3. júna 2015
Čítaní: 274
KN 23/2015 | Prílohy
Cesta ku kňazstvu
Členovia SpoloČnoSti JeŽišoveJ mali v apríli v prešove významnú udaloSť. v KonKatedrále Sv. miKuláša boli vySvätení za Kňazov dvaJa diaKoni – JaroSlav mudroň SJ a JaKub GarČár SJ

Jakub Garčár vyrastal v Prešove a v priestoroch Chrámu sv. Mikuláša zažíval ako miništrant prvé momenty, ktoré ho nasmerovali k poslaniu stať sa kňazom.
Ako prežil študentské roky v Prešove i pôsobenie vo svete, prezradil v rozhovore po svojej primičnej svätej omši. FrantišeK eštoČin

 

Ako ste prežili svoje mladé a študentské roky v Prešove?
Odpoviem slovami z vašej otázky: boli to roky mladé a študentské. Boli mladé, a to so všetkým, čo kmladosti patrí: našlo by sa mnoho príkladov mladíckej bezstarostnosti a nerozvážnosti a bez pochýb aj krásnej naivnosti, no neukrývam, že kňaz - stvo a postava kňaza ma nejakým spôsobom fascinovali od najmladších rokov. A boli to aj roky študentské, na základnej škole aneskôr na Gymnáziu sv. Mikuláša. Prežil som ich vkruhu mojej milujúcej rodiny, môjho úžasného brata, obklopený spolu - žiakmi akamarátmi, zktorých sa mi mnohí stali a sú blízkymi priateľmi.

 

Kedy prišlo rozhodnutie stať sa kňazom?
Sprevádza ma pocit, že ja som sa stúžbou po kňazstve už narodil. Oslovovala ma výnimočnosť tohto povolania, jeho rešpekt a aj dôstojnosť. Celkom podobne ako v iných prípadoch vzbudzuje rovnaký úžas typicky detský sen o lekárovi, smetiarovi či futbalistovi. Bližšie ku kňazom som sa dostal miništrantskou službou. Ostáva mi živo v pamäti bázeň a chvenie, s akými som na prvých svätých omšiach ako miništrant pristupoval ku kňazovi, aby som mu podal knihu alebo obetné dary. Abolo to práve miništrovaním, že sa čosi dôležité zmenilo aj vmojej túžbe po kňazstve. Obraz kňaza za oltárom zastúpil obraz modliaceho sa spoločenstva pred oltárom. Ako miništrant
som stál už nie pred svojím veľkým vzorom, ale po jeho boku a hľadiac tam, kam on upieral svoj zrak, som stále intenzívnejšie prežíval, že kňazstvo je službou, že je darom pre „tých“ na druhej strane oltára. Túžba po kňazstve bola teda vmojom prípade rastúcou, silnejúcou azrejúcou túžbou, ktorá sa vposlednom ročníku gymnázia stala rozhodnutím, o ktorom som nemohol pochybovať a ktoré nepotrebovalo žiadne zadné vrátka. V rozhodnutí stať sa rehoľným, jezuitským kňazom „majú prsty“
drahé sestričky z Congregatio Jesu, anglické panny. Ich vzácny príklad zasväteného a komunitného života ma oslovil natoľko a takým spôsobom, že v istej chvíli som vedel, že aj ja chcem – a že ich prostredníctvom ma dobrý Boh aj pozýva – vstúpiť do rehole. Aže sestričky žijú vduchu sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitov, a že ja som dnes kňaz jezuita, tak to už iste musel naplánovať niekto tam hore. Ja môžem iba súža - som pred tajomstvom Božieho riadenia povedať, že v Spoločnosti Ježišovej
som našiel predovšetkým duchovný a aj ľudský domov.

