6. júna 2012
Čítaní: 464
KN 23/2012 | Novokňazi
Vy ste povolaní byť ľuďmi spoločenstva

Život sa neskladá z náhod, ale niekto vidí dopredu, akoby ma predchádzal, myslí dopredu a upravuje môj život. (...)
Bol som šťastný, keď som sa konečne oslobodil od písomnej práce – pekného, no náročného bremena, a aspoň posledné dva mesiace som sa mohol úplne venovať príprave na veľký životný krok: na kňazskú vysviacku, ktorú nám v roku 1951 na sviatok sv. Petra a Pavla v dóme vo Freisingu udelil kardinál Faulhaber. Bolo nás viac ako štyridsať kandidátov, ktorí sme na vyzvanie odpovedali: „Adsum. Tu som.“ Ten slnečný letný deň zostáva nezabudnuteľným vrcholom života. Človek by nemal byť poverčivý. No keď v okamihu, ako na mňa starý biskup položil ruky, od hlavného oltára vyletel do lode dómu vtáčik – asi škovránok – a krátko zatrilkoval svoju krátku oslavnú pieseň, bolo to pre mňa ako prísľub zhora: Je to dobre tak, ako to je. Si na správnej ceste. Potom nasledovali štyri letné týždne, ktoré prebehli ako jeden jediný sviatok. V deň prvej svätej omše sa náš farský Kostol sv. Osvalda zaskvel v plnej kráse. Radosť, ktorú bolo priam hmatateľne cítiť v ovzduší, vtiahla všetkých tým najživším spôsobom do „aktívnej účasti“ na posvätnom dianí, ktoré si ani nevyžadovalo nejaké zvláštne vonkajšie prejavy. Ľudia nás pozývali, aby sme udelili novokňazské požehnanie po domoch, a všetci, aj úplne neznámi ľudia, nás prijímali so srdečnosťou, akú som si nevedel ani predstaviť. Tak som celkom bezprostredne zakúsil, ako veľmi ľudia čakajú na kňaza, ako veľmi čakajú na požehnanie, ktoré prichádza z moci sviatosti. Tu nešlo o moju osobu, ani o osobu môjho brata. Čo už sme mohli znamenať my dvaja mladí ľudia sami osebe pre toľkých ľudí, s ktorými sme sa vtedy stretli? Videli v nás ľudí, ktorých sa dotklo Kristovo povolanie a ktorí smeli ľuďom prinášať jeho blízkosť. A tak práve preto, že nešlo o nás samých, vznikali celkom rýchlo aj priateľské medziľudské vzťahy. (...)
Obracajúc sa teraz na vás, drahí seminaristi, povzbudzujem vás, aby ste vstúpili do Kristovej školy a tak nadobúdali čnosti, ktoré vám pomôžu prežívať služobné kňazstvo ako stav vašej svätosti. Bez logiky svätosti ministérium nie je nič iné ako jednoduchá sociálna služba. Kvalita vášho budúceho života závisí od kvality vášho osobného vzťahu s Bohom v Ježišovi Kristovi, od vášho obetovania sa, od radostného prijatia nárokov vašej formácie. Zoči-voči výzvam ľudskej existencie kňaz dneška, ako aj zajtrajška – ak chce byť dôveryhodným svedkom v službe pokoja, spravodlivosti a zmierenia – musí byť pokorným, vyváženým, múdrym a šľachetným mužom. Po rokoch kňazského života vám môžem povedať, že nikdy neoľutujete to, čo nadobudnete počas formácie ako intelektuálny, duchovný a pastorálny poklad. (...)
Drahí kňazi, zodpovednosť za šírenie pokoja, spravodlivosti a zmierenia sa vás týka osobitným spôsobom. Vzhľadom na prijatie posvätného rádu vysluhovania sviatostí ste v skutočnosti povolaní byť ľuďmi spoločenstva. Ako kryštál nevyžaruje vlastné svetlo, ale ho odráža a dáva ďalej, tak aj kňaz má nechať žiariť, čo slávi a čo prijíma. Preto vás povzbudzujem, aby ste dovolili zažiariť Kristovi vo vašom živote prostredníctvom verného spoločenstva s biskupom, skutočnej dobroty voči vašim spolubratom, hlbokého záujmu o každého pokrsteného a prostredníctvom veľkej pozornosti venovanej každému človeku. Ak dovolíte Kristovi, aby vás pretváral, nikdy nenahradíte krásu vášho kňazstva prchavými a často nezdravými skutočnosťami, ktoré sa pokúša súčasná mentalita vnútiť všetkým kultúram. Apelujem na vás, milí kňazi, aby ste nepodceňovali veľkosť nes­miernej Božej milosti uloženej vo vás, ktorá vás robí schopnými žiť v službe pokoja, spravodlivosti a zmierenia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Úryvky z diel Priznanie a vyznanie, Bratislava: Lúč, 2005; Z môjho Života, Trnava: Dobrá kniha, 2005 a z príhovoru Benedikta XVI. v Benine 2011
Páčilo sa :
1