4. júla 2018
Čítaní: 43
KN 27/2018 | Literárny dúšok
Doylov stratený svet dinosaurov
Do hlbokého ticha zaznel tupý, rovnomerný dupot. Nejaké zviera obozretne stúpalo ťažkými labami. Pomaly obišlo tábor a zastalo pri vhcode do pevnôstky. Bolo počuť hvízdavý dych. Iba slabý plot nás delil od nočnej príšery. Uchopili sme pušky a lord John vytiahol z ohrady tŕňový kríček, takže sme tam mali akúsi strielňu.

Lord John Roxton dobre tušil, že uštipnutie pterodaktyla bude jedovaté. Na druhý deň po našom prvom dobrodružstve na planine Summerlee a ja sme mali veľké bolesti a horúčku a Challengerovi tak opuchlo koleno, že ledva vládal urobiť krok. Zostali sme teda celý deň v tábore, a pokiaľ nám sily stačili, pomáhali sme lordovi Johnovi spevňovať ohradu z tŕnia. Za ňou sme mali jediné aké-také útočisko. Spomínam si, ako ma celý deň prenasledoval pocit, že nás ktosi bedlivo pozoruje, hoci som nevedel povedať, kto a odkiaľ.

Keď som sa so svojou domnienkou zveril profesorovi Challengerovi, vyhlásil, že to akiste vyvoláva horúčka. Znovu a znovu som sa obzeral dookola očakávajúc, že už-už sa voľačo zjaví, no pohľad mi zakaždým spočinul iba na tmavom húští našej ohrady alebo na pochmúrnych vysokých stromoch, ktorých vetvy sa nám rozprestierali nad hlavami. A jednako vo mne mocnel pocit, že celkom nablízku nás pozoruje niekto s nedobrými úmyslami. Spomenul som si na indiánske povery o Kurupuri, strašnom duchovi hôr, a takmer som už uveril, že mátoží okolo tých, čo ako votrelci vnikli do jeho posvätných sídel v útrobách pralesov.

Spali sme vedľa vatry

V tú noc (našu tretiu noc v krajine Maple Whita) zažili sme niečo, čo nás náramne vzrušilo. Po tejto udalosti sme ďakovali lordovi Johnovi, že našu pevnôstku vybudoval tak dokonale. Spali sme vedľa dohárajúcej vatry, keď nás znezrady zobudil, lepšie povedané vyburcoval zo spánku strašný rev a škrek. Neviem, k čomu by sa dali prirovnať tieto desivé zvuky, doliehajúce zo vzdialenosti niekoľko sto metrov od tábora. Boli prenikavé ako hvizd lokomotívy, nie však také čisté a výrazné. Rozochvievali povetrie jačaním, v ktorom sa tajili smrteľné muky a des. Zapchali sme si uši, aby sme nepočuli tieto zvuky, ochromujúce nervy. Telo mi zalial studený pot, srdce sa mi zovrelo hrôzou. Všetka bolesť života, všetky jeho nezmerné utrpenia, ktorými obžalúva nebesá – to všetko ani čo by splynulo v tomto strašnom smrteľnom škreku. A ako groteskný sprievod k prenikavému jačaniu trhane znel hlboký smiech, akýsi hrdelný hahot vyjadrujúci rozkoš. Toto strašné dueto trvalo tri-štyri minúty, kým na stromoch šuchotalo vyplašené vtáctvo. Potom škrek náhle celkom zatíchol.

