10. júla 2018
Čítaní: 100
KN 28/2018 | Rozhovor
Slovenský pustovník slúži v horách Sicílie
Naše prvé stretnutie ukončil pozdravom: „Pokoj a dobro!“ Františkán Imrich Neslušan má 53 rokov a ak obrátime toto číslo, dostaneme jubileum jeho emigrácie do Talianska. Pred 35 rokmi teda opustil Slovensko a je súčasťou sicílskej provincie Rehole menších bratov františkánov (OFM). Venuje sa modlitbe, práci a ľuďom, ktorí tiež hľadajú pokoj v duši.

Lakala vas rehoľa od začiatku viac ako diecezne kňazstvo? Práve to, čo láka tak silno, že sa nedá odolať, si človek v sebe nijako nevyrobí, ale prichádza to zvonku. Je to Božie volanie. Ako chlapec som až do konca základnej školy myslel na diecézny seminár, lebo na Slovensku počas komunizmu to bola jediná inštitúcia, kde bola možnosť stať sa kňazom. Ale už v prvom ročníku gymnázia v Žiline som sa dozvedel o existencii reholí, aj keď fungovali v ilegalite. Dokonca som prišiel do kontaktu s vtedajším provinciálom Rehole menších bratov františkánov. Otvorila sa mi cesta k realizácii toho, čo som tak silno cítil vo svojom srdci ako povolanie, lepšie povedané Božie volanie. 

Kde pramenilo toto presvedčenie? Vo viere v Božie slovo a v znamenia, ktoré Pán dáva do cesty. Silným znamením Božej vôle pre mňa bola udalosť, keď som mal asi desať rokov. Často som sa modlieval ruženec s mojou babkou Františkou. Mala starú modlitebnú knižku s opotrebovanými stranami a v nej veľa svätých obrázkov. Veľmi sa mi páčilo listovať v nej. V jedno poobedie mi oči naraz spočinuli na obrázku svätého Františka z Assisi. A tak som svätého Františka objavil u babky Františky... 

Asi to nebola nahoda... Nikdy predtým som ho nevidel, hoci som knižočku prelistoval neraz. Živo si pamätám, že sa ma zmocnil pocit obrovskej vnútornej slobody a nevýslovnej radosti. Akoby mi nejaký tajomný hlas hovoril: „Ty sa raz budeš obliekať a žiť ako človek, na ktorého sa pozeráš.“ Bol som vo vytržení, cítil som šťastie a začal som sa babky vypytovať, aký je to svätec a ako žil. Vedela len meno a že žil v Taliansku. Vtedy som sa musel uspokojiť s tým, čo mi povedala. A čo bolo ďalej? Keď som bol ako pätnásťročný v kontakte s františkánmi, vzácnosť tejto udalosti mi dosvedčilo Božie slovo, ktoré zaznelo z úst františkána pátra Hadriána azda práve pre mňa v isté ráno počas bohoslužby v žilinskom Kostole sv. Barbory. Bola to stať z evanjelia (Mk 10, 28 – 31) o odmene pre tých, čo opustili všetko kvôli Pánovi. Viera a poslušnosť Slovu ma priviedli k rehoľnému povolaniu a tiež k rozhodnutiu opustiť rodinu a vlasť. 

Ako ste toto rozhodnutie realizovali? Absolvoval som mesačný pobyt v Bratislave a rozhovor s pátrom Fidélom Jurčovičom, ktorý viedol slovenskú františkánsku provinciu počas komunistickej diktatúry. V rámci pobytu (bol tam so mnou aj Milan Gamboš z Fačkova) prebehla formácia, a zároveň sa tam rozlišovalo medzi vstupom do rehole na Slovensku v ilegalite alebo útekom do zahraničia. Takmer zázračne sa v lete 1983 naskytla možnosť ísť na zájazd do Rimini. Otec Fidél mal v Taliansku kontakty, ale žiadne nám nedal: ani meno, adresu či telefónne číslo, ktoré by sme si mohli napísať alebo sa naučiť naspamäť, čo bolo dôležité, lebo ak by niečo „prasklo“, mohli by nás komunisti nútiť niečo vyzradiť. V Bratislave sme nasadli na autobus a dali sme navždy zbohom rodine, Slovensku. 

