4. júla 2018
Čítaní: 33
KN 27/2018 | Editoriál
EDITORIÁL
Pred rokom sme sa o takomto čase pripravovali na blahorečenie Titusa Zemana v Bratislave. Tento rok na začiatku leta zasa sledujeme plánovanie blahorečenia Anny Kolesárovej v Košiciach. V priebehu necelých 365 dní budú tak obe slovenské metropoly centrom slávností, pri ktorých sme si uctili, respektíve si uctíme duchovný odkaz našich dvoch významných predchodcov.

Aby sme si skutočne uvedomili, aké posolstvo nám Titus a Anna svojím životom zanechali, mali by sme sa vyhnúť porovnávaniu, ktoré mesto pripraví krajšiu slávnosť. Je jedno, či príde viac ľudí do Bratislavy alebo Košíc; či niektoré z blahorečení bude mať lepšie PR alebo koľko biskupov a kardinálov bude sláviť jednu, či druhú slávnosť. Podstatné je a bude, akým spôsobom necháme odkaz oboch blahorečených preniknúť naším srdcom. Určite nechcú, aby sme pre ich slávu robili medzi sebou rozdiely. Skôr by privítali, aby si ľudia boli srdcom blízki. Podobne, ako sú si pútnici, ktorí prichádzajú do Vysokej nad Uhom, rodiska Anny Kolesárovej, na púte radosti, zrelosti či rodín (s. 10 – 11).

Existujú rôzne spôsoby, ako sa ľudia môžu spájať. Jednou z nich – a v lete asi najčastejšou – je šport. Okrem súťaživosti je šport totiž v prvom rade miestom stretnutia (s. 8 – 9). Hovoriť o tom by vedel don Jozef Hrdý, ktorý je zapálený pre Boha a šport (s. 12), ale aj príbeh zakladateľa Medzinárodnej futbalovej federácie Julesa Rimeta, podľa ktorého šport spája ľudí naprieč rasami a spoločenským vrstvami (s. 19).

Nezdôrazňujme teda rozdiely – nielen čo sa organizácie blahorečenia týka –, ale hľadajme, čo nás spája. Dlhé letné večery nám ponúkajú množstvo príležitostí na stretnutie s tými, s ktorými sme sa pre nepodstatné maličkosti od seba vzdialili.

 

Ján Lauko
Páčilo sa :
0