Boj jašterov v jurskej dobe
Hodnú chvíľu sme mlčali, zachvátení hrôzou. Napokon lord John prihodil haluzia na vatru. Červená žiara osvietila napäté tváre mojich druhov a kde-tu vrhla odblesk na vetvy nad našimi hlavami. 
„Čo to bolo?“ zašepkal som.
„Zajtra sa dozvieme,“ usúdil lord John. „Bolo to celkom blízko – nie ďalej ako tá čistina.“
„Bolo nám dopriate počuť prehistorickú tragédiu, jednu z drám, aké sa odohrávali v trstine na brehu nejakej lagúny v dobe jurskej, keď väčší jašter zadlávil v hliene menšieho,“ povedal Challenger neobyčajne vážne. „Pre človeka bolo rozhodne dobré, že sa na zemi zjavil neskoršie. V tých skorých dobách bol by musel čeliť silám, čo sa rozpútali dnes v noci. Ani s modernou puškou by takú obludu nezdolal.“
„A jednako dôverujem svojej družke,“ povedal lord John a pohladkal hlaveň guľovnice. „No je isté, že s tou ozrutou by bol tuhý a nebezpečný boj.“
Summerlee zdvihol ruku.
„Pst!“ zašepkal. „Niečo som počul.“
Do hlbokého ticha zaznel tupý, rovnomerný dupot. Nejaké zviera obozretne stúpalo ťažkými labami. Pomaly obišlo tábor a zastalo pri vchode do pevnôstky. Bolo počuť hvízdavý dych. Iba slabý plot nás delil od nočnej príšery. Uchopili sme pušky a lord John vytiahol z ohrady tŕňový kríček, takže sme tam mali akúsi strielňu.
„Doparoma!“ zašepkal. „Tuším ho vidím!“
Pozrel som ponad Roxtonovo plece cez dieru v ohrade. Naozaj! V tmavom tieni pod stromami črtal sa ešte tmavší tieň – krčil sa tam akýsi čierny tvor, ktorý sa zdal neobyčajne dravý a divý. Nebol väčší než kôň, ale už z obrysov sa dalo usúdiť, že je nadmieru mocný. Ten hvízdavý dych, pravidelný a plný ako odfukovanie rušňa, svedčil o mohutnom organizme. Keď sa zver pohol, uvidel som, ako sa mu zablysli strašné zelenkavé oči. Ozval sa šuchot, akoby sa pomaly plazil vpred.
„Teraz skočí!“ povedal som, naťahujúc kohútik.
„Nestrieľajte! Nestrieľajte!“ šepol lord John. „V takejto tichej noci by výstrel bolo počuť na niekoľko míľ. Guľky len v krajnom prípade.“ 
„Ak prejde cez plot, je po nás,“ povedal Summerlee a stlmil hlas do nervózneho chichotu.
„Nie, nesmieme ho sem pustiť!“ zvolal lord John. „No strieľajte len v najväčšej tvŕdzi. Možno si s ním poradím aj ináč. Skúsim.“

Maska obrovskej ropuchy
Bol to úžasne odvážny čin. Lord John sa sklonil nad vatru, vzal horiaci konár a v mihu prekĺzol cez otvor v ohrade. Zver sa s hrozivým vrčaním blížil k nám. Lord John ani chvíľku nezaváhal. Rýchlym, ľahkým krokom pobehol k zvieraťu a vrazil mu blčiaci konár do papule. Na okamih sa predo mnou zjavila strašná maska obrovskej ropuchy s bradavicovitou, akoby malomocenstvom rozožratou kožou, a rozškľabený pysk celý zmáčaný čerstvou krvou. Vzápätí zaprašťalo krovie a náš strašný návštevník zmizol.
„Tušil som, že sa zľakne plameňa,“ povedal lord John so smiechom, keď sa vrátil za ohradu a hodil konár na oheň.
„Nemali ste sa vydávať do takého nebezpečenstva!“ zvolali sme všetci.
„Iné nezostávalo. Keby sa bol dostal medzi nás, boli by sme sa pri streľbe navzájom zmárnili. A keby sme boli strieľali cez ohradu a poranili ho, bol by vtrhol sem – a potom by nám bolo bývalo beda. Napokon sme celkom šťastne z toho vybŕdli. Ale čo to bol za zver?“
Naši učenci nerozhodne na seba pozreli.
„Priznám sa, neviem presne určiť to zviera,“ povedal Summerlee, zapaľujúc si fajku.
„Taká zdržanlivosť vo výrokoch charakterizuje ozajstného vedca,“ konštatoval Challenger veľmi blahosklonne. „Ani ja sa neodvažujem tvrdiť niečo určité. Nanajvýš môžem všeobecne vyhlásiť, že dnes v noci sme sa stretli s nejakým druhom mäsožravého dinosaura. Napokon, už prv som vyslovil domnienku, že na planine žijú také tvory.“
Z KNIHY ARTHURA CONANA DOYLA STRATENÝ SVET. BRATISLAVA: MLADÉ LETÁ, 1984. PRELOŽIL: ŠTEFAN KÝŠKA
Páčilo sa :
0