15. júna 2011
Čítaní: 217
KN 24/2011 | Dokumenty
Nadčasové sociálne posolstvo
Druhému vatikánskemu koncilu, ktorý inicioval pápež Ján XXIII. (1958 – 1963), predchá­dzala sociálna encyklika Jána XXIII. Mater et magistra. V polovici mája sme si pripomenuli 50. výročie tohto významného dokumentu.

Hneď v úvode encykliky Ján XXIII. vysvet­ľuje, že hoci vlastnou úlohou Cirkvi je viesť ľudí k svätosti, nemôže zároveň nedbať aj o požiadavky ich každodenného života. Svojím vlastným príkladom to Cirkvi uložil jej zakladateľ Ježiš Kristus. Cirkev túto „službu lásky“, ktorá v sebe zosúlaďuje prikázania vzájomnej lásky a ich plnenie, uskutočňuje dvojakým spôsobom: sociálnym učením a sociálnou činnosťou (čl. 4).   
V tomto kontexte Ján XXIII. predkladá partnerský dialóg s človekom dnešných čias. Neznamená to, že by rezignoval na materskú a učiteľ­skú úlohu Cirkvi. Poukazuje však na určitú „dospelosť“ človeka – niekedy azda viac fiktívnu ako reálnu – a v tom zmysle kladie veľký dôraz na jeho slobodu a zodpovednosť.
Po obsahovej stránke dokument prináša niekoľko veľmi významných impulzov na správne vnímanie a riešenie sociálnej situácie svojich čias. Mnohé z nich však dodnes ostávajú také aktuálne, až sa to pri pozornejšom čítaní javí neuveriteľné.

 

Rozvoj, ktorý prehĺbil rozdiely
Pápež v encyklike oceňuje napríklad intenzívnu povojnovú obnovu priemyslu, naštartovanie vedecko-technického vývoja, silnú motiváciu ľudí spolupracovať na rozvoji ekonomiky a spomína i ďalšie veľké pozitíva novšieho vývoja. Zároveň však pripomína riziká, ktoré so sebou nesie prehlbovanie rozdielov. Poukazuje predovšetkým na narastanie priepasti medzi priemyslom a službami na jednej strane a poľnohospodárstvom na strane druhej, medzi rýchlo sa rozvíjajúcimi a postupne čoraz viac zaostávajúcimi oblasťami jednotli­vých štátov a napokon i medzi ustavične bohatnúcim severom a čoraz chudobnejším juhom planéty.

 

Subsidiarita, demokracia a občianska spoločnosť
Ján XXIII. v tomto pápežskom dokumente predovšetkým potvrdzuje platnosť a prezieravosť princípu subsidiarity pri definovaní úlohy štátu, čiže „verejnej moci“ v spoločnosti (v zásade sa tým rozumie princíp pomoci), ktorá má mať „charakter usmerňovania, podporovania, zastupovania a doplňovania“ (čl. 40). Aplikovanie tohto princípu zreteľne podporuje demokraciu ako politický systém. Pápež tento pojem síce výslovne nespomína, jasne však hovorí o potrebe rozdelenia moci a spolupôsobenia všetkých v prospech „usporiadaného spolunažívania“. V texte encykliky zároveň nachádzame dôležité poznámky o nevyhnutnosti vytvoriť funk­čnú občiansku spoločnosť, a to najmä aktívnou účasťou. Aktív­nu účasť – ktorá pramení z uvedomenia si spoluzodpovednosti – označuje za cestu zabezpeču­júcu trvácnosť takéhoto systému a zamedzujúcu tyranii. Všetko toto má jasné zameranie – spoločné dobro, ktoré je v najširšom zmysle slova podstatnou politickou úlohou.

