanjelia!
 
(Úryvok z diela Jána Pavla II. Dar a tajomstvo,
Bratislava, Vydavateľstvo Nové Mesto, 1997)
ilustračná Snímka: –tk kbs–/alŽbeta kováčiková

 

Páčilo sa :
1