13. júna 2018
Čítaní: 65
KN 24/2018 | Rozhovor
Svoj hendikep beriem ako fakt
Želmíra Zemčáková je jedna úžasná mladá dáma a fantastický človek. Bola prvou nevidiacou študentkou žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia sa vrátila domov do Levoče, kde dnes pracuje ako korektorka braillovskej tlače. V rozhovore pre Katolícke noviny prezradila aj to, prečo je fanúšičkou Beatles.

Nedávno som si na Bratislavskej burze kníh kúpila knihu od Józsefa Hunyadyho Dobrodružstvá bratislavského Robinsona. A v knihe som našla vašu vizitku. Kedy ste knihu čítali? A čím sa vám zapáčila?

Kúpila som si ju pred desiatimi rokmi v jednom internetovom antikvariáte. Hoci je určená skôr deťom alebo mládeži, bola som na ňu zvedavá, lebo asi v pätnástich rokoch na mňa veľmi zapôsobila úžasná dvojdielna rozhlasová hra O Karolovi Jettingovi napísaná voľne na motívy tohto románu. Tak som po rokoch chcela porovnať rozhlasovú hru s knižnou predlohou.

Aké knihy máte rozčítané teraz?

Pracovne je to nesmierne poučná a zaujímavá kniha doktora Igora Bukovského (Za)chráňte svoje črevo a súkromne Zoznam od Johna Grishama.

Existuje niečo, čo by vám zabránilo, aby ste si prečítali knihu, ktorú si chcete prečítať?

To, že nevidím, mi čítanie trochu komplikuje, ale nie je to až také zlé, dostupných kníh je stále viac. Čítam knihy zo Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči a dostupné sú aj ďalšie zdroje digitálnych alebo zvukových kníh. Stále si však kupujem aj bežné, „papierové“ knihy, no ak ich chcem čítať, musia sa najprv preskenovať, aby som ich mohla čítať v počítači s hlasovým výstupom. Skenovania kníh pre mňa sa fantasticky zhostil môj otec, za 10 rokov mi takto sprístupnil takmer 650 kníh. Má už 75 rokov a ťažké a postupujúce ochorenie, je na vozíku a môže používať už len jednu ruku, no dokáže ňou manipulovať s knihami, obracať stranu za stranou a trpezlivo každú skenovať. Kráti si tým čas a pre mňa je to ohromne užitočné. Trochu viac som si sľubovala od vydávania elektronických kníh, predstavovala som si, že to bude 1 : 1, teda že každá papierová kniha bude mať automaticky aj svoju elektronickú verziu, to by potreba skenovania odpadla, ale zatiaľ to tak nie je.

Aký máte vzťah k audioknihám, ktoré sa v súčasnosti tešia veľkej obľube?

Nevidiaci čitatelia na Slovensku majú k dispozícii zvukové knihy, ktoré sa v Levoči načítavajú už 56 rokov, ja ich čítam od svojich desiatich, keď mi rodičia kúpili prvý kazetový magnetofón, dnes si ich sťahujem z internetu. V tomto smere sme jednoducho „popredu“, zvukové knihy z knižnice tu s nami boli, ešte keď „bežní“ čitatelia o audioknihách ani nechyrovali. S komerčne dostupnými audioknihami veľké skúsenosti nemám, ale tie naše čítam každý deň. Aj toho rozčítaného Grishama mám v mobile ako „empétrojku“ načítanú ľudským hlasom – nebohým košickým hercom Igorom Makovickým.

Narodili ste sa ako nevidiaca. Kedy vám tento hendikep prekážal najviac?

Z hľadiska veku alebo nejakej životnej etapy sa to ani nedá tak povedať. Najviac ma limituje v samostatnosti pohybu. Ak chcem niekam ísť, potrebujem sprievodcu. V detstve je to prirodzené, takže vlastne sa asi dá povedať, že mi hendikep v tomto smere prekáža viac v dospelom živote. Niekedy ma ten pocit závislosti od sprievodcu, ktorého ani neviem vždy nájsť, znechutí natoľko, že sa niečoho – nejakého podujatia, koncertu a podobne – radšej vzdám, nestojí mi to za to. Pravda, ak niečo naozaj veľmi túžim zažiť, niekam ísť, väčšinou sa mi to predsa len podarí.