 

Čo všetko bolo potrebné zvládnuť, aby sa kňazská vysviacka stala pre vás realitou?
Iste bolo nevyhnutné prejsť ľud skou, duchovnou aj akademickou formáciou. Pred očami mám obraz cesty, putovania, ktoré sa vysviackou nekončí. Ak by som sa pokúsil nájsť odpoveď na vašu otázku nie kde hlbšie v srdci, potom by odpoveď znela: bolo treba zvládnuť krok dôvery – dovoliť Bohu (a mojim predstaveným aformátorom, ale aj vždy vtedy, keď si Boh použil iných, známych aj neznámych), aby ma urobil takým, akým ma on chce mať. Tento krok patril určite k jedným z najťažších, ktoré bolo treba zvládnuť na mojej ceste ku kňazskej vysviacke: nájsť v sebe dostatok slobody zriecť sa jej, totiž zriecť sa vlastnej slobody, položiť ju dobrému Pánu Bohu k nohám
a dovoliť mu nasmerovať a stvárniť môj život. K slobode si dovolím ešte jednu poznámku: nikdy doteraz som sa necítil taký slobodný, ako keď som v úplnom odovzdaní
ležal včera pred oltárom v konkate d rále.

 

Spolu s vami bol vysvätený aj Jaroslav Mudroň. Študovali ste spolu?
S Jarom nás spájajú mnohé spoločné roky vo formácii a aj vzácne a hlboké priateľstvo. Vstúpili sme spolu do jezuitského noviciátu, kde sme dva roky zdieľali spoločnú izbu. Iba veľmi málo ľudí ma pozná tak dobre ako on. Po zložení rehoľných sľubov (na záver dvojročného noviciátu) nás oboch poslali na filozofické štúdiá do Krakova. Spolu sme sa vrátili aštudovali úvod do teológie v Bratislave. Spolu sme prežili aj dva nádherné roky teológie na Pápežskej Gregorovej univerzite a vmedzinárodnom
jezuitskom kolégiu Del Gesù v Ríme. Napokon sme spolu z rúk nášho jezuitského spolubrata a arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ prijali v Ríme diakonskú vysviacku
v apríli minulého roku. A hoci nás práve štúdium v tomto roku rozdelilo, Jaro ostáva jedným z mojich najbližších spoločníkov na mojej rehoľnej a kňazskej ceste.

 

Kde v zahraničí ste pôsobili?
Už sme spomenuli filozofiu v Krakove a teológiu v Bratislave a Ríme. Práve medzi bratislavskými a rímskymi štúdiami som dva roky pastoračne pôsobil na jezuitskej strednej škole Belvedere College SJ v írskom Dubline. Musím povedať, že to bola tak trochu skúška ohňom: mňa človeka a aj mňa rehoľníka. Poslali ma za učiteľa aduchovného pre študentov, ale viac, než som mohol a vedel dať ja, ma naučili moji študenti. Naučili ma, ako sa hrá rugby, ale aj mnoho omne samom. Niečo vo mne počas tých dvoch rokov dospelo a keď som, nie bez dojatia, nastupoval do lietadla späť na Slovensko, všimol som si, že moje srdce nabralo typický írsky zelenkastý odtieň. Od septembra minulého roku žijem v španielskom Madride. Mojím poslaním je štúdium spirituálnej teológie a najmä ignaciánskej spirituality. Vysvetlím: je veľa spôsobov, štýlov, ako žiť svoju vieru; vieru v Krista avevanjelium. Inak prežívajú svoje kresťanstvo laici vo farnosti, inak rôzne laické hnutia, inak mnísi a medzi nimi inak františkáni (s dôrazom na chudobu) ainak benediktíni (s dôrazom na liturgiu a chórovú modlitbu) a ešte inak my jezuiti. Týmto životným „štýlom viery“ sa venujem.
Zároveň týždenne navštevujem jedno centrum, veľmi podobné väznici, kde sú rôzni ľudia zrôznych dôvo - dov odsúdení na vyhostenie zkrajiny. S dobrovoľníkmi sa im pokúšame pomôcť právne, ale najmä ľudskou a duchovnou blízkosťou.

