24. júla 2018
Čítaní: 168
KN 30/2018 | Téma
Libanon je symbolom nádeje a pokoja
V liturgickom kalendári si 24. júla spomíname na svätého Šarbela Makhlufa, libanonského kňaza a pustovníka. K jeho hrobu putujú do Kláštora sv. Marona v Annayi zástupy ľudí z celého sveta. O úcte k svätému Šarbelovi v Annayi, ale aj o ďalších pútnických miestach v Libanone sa Katolícke noviny porozprávali s kňazom Jánom Majerníkom (62), ktorý sprevádza pútnikov po Svätej zemi a ďalších miestach od roku 1989.

Aj na Slovensku sa teší čoraz väčšej popularite svätý Šarbel Makhluf (8. mája 1828 – 24. decembra 1898). Do kláštora v Annaya v Libanone, kde je svätec pochovaný, prúdia tisíce pútnikov z celého sveta. Prosia a ďakujú; ďakujú a prosia. Osobitne za uzdravenie. Kláštor v Annaya sa totiž stal Lurdami Blízkeho východu.

Lurdy Blízkeho východu
Odkaz svätého Šarbela spočíva v tom, čo súčasnému svetu bytostne chýba – pokoj a pokora, ticho a utiahnutosť, služba Bohu v modlitbe a práci. Služba, ktorá nie je prezentovaná na obálkach časopisov ani v hlavnom vysielacom čase rádia a televízie, a nepotrebuje sa ani pretŕčať na sociálnych sieťach. Dokazuje to i skutočnosť, že nemáme nijaký obraz či fotografiu, ktoré by sprítomňovali svätcovu tvár, keďže sa vyhýbal publicite i fotografovaniu.

Podobizeň svätého Šarbela, ako ju poznáme dnes, má svoj pôvod v zábere z roku 1950. Vtedy sa pri pustovníkovom hrobe v Annayi odfotografovala skupina maronitov. Neskôr však na fotografii zbadali okrem seba aj neznámeho mnícha s kapucňou na hlave. Podľa svedectva najstarších mníchov z Annaye, ktorí svätého Šarbela zažili, sa na snímke objavil práve tento skromný a utiahnutý svätec. „Myslím si, že obrovská popularita svätého Šarbela vyplýva najmä z toho, že viedol veľmi jednoduchý život v poslušnosti a podriadenosti Bohu.

Počas svojho života nebol a ani nechcel byť známy, ale po jeho smrti 24. decembra 1898 sa začali diať nevysvetliteľné zázraky, aj uzdravenia na jeho príhovor. Máme pomerne málo svätcov a miest, kam ľudia prichádzajú s dôverou a úmyslom, aby si vyprosili milosť zdravia. Určite na prvom mieste sú Lurdy. No za svoje zdravie sa modlí azda každý, a preto si Annaya získala takú popularitu, lebo práve cez príhovor svätého Šarbela, ktorý sa vyznačoval úplnou jednoduchosťou, Pán Boh koná zázraky uzdravenia,“ tvrdí Ján Majerník.

Úcta k svätému Šarbelovi sa za pomerne krátky čas rozšírila z Libanonu na všetky kontinenty. Ján Majerník videl jeho obraz v katedrále v hlavnom meste Mexika i v Akapulku. „Nečudujem sa, že aj na Slovensku sa šíri úcta k svätému Šarbelovi, jeho obraz som si všimol v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Od mnohých ľudí počúvam, že by radi putovali do Annaye, alebo – ak tam nemôžu putovať - pýtajú si aspoň olej svätého Šarbela.“

Každý pútnik dostane vo svätyni v Annayi na požiadanie kúsok vaty namočený do oleja svätého Šarbela. Vyplýva to z toho, že z mŕtveho neporušeného tela svätého Šarbela, ktoré niekoľkokrát exhumovali a skúmali, vytekala neznáma tekutina. Zomrel na Štedrý deň v roku 1898. Po tom, ako ho pochovali, začalo nad jeho hrobom žiariť svetlo, čo pritiahlo prvých pútnikov. A to bol ešte len začiatok veľkej úcty k svätému Šarbelovi.

Pokorného pustovníka, pre ktorého bola na prvom mieste v živote vrúcna modlitba k Bohu a za slávenie svätej omše dlhé hodiny po nej ďakoval, vyhlásil pápež Pavol VI. v roku 1965 za blahoslaveného; v roku 1977 ho kanonizoval.