O ľuďoch s hendikepom sa hovorí, že sú inak obdarovaní. Aj vy cítite, že v istom zmysle je to dar?

No, myslím si, že takto o tom hovoria skôr ostatní, nie až tak bežne samotní ľudia s hendikepom. Väčšinou sa to spomína v súvislostiach, že hendikepovaní pestujú v ľuďoch schopnosť súcitu a chuť konať dobré skutky. Priznám sa, keď to počujem, tiež by som bola radšej v tej pozícii, keď je človek spokojný sám so sebou, lebo previedol nevidiaceho cez cestu a ešte mu aj oznámil, že aspoň spravil dobrý skutok. Zo svojej pozície to tak nevnímam, nie je mi veľmi príjemné byť pre niekoho takýmto „nástrojom“, aby v sebe objavoval dobro. Že by mi ešte chýbalo trochu viac pokory? Neviem. Rozhodne svoj hendikep nikomu a ničomu nezazlievam, Bohu, osudu, svetu, to naozaj nie, ani som sa nikdy nepýtala, prečo práve ja, beriem to ako fakt, ale ako dar určite nie.

Kto a čo vám najviac pomohlo, aby ste sa naučili neprežívať príliš samu seba?

Neviem, či som sa to vôbec naučila. V rodine mi v tomto smere pomáha hlavne to, že sú veľmi „normálni“, orientovaní na praktický život, žiadne veľké psychologárčenie a pestovanie bolestínstva, jednoducho treba robiť to, čo treba, a hrať s kartami, aké človek má. Navyše sme vždy mali a máme kopu iných problémov, takže nejaká väčšia zameranosť na seba mi určite nehrozí. Mám a v rôznych etapách života som mala pár skvelých vidiacich priateľov (no, väčšinou priateliek), ktorí mi zas pomohli tým, že mi dali pocit, že so mnou nielen „robia dobré skutky“, ale že tvoríme rovnocenné priateľstvo, z ktorého si tiež majú čo brať. No a potom pomáhajú aj nevidiaci priatelia, s ktorými predsa len prídu na pretras aj nejaké tie špecifiká a inšpiratívne riešenia rôznych situácií, ktoré si vidiaci nevie celkom predstaviť, a sú to s nimi aj také oddychovejšie chvíľky, keď je človek asi najviac sám sebou.

Na vysokej škole ste boli prvá nevidiaca študentka žurnalistiky, profesori vám však nič neodpustili. Ako ste sa pripravovali na skúšky?

Odpustiť snáď neodpustili, ale ústretovo hľadali možnosti a riešenia – či potrebujem na vypracovanie odpovedí dlhší čas, či bude lepšie písomne, alebo ústne a podobne. Dosť poctivo som chodila do školy, teda aj na nepovinné prednášky, poznámky som si robila na takom špeciálnom elektronickom zápisníku pre nevidiacich – dnes už nevidiaci študenti používajú bežné notebooky a literatúra sa im sprístupňuje o niečo ľahšie. Už v mojom čase pôsobilo na Univerzite Komenského Podporné centrum pre zdravotne postihnutých študentov (medzitým tuším zmenilo názov), ktoré sa snažilo sprístupňovať študijnú literatúru. Dnes sa skenuje, v mojom čase sa veľa aj nahrávalo na kazety, takže som si potom z tých kaziet robila poznámky a učila sa z nich, bolo to dosť časovo náročné, ale zvládnuteľné.

V médiách sa veľa hovorí o rúcaní bariér a o tom, ako sa spoločnosť otvára ľuďom s postihnutím. Je to pravda? Môžete to potvrdiť aj zo svojho každodenného života?