 

Na vysviacke ste mali veľa hostí i spolubratov. Z ktorých krajín k nám prišli?
Boli sme veľmi šťastní apoctení, že hoci z rôznych dôvodov nie všetci naši priatelia mohli pricestovať do Prešova, mnohým sa prísť podarilo. Čo sa Slovenska týka, zastúpený bol azda každý región. Nechýbali naše rodiny, naši priatelia a známi, asi štyridsiatka rehoľných spolubratov, kňazi z iných reholí pôsobiacich v Prešove, kňazi z farnosti a z diecézy, rehoľné sestry. Tešili sme sa aj z prítomnosti zboru Chorus Salvatoris, ktorý pôsobí pri našom bratislavskom chráme Najsvätejšieho Spasiteľa aktorý svojím spevom pridal liturgii vysviacky na kráse a dôstojnosti. Zo zahraničia pricestovali spolubratia z Poľska, Česka, Maďar - ska, Írska, Portugalska, zo Spojených
Štátov a Srí Lanky.

 

Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Spomenul som otázku slobody  a teraz sa k nej musím vrátiť. V našej reholi radi hovoríme o dialogickej poslušnosti: je úlohou predstavených hovoriť o možnom poslaní
a rozhodnutiach s podriadenými, ale definitívne rozhodnutie je v rukách predstaveného. Desať rokov v Spoločnosti Ježišovej ma naučilo dôverovať mojim predstaveným
a Bohu, ktorý ma ich prostredníctvom vedie na mojej rehoľnej a teraz aj kňazskej ceste. Vždy, keď som doteraz prijal nejaké poslanie, ukázalo sa ako rozhodnutie, ktoré prinieslo veľa dobrých skúseností a najmä ozajstnú štedrú hojnosť „chutného duchovného ovocia“ mne aj tým, ku ktorým ma poslali. Moje aktuálne štúdiá a aj osobné dary a schopnosti iste nejakým spôsobom predznačujú moje možné budúce angažovanie sa. Keď sa však pýtate na moje plány do budúcnosti, odpoviem túžbou,
ktorú mám: nestratiť dôveru voči Bohu a predstaveným, že kamkoľvek ma pošlú, že to bude – ako by to povedal sv. Ignác – na väčšiu slávu Boha aslužbu všetkým ľuďom,
veriacim aj neveriacim. Táto dôvera ma ešte nikdy nesklamala.

 

Doma v Prešove máte rodičov imnoho priateľov akamarátov. Ako často sa vám ich darí navštevovať?
Menej často, než by som si prial. Každý študent, ale aj pracujúci človek rozumie, aké býva náročné ustrážiť si osobný čas s rodinou a priateľmi. Navyše ako rehoľník trávim významné sviatky v roku v komunite spolubratov, takže ak by som to chcel nejako spočítať, v rodnom Prešove sa cez rok nezdržím dlhšie ako dva týždne. Oto viac si vážim každú chvíľu s blízkymi a v kruhu priateľov. Je úžasné, že ma prijímajú, rešpektujú a podporujú vmojom povolaní, hoci práve pre toto moje povolanie žijem tak ďaleko od nich, od domova.

 

Čo by ste na záver chceli povedať čitateľom Katolíckych novín?
Rád by som zopakoval, čo vtýchto dňoch často hovorím, že kňazstvo je službou adarom: službou spoločenstvu a darom pre spoločenstvo, totiž, že je darom pre nás všetkých a že patrí nám všetkým. List Hebrejom v piatej kapitole pripomína, že každý kňaz je vybratý spomedzi ľudí a že je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval
pred Bohom. Kňaz, hoci stojí pred zhromaždeným spoločenstvom veriacich, aby obetoval chlieb a víno – ovocie ľudskej práce – Bohu, predsa potrebuje modlitby spoločenstva, aby ho pri oltári – obrazne povedané – držali zozadu. Aby stál pevne, neochvejne aaby tak mohol pokračovať vslužbe, ktorú sa naučil od Krista a ktorú koná v jeho mene.
Teda, toto by som rád povedal každému, že kňazstvo je naším spoločným darom od Boha, jeho tajomným spôsobom, ktorým prebýva medzi nami akoná svoje zázraky, a tiež, že každý kňaz potrebuje modlitby, aby ho držali zozadu. A najmä o tieto modlitby prosím všetkých čitateľov.

Páčilo sa :
2