6. júna 2018
Čítaní: 57
KN 23/2018 | Reportáž
Boh povoláva, ale my môžeme vytvoriť úrodnú pôdu
Budovu saleziánov sídliacu na konci Popradu sme našli rýchlo. Nedal sa nevšimnúť bocianí pár, ktorý nám poletoval nad hlavami. Výhľad z okna na Vysoké Tatry a na hniezdiace bociany, tým sa veru hocikto pochváliť nemôže. Zvoníme, no nikto nám neotvára. Dôvod sme pochopili, keď sa ulicou začali ozývať radostné výkriky. Slováci v hokejovom zápase so Švédmi práve dali tretí vyrovnávací gól.

 

O chvíľu sa brána predsa len otvorí a víta nás don Peter Grzechynka, ktorý je v popradskej mestskej časti Veľká farárom tretí rok. Všetci nás už čakajú. Vzápätí prichádza predstavený komunity don Peter Timko, ktorý radosť z tretieho slovenského gólu neskrýva. Vonku sa pracuje vo veľkom. Počasie je ideálne, a tak novici usilovne pília a skladajú drevo, aby bolo na zimu. Budova je stará, kamenná, treba prikurovať. Práca im ide od ruky. My si zatiaľ prezeráme noviciát a zoznamujeme sa s rehoľou saleziánov. „Sme medzinárodný noviciát,“ začína svoje rozprávanie Peter Timko, ktorý má už deviaty rok na starosti novicov. „Vstupujú k nám mladí muži zo štyroch provincií: slovenskej, českej, ukrajinskej a bieloruskej. Keďže povolaní je menej, nie je možné, aby každá mala svoj noviciát. Preto po vzájomnej dohode a po súhlase našich predstavených je jeden zo štyroch európskych noviciátov práve v Poprade,“ pokračuje. Aktuálne sú tu traja novici: Dominik z Českej republiky, Michal z Bieloruska a Nikolaj z Ruskej federácie. „Nikolaj je tu preto, lebo pochádza zo Sibíri, kde má naša slovenská provincia misijnú stanicu. Vyrastal tam pri slovenských saleziánoch a teraz, keď rozlišuje svoje povolanie, prišiel do Popradu,“ vysvetľuje don Peter Timko a dodáva, že jednou zo základných podmienok je, aby novici vedeli po slovensky. 

Byť znamením a nositeľom Božej lásky pre mladých

Noviciát je obdobie, počas ktorého sa skúša a rozlišuje povolanie mladého človeka. Ako u väčšiny mužských reholí, aj u saleziánov trvá rok. Kandidát má počas neho spoznať, či je jeho povolanie autentické. Na konci roka buď odíde, alebo zloží dočasné sľuby. „Novic v prvom rade spoznáva Božiu vôľu týkajúcu sa svojho povolania, potom, samozrejme, aj základné prvky zasväteného života a konkrétnu charizmu rehole,“ spresňuje don Peter Timko, „čo v našom prípade zahŕňa spoznávanie života dona Bosca, saleziánskej spirituality, ako i dejín našej kongregácie.“ K ďalšiemu dôležitému cieľu noviciátu patrí očisťovanie motivácií, pre ktoré sa túži mladý človek stať rehoľníkom. „Noviciát je akoby skúška, keď dotyčný, ale aj rehoľa, do ktorej vstupuje, skúšajú, či je to naozaj jeho cesta, či ho skutočne volá Pán, alebo je to len jeho osobná túžba.“ A čo je špeciálnou charizmou práve u saleziánov? Don Peter Timko hovorí, že byť znamením a nositeľom Božej lásky pre mladých, najmä tých najchudobnejších, alebo inak povedané, byť pre mladých vychovávateľom a pastierom, pretože pre sv. Jána Bosca boli výchova a evanjelizácia dva neoddeliteľné prvky.

Formácia novicov zahŕňa rôzne činnosti

Bežný deň v noviciáte je veľmi pestrý. Začína sa o 6.30 rannými modlitbami. Po nich nasledujú raňajky, potom novici upratujú dom, čo je tiež súčasťou formácie. O 8.45 sa začína vyučovanie. „V rámci vyučovania som s nimi osem hodín týždenne,“ vysvetľuje don Peter Timko. „Učím ich základy rehoľného života a prednášam témy, ktoré slúžia na rozlišovanie. To všetko dopĺňajú osobné rozhovory, ktoré s nimi vediem každé dva týždne. Takisto preberáme saleziánske Stanovy a pravidlá, ku ktorým sa novici na konci roka zaviažu rehoľnými sľubmi. Samozrejme, len v prípade, keď rozpoznajú, že Pán ich volá byť saleziánmi,“ dodáva.

