6. júna 2018
Čítaní: 73
KN 23/2018 | Rozhovor
Gesto milosrdenstva vyjadruje pozvanie a ochranu
Najmladším pútnickým miestom na Slovensku je skalná Svätyňa Božieho milosrdenstva na hore Butkov pri Ladcoch. V duchovnom komplexe požehnal v máji žilinský biskup Tomáš Galis monumentálnu sochu Panny Márie – Matky milosrdenstva. Jej autorom je akademický sochár Vladimír Višváder.

Aké ste mali pocity pri požehnávaní sochy na Butkove?

Bola to vlastne najväčšia vernisáž, akú som zažil (smiech). Dojímala ma atmosféra. Keď som prehovoril pred toľkými ľuďmi, zrazu mi dochádzali slová, guča v hrdle... Slová nie sú materiál, s ktorým ako reštaurátor a sochár pracujem. Snažil som sa najmä poďakovať!

Ako sa to celé začalo?

Oslovil ma generálny riaditeľ Považskej cementárne v Ladcoch, Anton Barcík. Myslel na monument pri príležitosti 10. výročia vzniku Žilinskej diecézy, ktorý by bol umiestnený na Butkove..Je to zvláštne, lebo aj keď som akademický sochár, vyštudoval som na VŠVU reštaurátorstvo, voľnej tvorbe som sa venoval výnimočne, keďže mojou pracovnou náplňou je reštaurovanie a obnova pamiatok. Tak som pátral, prečo som bol oslovený práve ja! Nuž, pre priateľa som vytvoril sochu evanjelistu sv. Marka, pán Barcík ju na jednej návšteve uvidel a vypýtal si na mňa kontakt...

Takže: náhoda?

Áno aj nie. Zo začiatku sa to môže zdať ako náhoda a až postupne, keď začne veľa vecí do seba zapadať, zisťujeme, ako náhoda náhodou nebola. Pri tvorbe sochy som cítil, že moju ruku vedie tá, ktorej „obraz“ sa práve rodí. Sme krajinou mariánskej úcty, zaslúžime si v tomto smere aj niečo výnimočné. Sochu Panny Márie, Matky milosrdenstva vysokú šesť metrov nemáte nikde v strednej Európe! Na Slovensku sa monumentálne sochárske objekty dlhé roky vôbec nerealizovali. Pri spätnom pohľade si hovorím, že všetko malo svoju logiku a dôležitosť. Chcel by som poďakovať priateľom, ktorí mi pomohli pri realizácii sochy a ktorým som dôveroval: Martinovi Šcepkovi, Michalovi Madajovi, Antonovi Barcíkovi a mnohým ďaľším...

Ako prebiehala tvorba?

Samotnej realizácii predchádzalo vytvorenie autorského návrhu sochy jeden meter vysokej. Modeloval som ju klasickým spôsobom z hliny. Po akceptácii takto namodelovanej sochy sme z hlineného modelu sňali silikónovú formu a realizovali jej prvý výdusok do špeciálneho materiálu. Takto vytvorený prvý originál sochy bol na hore Butkov 15. mája 2017 požehnaný a od toho momentu ma čakala intenzívna práca, aby som dostal model do konečnej šesťmetrovej veľkosti. Čas bol pritom neúprosný. Ateliér, kde by sa to dalo realizovať, nenájdete – prenajali sme si pracovnú halu, postavili lešenie a začali opäť modelovať no tentoraz už v jej skutočnej šeťmetrovej veľkosti. Po zhotovení bola kvôli výrobe jej formy rozdelená na šesť metrových častí. Následne bola vyhotovená tzv. stratená forma. Po realizácii formy musel byť originálny model sochy zničený, aby sme mohli vyhotoviť vo forme jeho pozitív. Do pripravenej formy sme dusali overenú kamennú hmotu na báze cementu a vápencových plnív... Po naplnení foriem a vytvrdnutí materiálu sme formu osekali, tým sme obnažili sochu v jej jedinečnosti a originalite. Na hore Butkov sme sochu postupne osadili na vopred pripravený trojmetrový sokel.

Takže socha by mala z hľadiska materiálu odolať času!

Po vyzretí takto vyrobenej kamennej hmoty je tento materiál veľmi kompaktný, trvácny a kamenársky opracovateľný. Životnosť sochy na Butkove, pokiaľ nepríde k mechanickému poškodeniu, je viac-menej neohraničená. Váži 22 ton, vietor ju neodfúkne a dúfam, že ani ľudia nepoškodia, že nepríde doba, keď bude z takého alebo onakého dôvodu prekážať, ako to niekedy s umeleckými či sakrálnymi objektmi v minulosti bolo. Časť materiálu sochy je dokonca priamo z tejto hory, a tak sú navzájom navždy prepojené.

Menili ste podobu sochy počas prác?

Iné je metrový model a šesťmetrová realizácia na trojmetrovom podstavci. Rozdiely sú v proporciách, predsa len, pútnik vníma sochu najmä zdola – model vnímame v rovine svojich očí. Okrem proporcií som menil výraz tváre a rúk, tie boli veľmi dôležité. Gesto Matky milosrdenstva má vyjadrovať pozvanie a ochranu, má ľudí volať, aby sa skryli pod ochranný plášť. Uhol ich natočenia som prehodnocoval veľmi dlho, aby bolo gesto dostatočne výstižné.

Použili ste nejakú predlohu pre tvár?

Tvár vychádza z môjho vnútra – na svete niet sochy Panny Márie, ktorá by mala túto tvár. Ďakujem za cesty inšpirácie, ktoré ma doviedli k tejto podobe. Možno to znie prehnane, ale keď reštaurujem, mám niekedy zimomriavky pri dotyku s dávnymi časmi, aj pri predstave, že ich zachraňujem pre budúce generácie. Dotyk s tvárou Panny Márie bol pre mňa podobným zážitkom, s tým rozdielom, že bol mnohonásobne intenzívnejší.

Rozhodli ste sa nepoužiť farbu...

Kameň je krásny sám osebe. Uvažoval som, že mariánske farby a kombinácie si každý na soche predstaví sám, všetci tú farebnosť poznáme. Skôr nechávam dôraz na samotné tvaroslovie sochy, kontrapost, pohyb... To som sa snažil zakomponovať napríklad aj do plášťa, ktorý váži stovky kilogramov, no má  v sebe ľahkosť drapérie. Cítim to ako paralelu s tektonikou rokoka. Sochu koloruje samo svetlo, denný pohyb slnka či oblačnosť, to všetko vplýva na kontrast a rozmiestnenie tieňov; bolo by zaujímavé vnímať sochu pri časozbernom videu. Mám fotku, kde je slnko priamo za hlavou sochy... Je čarovné byť pri soche a hľadieť na neopakovateľné premeny, možno sa aj takto niekoho dotkne čosi živé.

 

 

Radoslav Matejov
Páčilo sa :
0