Áno, myslím si, že je to pravda, ľudia s postihnutím sú v povedomí čoraz viac, no v naozaj kľúčových oblastiach, ako zamestnávanie a sprístupňovanie informácií a iných vecí to ide veľmi pomaly. Najľahšie to ide s milými, ľúbivými vecami a povedomím verejnosti, takže musím napríklad veľmi často odpovedať na otázku, prečo nemám vodiaceho psíka. Ale pri pohovoroch u zamestnávateľa to majú „naši“ ľudia s prekonávaním nedôvery a predsudkov stále veľmi ťažké.

Ako novinárka ste chodili aj do terénu. Nerobilo vám to problém?

Ako novinárka som pracovala v Redakcii časopisov pre nevidiacich a slabozrakých, takže to nebol úplne ten pravý hektický novinársky terén, časopisy sú zamerané na komunitu nevidiacich, takže pri svojej práci som sa stretávala najmä s nimi – na rôznych podujatiach, pri rozhovoroch a podobne. Ale áno, napriek tomuto komornejšiemu novinárstvu mi to robilo veľké problémy, ani nie tak technické ako zháňanie sprievodcu na služobnú cestu, ale skôr sa mi v tomto zamestnaní nedarilo zobúdzať v sebe extroverta, nesedelo mi to. Našťastie (pre mňa, nie pre našu tlač a čitateľov), v našej redakcii je tým hlavným skôr „kancelárska práca“ – monitorovanie tlače a internetu, úprava článkov od dopisovateľov, toho terénu a priame zháňanie vlastných novinárskych materiálov je tam pomenej, určite by sa dalo aj viac, ale nebolo by to nič pre mňa.

Na akej pozícii momentálne pracujete?

Posledné štyri roky pracujem ako korektorka braillovskej tlače. Knihy a časopisy pred vytlačením v Braillovom písme musia prejsť korektúrou, vychytávam teda chyby, ktoré vzniknú po skenovaní kníh, alebo ktoré ujdú redaktorom pri tvorbe časopisov. Vlastne celé dni len čítam a čítam.

Koľko časopisov máte dnes na starosti? Na čo sú zamerané?

V redakcii som pracovala vyše 14 rokov. Na konci som mala na starosti zostavovanie časopisu Pohyb určeného priaznivcom športu, Novet – novinky vedy a techniky, a Mladosť – pre mladých. Prvé dva tvorili väčšinou výbery z internetu a tlače pre vidiacich, no v Mladosti boli hlavne autorské materiály, od dopisovateľov i moje, tento časopis bol mojou srdcovkou. Okrem toho som prispievala aj nahrávkami rozhovorov a reportáží do nášho zvukového časopisu Prameň, to bol taký náznak akoby rozhlasovej publicistiky.

Čo sa vám najviac páči na Levoči?

Priznám sa, že miesta a ich atmosféru príliš nevnímam. Asi to nebude mojím hendikepom, poznám pár nevidiacich pravých cestovateľov, ktorí veľmi vnímajú ducha a dych miest, no mne sa na Levoči najviac páči to, že tu mám rodinu a prácu, a že je to také pokojné, malé mesto.

Levoča ožíva začiatkom leta množstvom pútnikov, ktorí smerujú na Mariánsku horu. Ako na vás vplýva tento ruch?

Nedá sa to nevnímať. Má to svoju vonkajšiu tvár – dopravné obmedzenia, ruch, trhové stánky..., ale niekedy sa mi podarí precítiť aj to, že je to niečo úžasné, tá viera a sila, ktorá privádza na takéto miesta tisícky ľudí, niektorí sem prichádzajú pravidelne rok čo rok, určite tu niečo načerpajú; niečo, svoju energiu a modlitby tu zas nechajú... Je to silné.

Ste veľkou fanúšičkou Beatles. Prečo práve Beatles, veď ste z generácie, ktorá vyrastala na rockovej hudbe?

Ani neviem, objavila som si ich tak nenápadne, najprv cez notoricky známe slávne hity ako Yesterday, Hey Jude či Let It Be a podobne, no zapáčili sa mi natoľko, že som chcela poznať viac ich piesní aj ich hudobný a životný príbeh. Z ich hudby cítim veľkú pozitívnu energiu a závan 60. rokov, ktoré si určite trochu idealizujem, ale je to moje obľúbené obdobie. John Lennon ma zaujal najprv svojím hlasom, no neskôr aj ako človek, predstavujem si, že to bola taká trochu zbytočne utrápená, no úprimne hľadajúca duša, určite to nebol práve príjemný a láskavý človek, ale v niečom je mi akýsi veľmi blízky.