Aj ostatní bratia v komunite sú zapojení do vyučovania. Podrobnejšie študujú život dona Bosca a ďalších svätcov saleziánskej rodiny, Katechizmus Katolíckej cirkvi, liturgiku, pastoráciu mládeže, spev a taliančinu. Po obede sa novici spolu s komunitou venujú duchovnému čítaniu. Potom prichádza na rad šport alebo manuálna práca. V čase samoštúdia čítajú formačnú literatúru, ktorú majú určenú podľa preberaných tém. K večerným aktivitám patrí modlitba posvätného ruženca, trikrát do týždňa účasť na farskej svätej omši (v ostatné dni býva ráno v komunitnej kaplnke) a po nej osobné voľno. Po spoločných večerných modlitbách nastáva silencium a o 22.00 je večierka. „Novici sa však neoverujú len v čase štúdia a práce, ale tiež sa potrebujú naučiť žiť v komunite,“ zdôrazňuje don Peter Timko. „Prežívať saleziánsku charizmu komunitným spôsobom nie je dnes vôbec jednoduché. Je doba individualizmu, každý si rád robí, čo chce. Ale komunitný život vytvára prostredie, v ktorom nemôžem myslieť iba na seba.“ Noviciát je súčasťou farnosti, a tak sú novici zapojení aj do farského života. Saleziáni majú tiež na starosti „oratko“ na popradskom sídlisku Juh. Novici teda chodia aj tam. Do aktivít sa zapájajú v piatkové a nedeľné popoludnia. „Vždy novicom hovorím, že z hľadiska apoštolátu sú na malom ihrisku, na ktorom sa nehrá do šírky ani na veľké vzdialenosti. Keď sa stanú saleziánmi, budú hrať na väčších ihriskách. Ako novici však majú apoštolát obmedzený, aby mali priestor na vnútorné stíšenie, rozlišovanie a modlitbu,“ vysvetľuje novicmajster.

Byť rehoľným kňazom alebo bratom

Nezvyčajnosťou na saleziánskej formácii je, že trvá jedenásť, niekedy až dvanásť rokov. Nezačína sa noviciátom, ako by si mnohí mysleli, ale prednoviciátom, ktorý je v Košiciach. Po noviciáte nasleduje postnoviciát v Žiline a ďalšou etapou je tzv. pedagogická prax, ktorú si bratia môžu vykonať v rôznych domoch saleziánskej provincie na Slovensku. Dĺžka jej trvania je rôzna, môžu to byť dva, niekedy tri roky. Potom už prichádza na rad samotné štúdium teológie pre tých, ktorí sa rozhodnú stať sa kňazmi. Slovenskí saleziáni študujú teológiu štyri roky v Turíne, v kolíske saleziánov, teda tam, kde sv. Ján Bosco začal a rozvíjal svoje dielo. Pravdaže, je aj možnosť zostať rehoľným bratom (koadjútorom). Tí potom idú cestou vlastných štúdií, respektíve špecifickej prípravy. „Tento dom bol zriadený 15. januára 1990 s dovolením vtedajšieho otca biskupa Františka Tondru. Prví novici sem prišli v auguste 1990. Robil som si štatistiku a zistil som, že odvtedy formáciou v tomto dome prešlo okolo 280 mladých mužov. Nie všetci sú však saleziáni, mnohí odišli. Už od konca 90. rokov dostal náš noviciát medzinárodný charakter,“ spomína don Peter Timko.

Problémom je úbytok duchovných povolaní

Duchovných povolaní je z roka na rok menej a výnimkou nie sú ani saleziáni. Don Peter Timko hovorí, že kým v 90. rokoch bolo v ročníku aj dvadsať novicov, teraz sú len traja. Dokonca sa historicky prvýkrát ocitli v situácii, že ani jeden nie je zo Slovenska. „Napriek tomu, aký veľký záber na Slovensku máme, povolaní ubúda. V Česku mali noviciát, ale okolo roku 2003 už nemali novicov, preto ho zavreli,“ hovorí, a zároveň pripomína, že nedávno blahorečený Titus Zeman je patrónom duchovných povolaní. O tie sa svätec z Vajnôr staral už počas svojho pozemského života a saleziáni sú presvedčení, že bude pomáhať aj teraz z neba. „Samozrejme, je to aj o nás. Vždy platí, že Boh povoláva, ale my vytvárame pôdu, z ktorej môže povolanie vyklíčiť. Po Druhom vatikánskom koncile nastala v Cirkvi veľká snaha o obnovu rehoľného života, no z vonkajšieho hľadiska sa zdá, že nastal pravý opak; duchovné povolania začali klesať a celkovo zasvätený život akoby sa dostal do úzadia. Taký stav je v celej Európe,“ hodnotí situáciu don Peter Timko, „treba ísť viac na hlbinu a prežívať vieru radikálnejšie.“

Ako vnímajú obdobie noviciátu mladí kandidáti?

