20. júna 2018
Čítaní: 90
KN 25/2018 | Kultúra
Doba je veľká a síl je málo
Slovenské národné divadlo (SND) uviedlo hru nórskeho prozaika, humanistu, kritika spoločnosti a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjernea Bjørnsona. Inscenácia Nad našu silu bola na doskách SND uvedená prvýkrát pred deväťdesiatimi rokmi.

Jedným z dôvodov, prečo sa tvorcovia rozhodli slovenskému divákovi opäť ukázať majstrovstvo nórskeho dramatika a publicistu, bolo aj to, že tento rok si pripomíname 100 rokov od vzniku Československej republiky. Bjørnstjerne Bjørnson má totiž k našej histórii pomerne blízko. Ako ochranca malých národov vyvinul intenzívnu publicistickú aktivitu v prospech Slovákov a ich zlého postavenia v Uhorsku. Bjørnsonove diela sa dotýkajú tém, ktoré sú aktuálne aj dnes. Pochádzal z veľmi religióznej rodiny, a preto aj jeho vyjadrovací jazyk v dielach je často biblický.

Inscenácia Nad našu silu, ktorá mala premiéru v posledný májový deň, vznikla aj v spolupráci s národným divadlom v Oslo. Režijne ju zastrešil Ján Luterán, ktorý patrí k mladej generácii tvorcov. „Je to prvýkrát, keď režírujem text takéhoto staršieho dáta. Bjørnson totiž nie je známy v súčasných divadlách, ale myslím, že má zmysel priniesť ho slovenskému divákovi a naša snaha dospela k želanému cieľu,“ povedal režisér na tlačovej besede na margo uvedenia hry do repertoáru SND.

 

Absencia hrdinov

Nad našu silu je hra, ktorá síce neprináša exaktné odpovede na otázky, ktoré otvára, no tým, že načrtáva problém z každej strany, dáva divákovi priestor na vlastný záver a na slobodné rozhodnutie, aký odkaz si vezme do svojho života. Mohli by sme povedať, že inscenácia je akýmsi polemickým pohľadom na otázky morálky, etiky, zodpovednosti, politickej radikálnosti i populizmu.

„Bjørnson sa snaží upriamovať pozornosť na veci, ktoré sú nemenné v ľudskom charaktere a v spoločenskom usporiadaní. Necháva právo na jednej aj na druhej strane a neponúka prienik,“ vysvetľuje herec Tomáš Maštalír, ktorý v inscenácii stvárnil boháča Holgera, jednu z hlavných postáv. Zaujímavou postavou je aj Bratt – hrá ho Alexander Bárta. Bratt je človek, zástanca vrstvy chudobných, ktorý stratil vieru a zlyhá. Lebo, ako počujeme z úst Eliáša (Ľuboš Kostelný), ďalšej z kľúčových postáv, „doba je veľká a síl je málo“. „Keď sa človek snaží o niečo bojovať, tak zistí, že už nemá síl,“ dodáva Alexander Bárta.

V hre budete darmo hľadať výrazné herecké role, celá inscenácia je skôr postavená na kolektíve. Koniec koncov vyplýva to aj zo samotného kontextu Bjørnsonovho diela – „zúfalej absencii skutočného hrdinu, skutočného vodcu, ktorý má charizmu, chrbtovú kosť, svedomie, dokáže ľudí nadchnúť a dokáže to najťažšie, a to potlačiť pri všetkých dôležitých rozhodnutiach svoje ego“, povedal v rozhovore uverejnenom v bulletine inscenácie Nad našu silu režisér Ján Luterán.

 

Odpustenie ako jediné riešenie

Tvorcovia sa snažili zachovať básnickú podobu Bjørnsonových textov – vytvoriť scénickú báseň o slobode, o neschopnosti odpúšťať a počúvať na pozadí prvotného hlavného konfliktu dvoch rozdielnych svetov. Sveta robotníkov, ktorí sa vzbúrili a odmietajú pracovať na skupinu zbohatlíkov, a sveta bohatých, ktorí sa cítia byť voči chudobným robotníkom spasiteľmi a dobrodincami. „Bjørnstjerne Bjørnson ponúka v závere svojej hry návrh riešenia kolízie dvoch rozdielnych svetov, snaží sa harmonizovať konflikt, nájsť riešenie z bludného kruhu nenávisti, pomsty a opakovaného vraždenia,“ vysvetľuje režisér v rozhovore v bulletine. Počas celej inscenácie má totiž divák pocit, akoby sa jednotlivé svety nepočúvali a len pretláčali svoje túžby na úkor iných. „Pri každom titule človek hľadá aktuálnosť diela. Veľa sme sa o tom rozprávali a premýšľala som nad tým aj z pohľadu mojej postavy,“ priznáva Monika Hilmerová, ktorá stvárnila Ráchel, sestru Eliáša, postavu, ktorá napriek tomu, že jej brat sa postavil na stranu chudobných, ona kolaboruje s bohatými a vplyvnými ľuďmi. „V závere inscenácie odzneje to, čo moja postava cíti: že z cyklu nenávisti a pomsty sa dá vyjsť jedine odpustením si.“

 

Pozoruhodná scéna a podmanivá hudba

Bjørnsonov jazyk je obraznejší s ťažšími vetnými konštrukciami. Vidieť to aj v preklade Anny Fosseovej, z ktorého vznikal scenár aj pre aktuálnu inscenáciu SND. V hre nájdete i mnohé biblické odkazy. Celkový dojem dotvára aj scéna a hudba.

Podľa scénografa Juraja Poliaka bolo najťažšie vymyslieť technické prevedenie scény. V inscenácii na jej začiatku vidíme akoby zastavený výbuch, ktorý sa neskôr zmení na interiér a napokon javisko opäť „vybuchne“. Tvorcovia si dali záležať aj na hudbe, ktorá v mnohých momentoch vystihuje, priam až zosobňuje, zúfalstvo, nepochopenie, bolesť, utláčanie, krivdu, hraničné emócie. „Snažil som sa hľadať spôsob ako dosiahnuť lyriku a napätie hudbou,“ povedal Daniel Fischer, ktorý s režisérom Jánom Luteránom a výtvarníkom Jurajom Poliakom tvoria dlhší čas už zohranú trojicu. „Počúvali sme severskú muziku kvôli inšpirácii. Nakoniec sme sa rozhodli sprevádzať dej spevom a bicími nástrojmi,“ dodáva hudobník, ktorý je zároveň aj hercom.

 

NATÁLIA ŠEPITKOVÁ
Snímka: Robert Tappert
Páčilo sa :
0