 

Poľnohospodárstvo
Pozoruhodne široký priestor sa v encyklike venuje poľnohospodárstvu. Úpadok poľnohospodárstva na úkor rýchlejšie sa rozvíjajúceho priemyslu a služieb pápež charakterizuje ako prejav istej ekonomickej krátkozrakosti. Tento jav so sebou okrem toho nesie aj mnohé sociálne problémy, ktoré vzhľadom na ich rozmer a naliehavosť nemožno ignorovať, alebo ponechať na samovoľ­ný vývoj trhových mechanizmov. Pápež žiada zamerať hospodársku politiku štátu práve na rozvoj poľnohospodárstva, a to nielen z dôvodov požiadaviek spravodlivosti, ale aj z čisto ekonomických dôvodov. Zaostávajúci „vidiek“ totiž brzdí ekonomický rozvoj celého národného hospodárstva, kým rozvinutý „vidiek“ by, naopak, spotreboval oveľa viac priemyselných produktov, služieb, vzdelania a podobne, čím by spätne napomáhal rozvoj všetkých.

 

Nerovnako rozvinuté oblasti
Na rovine rozdielov medzi jednotlivými oblasťami pápež štátnej moci pripomína jej úlohu starať sa o všetkých svojich občanov. V duchu princípu solidarity však najmä o tých, ktorí žijú v hospodársky zaostalejších oblastiach. Štát to má robiť predovšetkým tým, že hospodárske iniciatívy – investície – nasmeruje práve do týchto oblastí. Hoci takáto politika je nákladnejšia a jej prínos nie je hneď zreteľný, z dlhodobého hľadiska prinesie úžitok. Okrem iného aj tým, že sa odbúrajú, alebo aspoň zmiernia sociálne problémy, ktoré súvisia s ekonomickou migráciou, vyľudňovaním chudobnejších a preľudňovaním bohatších oblastí.

 

Bohatý sever – chudobný juh
Problém nerovnosti sa napokon s osobitnou vážnosťou prejavuje na medzinárodnej úrovni, a to v podobe zväčšujúceho sa rozdielu medzi prosperujúcim severom a zaostávajúcim juhom. Pápež pripomína, že zmierňovanie tohto nepomeru medzi krajinami nie je len morálnou požiadavkou solidarity. Upozorňuje, že „nie je možné, aby medzi nimi panoval trvalý a plodný mier, kým existuje príliš výrazný nepomer v ich ekonomicko-sociálnych podmienkach“ (čl. 144). V súvislosti s aktuálnym rozpadom kolónií a rôznymi novými formami či metódami rozvojovej pomoci varuje pred pokušením neokolonializmu, ktorý sa prejavuje ekonomickým ovládnutím krajiny a zasahovaním do jej politiky, ba i do mentality a kultúry.

 

Pomoc má tiež pravidlá
Aj pri poskytovaní pomoci treba zachovávať princíp subsidiarity a formy i nástroje voliť tak, aby boli pomocou k svojpomoci. Rovnako je potrebné vyvarovať sa pokušenia pokladať ekonomický rozvoj za najvyššiu hodnotu a jemu podriadiť aj duchovné hodnoty, ba dokonca takýto pohľad „vyvážať“ do rozvojových krajín ako výdobytok modernej civilizácie a nevyhnutný predpoklad rozvoja.
Stojí za povšimnutie, že Cirkev slovami Jána XXIII. už v tomto období celkom jasne poukazuje na realitu ekonomickej globalizácie a usiluje sa jej procesy usmerniť v duchu celosvetového „spoločného dobra“, ba urobiť z globalizácie nástroj na realizáciu efektívnej celosvetovej solidarity.

 

Princíp ľudskej osoby
V závere Ján XXIII. predkladá zásady usporiadania spoločenského spolunažívania, ktoré vychá­dzajú z Bohom stanoveného mravného poriadku a vedú k celospoločenskému a celosvetovému spoločnému dobru. „Základným princípom tejto koncepcie je... že jednotliví ľudia sú a musia byť základom, cieľom i subjektmi všetkých ustanovizní, v ktorých sa prejavuje a uskutočňuje spoločenský život“ (čl. 203). Z tohto principiálneho postoja – zvrchovanosti ľudskej osoby pred všetkými spoločenskými štruktúrami, ktorý sa zvykne pokladať aj za tzv. princíp ľudskej osoby – vychádza vlastne celá spoločenská náuka Cir­kvi, rozpracovaná v priebehu predchádzajúcich šesťdesiatich rokov, a platí podnes.

STANISLAV KOŠČ,
Autor je vysokoškolský učiteľ,
pôsobí na Katolíckej univerzite v RuŽomberku
Páčilo sa :
0