Dominik hovorí, že je pre neho časom milostí a požehnania. „Noviciát mi určite dal veľa priestoru na duchovný rast, modlitbu a uvažovanie nad tým, ako ma Boh má rád a kde ma chce mať.“ Nikolaj, ktorého sme zastihli v plnom pracovnom nasadení, sa vyjadril v podobnom duchu: „Pre mňa je to čas, keď môžem prehlbovať lásku Otca, ktorú mi prejavuje. Je to také rozvíjanie vzťahov srdca. Boh ma veľmi miluje, volá ma a ja sa snažím ísť a správne počúvať jeho hlas.“ Don Peter Timko tvrdí, že najväčším zážitkom preňho je, keď môže človeka sprevádzať istý úsek cesty, a keď ho potom po nejakom čase stretne a vidí, ako kráča ďalej a ako Boh pôsobí v jeho živote. Hoci duchovných povolaní ubúda, nestráca novicmajster nádej. „Don Bosco raz povedal, že budúcnosť Európy nevidí veľmi ružovo, ale dôveruje Bohu, že si vždy vzbudí ľudí, ktorí budú vedieť, ako ďalej. Toto je aj môj pohľad. Snažím sa robiť to, čo viem, a verím, že Pán má všetko v rukách,“ dodáva don Peter Timko.

Farnosť budujú ako rodinné spoločenstvo

Budova noviciátu sa nachádza na území farnosti Poprad-Veľká. Miestny farár Peter Grzechynka hovorí, že jeho predchodcovia don Vladimír Študent a don František Kohút tam urobili kus peknej práce a on už len naskočil na vypravený vlak. Vníma, že farnosť je silne ovplyvnená saleziánskou spiritualitou. „Prioritou pre mňa je, aby nám všetkým išlo o osobnú svätosť a aby sme spoločne budovali a utužovali naše farské spoločenstvo. Vyjadril by som to tromi slovami: rodina, spoločenstvo a jednota.“ Hovorí, že sa vždy po skončení svätej omše snaží byť medzi ľuďmi, mať s nimi kontakt, jednoducho byť im nablízku. Tu niekde sa podľa neho začína budovanie farnosti ako rodiny. Hoci spočiatku mnohí nemali odvahu pristaviť sa, prehodiť pár slov, postupne sa to začalo lámať.

Vo farnosti je rozbehnutých veľmi veľa aktivít. Farár Peter Grzechynka vyučuje náboženstvo na miestnej základnej škole a hovorí, že učí veľmi rád. „Stretávam deti na hodinách a aj počas prestávok, hocikedy sa pri mne zastavia a porozprávame sa. Tieto deti prichádzajú v nedeľu na sväté omše, ktoré sú určené pre ne, zapájajú sa do detského zboru, miništrujú. V lete všetko vrcholí prímestským táborom,“ prezrádza. Podchytené sú nielen deti, ale aj mladí, dospelí či starší ľudia. Mladí majú stretká, mládežnícky zbor, mnohí sú animátori a pomáhajú pri rôznych akciách. Aktuálne sa mládež pripravuje na prijatie sviatosti birmovania, táto slávnosť sa koná vo farnosti každé tri roky. „Snažíme sa aj o formáciu rodičov detí, mnohým z nich sa zrazu znova otvorí cesta kráčania za Pánom,“ zdôrazňuje farár.

Dospelí zase radi putujú na rôzne miesta. Spoločne boli vo Svätej zemi, v Ríme, taktiež chodievajú na jednodňové púte do Poľska či na Slovensku. Vo farnosti práve vytvárajú akúsi farskú charitu. Všímajú si ľudí, ktorí sú v ťažkých situáciách a snažia sa im spoločne pomáhať. Toto všetko upevňuje jednotu a buduje farnosť ako rodinu. „Je to čas, keď sa prehlbujú vzťahy, keď sa zrazu objavia noví laici, ktorí chcú nejakým spôsobom pomáhať,“ pokračuje Peter Grzechynka. „Toto všetko by však bolo len vonkajšie, keby sme nežili svoj vzťah s Pánom.“ Miestny farár má túžbu pritiahnuť ešte viac ľudí, osloviť aj nepraktizujúcich, rozhýbať „nedeľných“ kresťanov, aby sa viac vložili do farského spoločenstva a nežili svoju vieru anonymne. Do budúcnosti uvažuje vybudovať pri kostole farskú čajovňu, kde by sa po svätej omši mohli veriaci porozprávať a viac sa spoznať.

 

AUTOR: Lenka Horáková Snímka:J. Stupák
Páčilo sa :
0