Ktoré piesne od Beatles a Johna Lennona sú vaše najobľúbenejšie, že ich dokážete počúvať aj desaťkrát za sebou?

Tých je veľa. Strawberry Fields Forever, Across the Universe, Here Comes the Sun, Julia, For No One... Škoda to menovať, skoro všetky, závisí to od nálady. Z Johnovej sólovej tvorby pri počúvaní tiež máločo preskočím, azda len nemuzikálne experimentálne nahrávky s Yoko Ono.

Viete všetky piesne od Beatles naspamäť? A viete ich aj zaspievať?

Nie, kompletných textov si pamätám len zopár, väčšinou len útržky, refrény a tak. A spev, ako sa to hovorí? Falošne, ale od srdca? Tak nejako, áno, spievam si ich často.

Máte naštudovanú aj celú históriu skupiny Beatles?

No, asi nie až tak podrobne ako Miroslav Žbirka a iní známi „beatlesológovia“, ale mám. Po každej knihe si síce nanovo poviem, že to najlepšie a najpravejšie o nich je predsa len tá hudba, ale neodolám ani informáciám, ktoré sa ich týkajú. Mám celkom peknú beatlesácku knižnicu, ktorú tvorí viac ako 60 kníh. Hoci ich mám všetky preskenované a uložené v počítači, nedokážem sa ich vzdať, tie teda určite neposuniem na bratislavskú burzu, dúfam, že sa mi v správnom okamihu podarí nájsť niekoho, komu túto tematickú kopu kníh budem môcť venovať vcelku.

Toto je čisto hypotetická otázka: Keby ste sa stretli s Johnom Lennonom, čo by ste mu povedali?

Asi žiadne závažné otázky či analýzy jeho života. Myslím si, že len jedno veľké poďakovanie za všetky tie pozitívne emócie, ktoré určite nielen mne jeho hudba priniesla.

Vráťme sa ešte k žurnalistike. Prečo ste sa rozhodli pred 25 rokmi práve pre tento odbor štúdia?

No, toto ma veľmi nectí. Dlho som zvažovala, či vôbec na vysokú mám. Ani nie tak po stránke vzdelania a schopností, ale tak celkovo, či po špeciálnych školách pre nevidiacich dokážem vyjsť z ochranného prostredia rodiny medzi úplne nových neznámych ľudí do neznámeho prostredia, mala som veľké obavy. No a keď som sa už rozhodla, že to skúsim, odbor sa mi nevyberal ľahko, nič ma výraznejšie nezaujímalo, v ničom som nevynikala. Na rozdiel od mnohých spolužiakov som nemala ambície písať, žiadny školský časopis či príspevky v novinách, nič. Od detstva som vyrastala nacapená na rádiu, milovala som rozhlas, tak som si povedala, že pri štúdiu žurnalistiky možno stretnem nejakých „rozhlasákov“ alebo preniknem nejakým spôsobom do zákulisia rozhlasu. Nevidela som sama seba ako novinárku v budúcnosti, ale zaujímalo ma, ako sa to robí.

Na čo si zo štúdia najradšej spomínate?

Na internátnu pohodu so spolužiakmi, debaty z druhu vážnych i absurdných a rozbláznených, na kamarátstva, vychádzanie z vlastnej ulity, cesty s partiou spolužiakov natrieskanými vlakmi domov na východ a späť, poflakovanie sa po kníhkupectvách, spolupatričnosť pri čakaní na skúšky, ale, pravdaže, spomínam si aj na školu a na osobné vklady a prístupy niektorých vynikajúcich vyučujúcich. Bol to pre mňa najkrajší a určite najpodnetnejší čas v živote.

 



AUTOR: ZUZANA ARTIMOVÁ
Snímky: Adriana Zemčáková
Páčilo sa :
0