18. januára 2017
Čítaní: 134
KN 3/2017 | Misie
Odpúšťame tým, ktorí nás zabíjajú
Keď minulý rok v novembri pápež františek blahoslavil 38 albánskych mučeníkov z obdobia komunistického režimu, pre skúšanú krajinu to podľa slov arcibiskupa škodrË angela massafru znamenalo „nádej, že boh je vždy nablízku každému, kto trpí“

Tridsaťosem mučeníkov, medzi ktorými boli dvaja bis­kupi, dvadsaťjeden diecéznych kňazov, sedem františkánov, traja jezuiti, jeden seminarista a štyria laici, z nich jedna žena, symbolizuje všetkých mučeníkov, ktorí v období krutovlády diktátora Envera Hodžu trpeli v Albánsku za svoju vieru. Neľudskými podmienkami väzníc a pracovných táborov prešli pritom takmer všetci albánski kňazi. 
Prvé obdobie teroru trvalo od roku 1945 do roku 1948. Na severe krajiny, kde žili prevažne katolíci, vyniesli prvé rozsudky smrti a zatvárali katolícke inštitúcie. V roku 1946 sa Albánsko vyhlásilo za ľudovú republiku a komunistický režim deklaroval „odluku Cirkvi od štátu“, čo v skutoč­nosti znamenalo štátny ateizmus a náboženské prenasledovanie.
Po útoku na jednotlivých kňazov sa v roku 1948 režim zameral na odstránenie cirkevnej hierarchie. Biskupov obviňoval zo spolupráce s fašistami a nacistami. Jeho pozornosť sa zameriavala predovšetkým na jezuitov a františkánov.
V roku 1954 bolo vo väzniciach 80-tisíc ľudí. V albánskych žalároch, kde sa systematicky praktizovalo mučenie, zomrelo celkovo 137 cirkevných predstaviteľov, z nich desať seminaristov a osem rehoľníčok. Okrem predstaviteľov Cirkvi boli perzekúcie namierené na zástupcov inteligencie ako nepriateľa ľudu.

 

Nekompromisný postoj
„Spomínam si, že keď sa diktatúra pokúšala urobiť z nás udavačov, v mene Krista Kráľa sme odmietli akýkoľvek kompromis. Žiadny kňaz navzdory útlaku a všemožnému mučeniu nezradil vieru,“ povedal Franco Illia (1918 – 1997), ktorý bol v roku 1992 vymenovaný za arcibiskupa Škodrë.
O tom, akými spôsobmi mučili väzňov a v akých neľudských podmienkach museli žiť, približuje múzeum komunizmu v Škodrë. Pôvodne bol v jeho budove františkánsky kláštor, ktorý sa počas komunizmu stal väzením Štátnej bezpečnosti. V súčasnosti je to kláštor klarisiek.
Väzni žili v celách 2,2 x 1,4 metra. Počas vyšet­rovania bol každý väzeň sám, aby nemal kontakt s ostatnými. Mučili ich nepredstaviteľnými spôsobmi: bili ich drevenou palicou až do krvi, kým z nich neodpadávali kúsky mäsa; vkladali im dynamit do genitálií; zvierali im hruď kliešťami; nechávali ich dlhý čas na horúcom slnku – to sú iba príklady mučenia, ktoré museli znášať.
Otec Anton Luli, jezuita, ktorý prežil v albánskych väzniciach 17 rokov, opisuje vo svojom liste z roku 1992 adresovanom priateľovi to, čo prežil vo väzení: „Keď ma veliteľ polície predvolal na výsluch, správal sa ku mne hrubo. Udrel ma do tváre a potom zavolal jedného alebo dvoch dozorcov. Obstúpili ma. Potom do mňa strkali a posielali si ma medzi sebou, akoby som bol lopta. Kričali a nadávali. Jeden z dozorcov ma potom chytil pod krk a takmer ma udusil.“

 

Omša na cintoríne
Od roku 1955 až do osemdesiatych rokov 20. storočia bolo Albánsko oddelené od zvyšného sveta a krajina sa pre kresťanov, ale aj ostatných obyvateľov stala obrovským koncentračným táborom. V roku 1967 bolo Albánsko vyhlásené za prvý ateistický štát na svete, čo deklarovala aj nová ústava z roku 1976.
Koniec hrôz komunistického režimu nastal až na sklonku osemdesiatych rokov 20. storočia po smrti Envera Hodžu, ktorý zomrel v roku 1985 vo veku 77 rokov. Prvé svetielko nádeje pre skúšaných Albáncov sa ukázalo 4. novembra 1990. V tento deň kňaz Simon Jubani, ktorý strávil 26 rokov vo väzení, slávil aj za prítomnosti päťtisíc moslimov svätú omšu na cintoríne v Škodrë. Išlo o otvorené porušenie oficiálneho zákazu akéhokoľvek náboženského prejavu, no vláda prvýkrát nezasiahla, čo bolo prvým krokom k vyhláseniu náboženskej slobody.
Napriek všetkým krutostiam namiereným predovšetkým proti kňazom a rehoľníkom nebol v Albánsku zaznamenaný ani jeden prípad odpadnutia od viery. Zo šiestich biskupov a 156 kňazov, ktorí v krajine pôsobili pred nástupom komunizmu (neskôr boli niektorí vysvätení tajne), ich bolo 65 popravených alebo mučených a 64 zomrelo dôsledkom pobytu vo väzení alebo v koncentračných táboroch.
„Prišiel som povzbudiť Cirkev, ktorá veľmi trpela,“ povedal pápež František počas svojej apoštolskej cesty v Albánsku v septembri 2014. Práve svedectvá žijúcich mučeníkov za vieru v tejto krajine patrili medzi najsilnejšie momenty jeho návštevy. Jedno z nich vtedy predniesol dnes už 88-ročný Ernest Simoni Troshani, ktorý sám strávil dlhé roky vo väzení, no svojim mučiteľom odpustil. „Viera v Krista bola pre nás jediným zábleskom nádeje v živote v tomto komunistickom pekle,“ povedal albánsky svedok viery, ktorého pápež František 19. novembra 2016 kreoval za kardinála. 
Aj počas blahorečenia albánskych mučeníkov mali prítomní možnosť počuť o spôsoboch, akými boli týraní a popravení, pritom sa však neustále modlili k Bohu a odpúšťali svojim mučiteľom. Zomierali so slovami: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Albánsko! Odpúšťame tým, ktorí nás zabíjajú.“
Albánski mučeníci sú ďalšími svedkami pevnej a nezlomnej viery, ale aj výstrahou pred akoukoľvek diktatúrou.

Martina Grochálová
Páčilo sa :
1