11. júla 2018
Čítaní: 35
KN 28/2018 | Literárny dúšok
Ako sme Anna a ja chceli ujsť do sveta
Potom sme sa starého otca ešte spýtali, čo si má taký utečenec vziať so sebou, a on povedal, že si treba vziať trochu jedla, a ak máme, tak aj niečo peňazí. Chceli sme ujsť ešte v tú noc, a preto sme mali čo robiť, aby sme sa vychystali. Išla som poprosiť mamičku, aby mi natrela maslom aspoň dva chleby.

S nikým sa nehrám tak rada ako s Annou. Máme veľa hier, ktoré poznáme len my dve. Niekedy sa hráme na dámy a že ideme jedna k druhej na návštevu. Vtedy sa Anna volá pani Bengtssonová a ja sa volám pani Larssonová. Anna sa robí veľmi vznešená, keď je pani Bengtssonovou, a rozpráva tak fajnovo. Aj ja rozprávam fajnovo, keď som pani Larssonová. Niekedy sa hráme, že pani Bengtssonová a pani Larssonová sa poškriepili, a vtedy Anna povie: „Pani Larssonová, môžete ísť domov aj so svojimi odpornými deckami!“ „Odporné decká“ sú moje bábiky a ja jej poviem: „Pani Bengtssonová, podľa mňa sú odporné vaše decká!“ Ale potom sa pomeríme a hráme sa, že chodíme po obchodoch a kupujeme hodváb, zamat a cukríky. Máme aj peniaze, ktoré si vždy samy urobíme u starého otca. Len sa bojíme, aby nás pri týchto hrách nepočul Lasse a ostatní, lebo potom sa nám vysmievajú. Ak nás počuje starý otec, to nič, lebo aj on sa niekedy hrá s nami a všeličo nám predáva za peniaze, ktoré sme si uňho urobili. 

Napínavé dobrodružstvá starého otca Keď vonku prší, často sedávame s Annou pri starom otcovi a čítame mu noviny. Keď bol starý otec malý, zomrel mu otecko aj mamička a jeho si vzali cudzí ľudia, ktorí sa k nemu vôbec nesprávali pekne. Hoci bol ešte len chlapec, musel veľa pracovať, dostával hodne bitky a málo jedla, takže ho to nakoniec prestalo baviť a ušiel do sveta. Vo svete zažil toľko napínavých dobrodružstiev, že by to nikto neveril. Nakoniec prišiel k dobrým ľuďom, a tých už potom neopustil. Jedného daždivého dňa sme zase sedeli s Annou pri starom otcovi a práve sme mu dočítali poslednú správu z novín. Tu Anna povedala: „Starý otec, porozprávaj nám, ako si ušiel do sveta.“ „Ajajajaj,“ povedal starý otec. „Veď ste to už toľkokrát počuli.“ Ale my sme domŕzali, že to chceme počuť ešte raz, a tak starý otec rozprával. Potom Anna povedala: „To musí byť veselé, keď človek ujde z domu. Hneď by som ušla aj ja.“ „Áno, lenže to by si musela bývať u zlých ľudí,“ povedala som. „Prečo?“ povedala Anna. „Človek môže ujsť len tak trochu. A potom sa vrátiť.“ „No dobre, tak ujdime,“ povedala som. „Starý otec, čo ty na to?“ opýtala sa Anna. „Myslíš, že by sme to mohli urobiť?“ A starý otec povedal, prečo nie? A tak sme sa rozhodli, že ujdeme. Museli sme to, pravdaže, urobiť v noci, aby sa o tom nikto nedozvedel. Starému otcovi sme povedali, aby to nikomu nepovedal. Sľúbil nám, že bude mlčať. 

Večer sme hrali vybíjanú Ja večer vždy hneď zaspím, preto som si nevedela predstaviť, ako to spravím, aby som ostala hore, až kým nebude čas ujsť. No Anna povedala: „Len spi! Priviažem ti na nohu motúz, najlepšie okolo palca, a motúz spustím z obloka. Potom ho prídem pomykať, a to ťa zobudí.“ Anna povedala, že si natrhá čečiny a položí do postele, a tak bude čakať, kým ostatní zaspia. Potom sme sa starého otca ešte spýtali, čo si má taký utečenec vziať so sebou, a on povedal, že si treba vziať trochu jedla, a ak máme, tak aj niečo peňazí. Chceli sme ujsť ešte v tú noc, a preto sme mali čo robiť, aby sme sa vychystali. Išla som poprosiť mamičku, aby mi natrela maslom aspoň dva chleby. Začudovala sa: „Čože, už si zas hladná? Veď sme len pred chvíľou večerali.“ Nemohla som jej povedať, načo chlieb potrebujem, a tak som bola ticho. Potom som si z pokladničky vzala niekoľko korún a položila som si ich pod vankúš. Bolo to z tých peňazí, čo som dostala za pretrhávanie repy. A potom som si nachystala dlhý motúz, ktorý som si chcela priviazať na palec. Večer sme všetci hrali vybíjanú, a keď už bol čas ísť spať, my dve s Annou sme na seba žmurkli a zašepkali sme: „O pol jedenástej!“ 

Niekto ťahal motúz Keď som pred spaním dávala mamičke a oteckovi bozk na dobrú noc, tuho-tuho som ich objala, lebo som myslela, že teraz ich dosť dlho neuvidím. A keď mamička povedala: „Zajtra budeme oberať ríbezle,“ prišlo mi jej hrozne ľúto, že zajtra už nebude mať svoje dievčatko. Potom som išla hore do svojej izby, motúz som si priviazala okolo palca a spustila som ho z obloka. Ľahla som si do postele a uvažovala som, že by som si mala rýchlo pospať, aby som nebola až taká ustatá, keď bude treba ujsť. Inokedy zaspím hneď ako si ľahnem, ale teraz nie a nie! Strašne som sa nútila do spánku, no len čo som sa pohla, motúz na palci sa napol. A potom som myslela na to, čo asi povie mamička, keď ráno vojde do izby a nájde prázdnu posteľ. Prišlo mi jej tak ľúto, že som začala plakať. Plakala som dlho, veľmi dlho. Odrazu som sa prebudila. V palci som mala akýsi čudný pocit a spočiatku som nevedela, čo to je. Ale potom som si spomenula. Niekto ťahal motúz. „Dobre, Anna, už idem,“ zakričala som, vyskočila som z postele a rozbehla som sa k obloku. A vonku vám bol biely deň. Pod oblokom stál Lasse a mykal motúzom. Strašne som sa nazlostila! „Au, au,“ kričala som, „už aj prestaň!“ No Lasse mykal ďalej. „Prestaň!“ kričala som. „A to prečo?“ spýtal sa Lasse. „Lebo mám motúz priviazaný na palci!“ Tu sa Lasse rozosmial a povedal: „Čudná ryba na udici!“ Začal sa vypytovať, prečo som si uviazala motúz na palec, ale ja som ho nepočúvala a rozbehla som sa preč. Utekala som na Severné gazdovstvo. Myslela som si, že Anna hádam ušla sama. Na schodoch sedela Britta a hrala sa so Sessou. „Kde je Anna?“ spýtala som sa jej. „Spí,“ povedala mi Britta. 

Z KNIHY ASTRID LINDGRENOVEJ DETI Z BULLERBYNU
BRATISLAVA: MLADÉ LETÁ, 1997
PRELOŽILA: HELENA DOBIÁŠOVÁ
Páčilo sa :
0