18. januára 2017
Čítaní: 83
KN 3/2017 | Vatikán
Nekupujme si falošné nádeje
Druhá generálna audiencia Svätého Otca Františka v roku 2017 sa 11. januára konala v Aule Pavla VI. Témou katechézy bolo pokušenie človeka utiekať sa k falošnej nádeji

„Mať nádej je primárnou potrebou človeka: dúfať v budúcnosť, veriť v život, takzvané pozitívne zmýšľanie. Avšak je dôležité, aby takáto nádej bola vkladaná do toho, čo nám skutočne môže pomôcť žiť a dá našej existencii zmysel. Práve preto nás Sväté písmo varuje pred falošnými nádejami; tými, ktoré nám núka svet, odhaľujúc ich zbytočnosť a ukazujúc ich nezmyselnosť. Robí tak rozličnými spôsobmi, no predovšetkým odsudzovaním falošnosti idolov, modiel, do ktorých je človek neustále pokúšaný vkladať svoju dôveru, robiac z nich predmet svojej nádeje.“

 

Hľadanie útech, ktoré zmierňujú námahu veriť
„Viera znamená dôverovať Bohu – ten, kto má vieru, dôveruje Bohu. Prichádzajú však momenty, v ktorých, narážajúc na životné ťažkosti, človek zakúša krehkosť tej dôvery a cíti potrebu iných istôt, uistení hmatateľných a konkrétnych. Zverujeme sa Bohu, no situácia je dosť neutešená a potrebujeme nejakú konkrétnejšiu istotu. A tam je to nebezpečenstvo.
Sme pokúšaní hľadať útechy, dokonca aj chvíľkové, ktoré zdanlivo napĺňajú prázdnotu samoty a zmierňujú námahu veriť. Myslíme si, že ich môžeme nájsť v tej istote, ktorú môžu dať napríklad peniaze či spojenectvo s mocnými ľuďmi, alebo v istotách svetskosti či vo falošných ideológiách. Niekedy ich hľadáme v takom bohu, ktorý by ustupoval našim požiadavkám a zázračne by zasahoval, aby zmenil skutočnosť a urobil ju takou, akú ju chceme my. To je práve ten idol, ktorý ako taký nemôže nič urobiť, je bezmocný a lživý. Nám sa však páčia modly, tak veľmi ich máme radi.“

 

Kupujeme falošné nádeje
„Raz som v Buenos Aires išiel z jedného kostola do druhého, cesta bola dlhá asi tak kilometer. Šiel som pešo. Po ceste bol park a v ňom bolo množstvo malých stolíkov, pri ktorých sedeli veštci. Bolo tam mnoho ľudí, dokonca stáli v rade. Podali veštcovi ruku a on začal s veštbou. Nuž, jeho reč bola stále o tom istom: v tvojom živote je istá žena; je tu prichádzajúci tieň, avšak všetko dobre dopadne. A potom mu zaplatili. A toto dáva istotu? Je to istota – prepáčte mi to slovo – jednej hlúposti. Veď toto je modla: šiel som za veštcom, za jasnovidkou, alebo mi čítali z kariet. Nechajú ťa zaplatiť zato, že ťa vychvália, že ti dajú falošnú nádej. Toto je tá modla, a my sme na ňu veľmi pripútaní – kupujeme falošné nádeje. A na tú, ktorá je nádejou nezištnou; na tú, ktorú priniesol Ježiš Kristus – zadarmo, daroval život za nás –, na tú sa až tak nespoliehame.
Človek, obraz Boží, si vytvára boha na svoj vlastný obraz, a je to aj nevydarený obraz – nepočuje, nekoná a predovšetkým nemôže hovoriť. My však radšej ideme za modlami ako za Pánom. Mnohokrát sa viac tešíme z prchavej nádeje, ktorú nám dá táto modla, ktorá je falošná, než z veľkej a spoľahlivej nádeje, ktorú nám dáva Pán.“

 

Modly nedávajú šťastie
„Proti nádeji vkladanej v Pána života, ktorý prostredníctvom svojho Slova stvoril svet a sprevádza naše životy, sa stavia dôvera v nemých bôžikov. Ideológie s ich predstieranou absolútnosťou, bohatstvá, moc a úspech, márnivosť, s ich ilúziou večnosti a všemohúcnosti, hodnoty ako telesná krása a zdravie, ak sa stanú idolmi, ktorým obetujeme čokoľvek, sú všetko skutočnosti, ktoré zamotávajú myseľ a srdce a namiesto toho, aby podporovali život, vedú k smrti.
Je nepekné a bolestné pre dušu počuť to, čo som raz pred rokmi počul v inej diecéze: jedna žena, skvelá a naozaj veľmi pekná, sa chválila svojou krásou. A zároveň poznamenala, akoby to bolo niečo celkom prirodzené: ,Áno, musela som ísť na potrat, lebo moja postava je veľmi dôležitá.‘ Toto sú tie modly. Vedú ťa na nesprávnu cestu a nedávajú ti šťastie.“

 

Nádej je v Pánovi
„Odkaz žalmu je veľmi jasný: ak nádej vložíme do modiel, staneme sa takými ako ony – prázdne obrazy s rukami, ktoré nehmatajú; nohami, ktoré nekráčajú; ústami, ktoré nemôžu hovoriť. Nemáme viac čo povedať, stávame sa neschopnými pomáhať, meniť veci, neschopnými usmievať sa, darovať sa, neschopnými milovať. A aj my, ľudia Cirkvi, toto riskujeme, keď sa ,zosvetšťujeme‘. Je potrebné zostať vo svete, no chrániť sa ilúzií sveta, ktorými sú spomenuté idoly.
Hľa, úžasná skutočnosť nádeje: dôverujúc v Pána sa stávame takými ako on. Jeho požehnanie nás premieňa, mení nás v jeho deti, ktoré zdieľajú jeho život.“
 

–VRSK–
Páčilo sa :
0