24. júla 2005
Čítaní: 208
KN 30/2005 | Programy
Vymeniť teplý kožuch za otrhanú vetrovku
Ako bohoslovec mal tri túžby – pracovať s mládežou, s väzňami a ísť na misie. Keď Boh dá človeku túžbu, ponúkne aj cesty na jej naplnenie. MILOŠ KRAKOVSKĎ spočiatku nemal poňatia, ako všetky svoje sny skĺbi, ale Pán bol veľkorysý. Miloš pôsobil najskôr ako kaplán vo farnostiach, kde to mládežou priam prekvitalo, potom sa na dva roky stal väzenským kaplánom a napokon odišiel na misie do Ruska. „Slovensko sa mi zdalo veľmi malé, pretože mám túlavé topánky,“ smeje sa urastený chlap z Liptova, oblečený v sivom rúchu s červeným krížom. „Asi najmä preto, lebo som vyrastal na skautských ideáloch, spätý s prírodou.“

Malí bratia Ježišovi, ktorých zakladateľom bol Charles de Foucauld, sa riadia jednoduchým pravidlom: zjavovať Božiu lásku svojím životom. Práve to je Milošovi blízke. „Páči sa mi, že nemusím veľa rozprávať, lebo hlavným poslaním našej rehole je evanjelizovať príkladom.“ Keď prišiel prvýkrát do sibírskeho Magadanu a videl biedu, ktorá tam vládla, ako prvé vymenil svoj teplý kožuch za otrhanú vetrovku bezdomovca. „V tej chví- li som sa cítil naozaj slobodný,“ hovorí. 
Východosibírsku vetvu malých bratov Srdca Ježišovho založil americký kňaz Mike Schilds, ktorý prišiel do Magadanu z Aljašky roku 1994. Je to rehoľa diecézneho práva, to znamená, že spadá do právomoci diecézneho biskupa a jej členovia skladajú len dočasné sľuby, ktoré si pravidelne obnovujú. Malí bratia v Rusku sa od ostatných spoločenstiev líšia tým, že si dali do názvu Ježišovo Srdce. Ďalším rozdielom je to, že žijú na miestach, kde ľudia v Rusku najviac trpia. Okrem sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti si dávajú sľub žiť, trpieť a modliť sa na miestach, kde boli gulagy. 

 

Sibírske misie 

Miloš Krakovský prišiel do Ruska roku 1997. Najskôr bol kaplánom v Irkutsku, ktoré je trikrát väčšie ako Francúzsko, o rok sa stal farárom v Bratsku. „Bol som tam sám a uvedomoval som si, že ak chcem vytrvať vo svojom povolaní, potrebujem spoločenstvo. Avšak všetky rehoľné komunity pôsobiace na Sibíri majú noviciát v zahraničí,“ spomína si. Keď išiel do Magadanu na duchovné cvičenia, spoznal malých bratov a zistil, že toto spoločenstvo by mu vyhovovalo. 
Pre každú oblasť je typické niečo iné. Sibír leží v ázijskej časti Ruska, preto je ovplyvnená filozofiou Východu. Niektorí obyvatelia sú veľmi priateľskí a otvorení, ale v odľahlejších častiach vládne veľká uzavretosť. Keď napríklad v európskej časti požiadate obyvateľov o nocľah, prijmú vás kdekoľvek. V ďalekej tajge však už takúto štedrosť prejaviť nevedia. Ľudia tam nežijú preto, aby sa mali dobre, ale aby prežili. „Niekedy sa to prejavuje v akejsi ľahostajnosti – ľudia sa uspokoja napríklad s menej kvalitnou prácou,“ vysvetľuje sibírsky misionár. „Na krajnom severe, kde sa dá dostať len vrtuľníkom ponad tajgu a tundru, žijú ľudia opäť družnejšie – sú tam veľmi ťažké životné podmienky a to ich spája.“ Pracovné tábory, ako napríklad v Talnachu, kde pôsobil tri roky, boli v 60. rokoch minulého storočia likvidované a Nemci, ktorí boli prepustení z väzenia, tam zostávali žiť a založili si rodiny. Časom nadobudli majetok a ľudia si ich začali vážiť. Cítili sa potrební, preto netúžili vrátiť sa do vlasti, kde by síce dostali byt a dobrú penziu, ale žili by osamotení. 

 

Ježišov pútač

Malí bratia Srdca Ježišovho nosia stredoveké sivé habity. „Ľudia, ktorí nás stretávajú, sa pýtajú, čo to znamená. Vedia, že to nie je divadlo, ale že to má nejaký posvätný význam,“ hovorí Miloš. „Stávame sa tak akýmsi pútačom Ježiša a jednoduchšie nadväzujeme kontakt s ľuďmi. Máme možnosť započúvať sa do problémov, ktoré sa ich bytostne dotýkajú.“ Práve vďaka habitu sa Milošovi podarilo viacerým pomôcť. Keď cestoval napríklad loďou, spoznal ľudí prepustených z väzenia. Bolo pre nich povzbudzujúce, že stretli človeka, ktorý ich ľudsky pochopil a zároveň im odkryl niečo duchovné. Raz pokrstil zomierajúceho dílera drog. Zomrel síce ako neveriaci, ale jeho kamaráti si uvedomili, že je to veľká milosť, keď mohol byť pokrstený a ísť rovno do neba. „Božie milosrdenstvo je najlepším liekom na naše bolesti, preto sa netreba báť a byť niekedy majákom, smerovkou alebo svetlom či sprievodcom na ceste,“ hovorí Miloš. 
Interkultúrna skúsenosť je preňho vzácna, lebo človek sa od iných národov veľa naučí. „Pri ázijských národoch možno odpozorovať akúsi odovzdanosť a vyrovnanosť, od Rusov sa zase možno naučiť veľkodušnosti a bezprostrednosti,“ myslí si M. Krakovský. 
Magadan, ležiaci na východnom pobreží Ruska oproti Kamčatke, ktorý sa nedávno stal jeho novým pôsobiskom, je zmesou rozličných národností i náboženstiev a slovenský misionár sa tu venuje predovšetkým práci s mládežou, deťmi a chudobnými.

MARTINA GROCHÁLOVÁ Snímky: autorka a Jaromír Ferianc
Páčilo sa :
2