Navždy? Navždy hovorím preto, lebo sme to tak prežívali. Nikto vtedy nemohol tušiť, že o pár rokov, v roku 1989, príde prevrat – nežná revolúcia. O osobných obetách, najmä vo vzťahoch lásky k rodičom a súrodencom a o ich obetách a bolesti, sa necítim hovoriť. 

Od septembra 2013 žijete ako pustovnik. Inšpiroval vas prave sv. František z Assisi? Aspekt pustovníckeho života je prítomný v podstate môjho povolania. Myslel som naň vlastne aj vo chvíli, keď som sa pozeral na spomínaný obrázok sv. Františka v modlitebnej knižke. Jeho výzor ma viedol k tejto dimenzii: František sám v prírode, zrak upretý na kríž, ktorý držal v ruke, drsné hnedé rúcho. Stal som sa františkánom, lebo som bol presvedčený, že v tejto reholi budem mať možnosť žiť túto dimenziu. Za osem storočí po Františkovej smrti sa veľa zmenilo. Viackrát som žiadal o možnosť žiť ako pustovník. Nie sám, ale v komunite s dvoma-troma bratmi, ako to predpisuje Regula sv. Františka pre bratov, ktorí chcú žiť v pustovni. Štruktúry rehole už nie sú elastické ako kedysi. Tiež je stále menej bratov, ale treba udržiavať kláštory a aktivity, ktoré už existujú. Nakoniec mi to bolo povolené, ale len samému. 

Čo je nevyhnutné k odhodlaniu spraviť takýto krok? Na prvom mieste je Božia vôľa, ktorá dáva silu, slobodu a radosť v štýle života, ktorý je charakteristický jednoduchosťou, podstatnosťou, silným vzťahom s Pánom v modlitbe, prácou, schopnosťou prechádzať samotou a tichom. 

Ako ste sa dostali do lokality Piano Zucchi v horách na Sicílii? Miesto som poznal, lebo v rokoch 1996 – 2002 som pôsobil v kláštore v dedinke Collesano, vzdialenej štrnásť kilometrov. Často sme do týchto končín chodievali na prechádzky. V lete 2013 v jednom rozhovore s biskupom mi on sám navrhol túto lokalitu, ktorá bola tri roky opustená. 

Národný park Madonie je súčasťou pásma Sicílskych Apenín, pričom patrí k najkrajším častiam perly Stredomoria. Vaša pustovňa stojí v susedstve kostolíka a nesie meno svätého apoštola Pavla. Priblížte nám tieto objekty. Kostolík postavil pred štyridsiatimi rokmi Giuseppe Scelsi. Dnes 91-ročný kňaz bol a stále je veľký milovník prírody. Kostolík posvätili v júni 1977. Všimol si, že v danom období tam pribúdali chaty a turisti, a tak vybudoval kostolík, kde by mali chatári a turisti možnosť sláviť nedeľné sväté omše. Má typicky horský štýl so strechou na drevených nosníkoch. Steny sú tiež vyložené drevom. Je obkolesený dubmi a javormi v nadmorskej výške 1 100 metrov. Nachádza sa na úpätí najvyššieho vrchu horskej reťaze Pizzo Carbonara. V zime tam často padá sneh a teplota klesá pod nulu. Aj keď ide o odľahlé miesto, vďaka ceste je ľahko prístupné. Pred desiatimi rokmi sa Giuseppe Scelsi pustil do stavania domčeka za kostolíkom. Pritom ho čakalo nemálo ťažkostí, finančných i právnych, keďže medzitým bolo územie vyhlásené za národný park. Avšak Giuseppe bol presvedčený, že domček patriaci diecéze raz bude slúžiť nejakému kňazovi. 

