17. júla 2018
Čítaní: 59
KN 29/2018 | Komentár
Ako sa rodia dobré správy
Minulú nedeľu prišiel za mnou do sakristie starší pán, novinár, s ustarostenou tvárou. „Dnes idú zachraňovať tých chlapcov, čo uviazli v jaskyni,“ vraví mi pred svätou omšou. „Prosím vás, mohli by sme sa za nich pomodliť?“ „Pravdaže,“ povedal som a pri bohoslužbe sme prosili aj za záchranu thajských futbalistov a ich trénera. Každý o nich počul.

Médiá boli plné správ o ich hľadaní, objavení, aj o problémoch, ktorým ešte museli čeliť cestou spod zeme. Celé dni v tme, schovaní pred stúpajúcou vodou na kúsku zeme, len tak-tak s trochou vzduchu na dýchanie. A pred nimi, aj po objavení, ešte dlhé plávanie pod hladinou, v kalnej vode so zlou viditeľnosťou, cez uzučké skalné priezory. V podmienkach, v ktorých prišiel o život aj jeden zo špičkových vojenských potápačov. Každý tú informáciu kdesi zachytil. Videl som dokonca, že sa za nich modlí pápež, aj katolícki misionári v Thajsku.

Ale dotklo sa ma to? Priznám sa, vzal som to skôr na vedomie ako vec mimo môjho dosahu. Tento vyslúžilý žurnalista ma však prebudil a zaangažoval - osobným spôsobom. Lebo tú správu nevzal len z „profesionálneho hľadiska“, ako informáciu, ale osud tých chlapcov sa ho dotkol. Bolo vidieť, že mu nie sú ľahostajní, hoci ich nikdy nestretol a hoci sa stratili kdesi na druhom konci sveta.

A včera bol znova za mnou, ďakoval, naradovaný, že záchrana sa podarila. Ich príbeh sa vďaka nemu stal súčasťou nášho príbehu, nášho kostola, našej modlitby – a dobrá správa o ich vyslobodení bola pre nás o to radostnejšia. Do rozmýšľania nad tým, ako dnes angažovať kresťanov pri hlásaní evanjelia - dobrej zvesti - sa mi núka tento príklad. Novinár, ktorému na druhých záleží, a nielenže im dobre praje, ale aj rozmýšľa, čo pre nich urobiť, ba pozýva ostatných, aby sa zapojili. Kiežby takéto „personálne nastavenie“ objavilo čím viac našich (nielen) žurnalistov!
Martin Kramara
Páčilo sa :
0