 

Snaha nevyšla nazmar. Čo ukrýva interiér príbytku? Okrem spoločenskej miestnosti, mojej izby a kuchynky sú v domčeku priestory pre návštevníkov, ktorí majú záujem stíšiť sa a pobudnúť v modlitbe, tichu, kráse prírody a radostnom bratskom spoločenstve. Najmä počas letných mesiacov tam prichádzajú jednotlivci aj rodiny, občas i zo Slovenska. Kapacita ubytovania vo veľmi skromných podmienkach je desať osôb.

Žil v domčeku niekto pred vami? Božím riadením som našiel chalúpku, v ktorej ešte nikto nebýval. Spomínaný staručký kňaz Scelsi tam už pre vysoký vek a zdravotné problémy nevládal chodiť. Pripadalo mi to, akoby to všetko Pán pripravil práve pre mňa! 

Máte vôbec adresu trvalého pobytu? Mám. Pošta mi chodí dole do dediny Collesano, vzdialenej štrnásť kilometrov od pustovne. K priateľovi, ktorý občas príde a donesie mi ju. 

Dokedy budete žiť ako pustovník? Dokedy? To je v Božích rukách. Prežívam krásny čas a moja prítomnosť je užitočná a vzácna pre mnohých. V súčasnosti nemám plány niečo zmeniť, iba ak by mi Pán na to dal jasné znamenie. Nech je všetko na Božiu slávu a na dobro a radosť ľudských sŕdc! 

Akou formou udržiavate kontakt so svetom? Z čoho žijete? Kontakt udržiavam prostredníctvom mobilu a rádia. Moje príjmy na živobytie tvorí mesačné štipendium od diecézneho biskupa, ktoré mi sám ponúkol ako príspevok za duchovnú službu, ktorú preukazujem ľuďom; ďalej milodary za intencie svätých omší a milodary za kázania vo farnostiach. 

Žobravé rády v počiatkoch nevyhľadávali odľahlé miesta, skôr naopak. Do akej miery pomáha život v ústraní vám a ako sa ním snažíte vplývať na ostatných? Život v ústraní mi veľmi pomáha, pretože odbúrava povrchné a falošné istoty. Dáva priestor autentickej modlitbe, teda autentickému vzťahu s Bohom a tiež s ľuďmi, čím umožňuje ísť do hĺbky zmyslu ľudskej existencie. No a tieto hodnoty, ku ktorým ma Pán vedie, hoci cesta k nim nie je vždy posiata ružami, sa stávajú aj svedectvom i výzvou pre tých, ktorí prichádzajú do mojej pustovne a ktorým ohlasujem Božie slovo. Som misionár milosrdenstva, poverený Svätým Otcom Františkom, a tak vynakladám zvláštne úsilie na sviatosť zmierenia. Myslím si, že ľudia sa nechcú so mnou rozprávať vďaka nejakým zvláštnym schopnostiam, ale preto, že akosi cítia, že tam nájdu pokoj, porozumenie, že ich niekto vypočuje a bude im venovať čas a pozornosť, po akej túžia. Veľa uzlov sa rozviaže v tichej modlitbe pred svätostánkom. Veľa ľudí sa dostane do zdravej a oslobodzujúcej krízy, keď vidia, že sa dá žiť aj bez televízora či internetu. Veľa napätých tvárí odchádza z pustovne s úsmevom a povzbudením. 

Svätý František Assiský pred svojou smrťou povedal bratom: „Urobil som, čo som mal urobiť. Nech vás Kristus naučí, čo máte robiť vy.“ Čomu vás zavše učí pustovnícky spôsob života? Učí ma ísť do hĺbky, k podstate. Život je krátky, ale krásny! Krásny v radosti aj v bolesti, v mladosti aj v dospelosti. Keď ho má človek pred sebou, aj keď ho už má viac za sebou a v srdci silnie túžba po nebeskej domovine a akosi stále viac rozumie volaniu „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20), ktoré je v závere Biblie... Dôležité je, aby človek žil napojený na Prameň života, na Boha. A aby žil v poslušnosti jeho slovu: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). 

PETER MARTINÁK
Magdaléna Lacková
Páčilo sa :
1