Sprievodca pútnikov Ján Majerník celebroval pri hrobe svätého Šarbela pre slovenských veriacich už nejednu svätú omšu: „Maroniti, ktorí spravujú aj kláštor v Annayi, sú katolíci a vždy, keď tam prídeme, prijmú nás s veľkou radosťou. Maronitská cirkev patrí k východným katolíckym cirkvám; na jej čele stojí antiochijský patriarcha, jeho sídlo je v Libanone. Patriarchom Antiochie a celého Východu je od marca 2011 kardinál Béchara Boutros Raï (78),“ hovorí sprievodca pútnikov a dodáva: „Oltár v Annayi sa nachádza hneď pred hrobom svätého Šarbela, v blízkosti vidno ešte starú kovovú truhlu, do ktorej boli uložené Šarbelove ostatky. Teraz je jeho telo v novej truhle, ktorá je veľmi dôstojná. A práve pred jeho hrobom nám doteraz vždy dovolili sláviť svätú omšu, čo je pre pútnikov veľkým povzbudením.“

Po 12 rokoch na oficiálnom zozname pútnických miest
Veľkým povzbudením pre veriacich z celého sveta je aj správa, že Vatikán opäť povolil oficiálne návštevy pútnikov v Libanone v roku 2019 - informoval o tom 13. júla libanonský chargé d´affaires vo Vatikáne Khalil Karam. Libanon sa tak znovu po dvanástich rokoch dostane na zoznam oficiálnych pútnických miest Rímskokatolíckej cirkvi, ktorý každoročne zverejňuje Svätá stolica. Pre Libanon z toho určite vyplynie zvýšený nárast kresťanských pútnikov, ktorí sa rozhodnú navštíviť túto blízkovýchodnú krajinu.

Ján Majerník tvrdí, že Libanon patrí medzi krajiny, kde vítajú pútnikov, aj preto, lebo približne tridsať percent obyvateľov Libanonu – 1,5 milióna - sú maroniti. Tu treba povedať, že v Libanone je najväčšia a najvýznamnejšia kresťanská komunita na Blízkom východe a že vďaka libanonským kresťanom - maronitom sa podarilo udržať kresťanstvo v tomto regióne, kde vždy súperili o vplyv mocnosti.

Na margo toho sa Ján Majerník delí so svojou skúsenosťou: „Prvý dojem z Libanonu je, že to nie je ,klasická´ arabská krajina. Pravda je, že väčšina obyvateľov sú moslimovia, ale 30 percent kresťanov tam predstavuje oproti iným blízkovýchodným štátom zásadný rozdiel; napríklad v Palestíne sú len asi 2 - 3 symbolické percentá kresťanov, zatiaľ čo v Libanone bolo voľakedy vraj až 50 percent kresťanského obyvateľstva. Dnes sa tento počet zmenšuje, ale kresťanská prítomnosť je v krajine cédrov veľmi silná; najmä v libanonských horách sú celé regióny, kde žijú iba kresťania. A to je Libanon maličká krajina, pätina Slovenska.“

Zaujímavosťou je, že na severe Libanonu sa ešte aj dnes používajú slová z aramejčiny, z jazyka, ktorým sa rozprávalo v Ježišových časoch. „V niektorých komunitách sa aramejské slová používajú doteraz; aj časť liturgie Maronitskej cirkvi sa slávi v aramejčine. Vo všeobecnosti sa však v Libanone hovorí v súčasnosti po arabsky, ale Libanončania boli vždy veľmi schopní ľudia; traduje sa, že sú to najinteligentnejší ľudia medzi Arabmi, boli vždy veľmi dobrí kupci, z čoho vyplývala jazyková vybavenosť. Väčšina Libanončanov sa dnes okrem arabčiny dohovorí po anglicky; najmä starší i po francúzsky; a tí, ktorí sa zúčastňujú na slávení liturgie, určite poznajú aspoň trošku aj aramejčinu,“ približuje Ján Majerník.

Vatikán Blízkeho východu
Keď sa Jána Majerníka pýtame, ktoré pútnické miesta v Libanone patria k modernejším, odpovedá jedným slovom – Harissa. Tam sa ľudia z celého sveta prichádzajú pokloniť Panne Márii. „O Harisse sa hovorí, že je to libanonský Vatikán. Keď idete do národnej libanonskej svätyne v Harisse v máji, keď sú tradičné mariánske pobožnosti, uvidíte neskutočne veľa ľudí; niekedy sa tam ani ja nedostanem, lebo toľko áut smeruje do Harissy. Pritom Harissa je postavená na útese, ktorý sa veľmi prudko dvíha od mora, a vedie tam dosť krkolomná cesta, no autobus ju zvládne. Alebo je druhá možnosť, ako sa tam dostať – a to lanovkou z mesta Jounieh, čo je zážitok. Pokiaľ ide o množstvo pútnikov, Harissa sa dá ťažko porovnať s niektorou mariánskou svätyňou v našich končinách; ak, tak možno s Čenstochovou.“

Napriek davom ľudí a sprievodnému ruchu si práve v Harisse Ján Majerník nájde čas na stíšenie sa a súkromnú modlitbu. „V kaplnke sa možno stíšiť a adorovať, je to silné, premodlené miesto. Ja sa modlím predovšetkým za to, aby ma Pán Boh použil na ohlasovanie Božieho slova, aby mi dal milosť aspoň niekoho osloviť, pritiahnuť k Bohu; a aby som najmä sám liečil svoje vnútro, lebo nie je možné evanjelizovať, ak sami neevanjelizujeme svoje vnútro.“

Z uvedeného vyplýva, že úcta k Panne Márii je v Libanone veľmi silná. Svedčí o tom aj fakt, že pred piatimi rokmi 16. júna 2013 patriarcha Antiochie a celého Východu kardinál Béchara Boutros Raï zveril Libanon a celý Orient Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Slávnosť sa vtedy konala práve v Harisse. „Libanončania veria, že Panna Mária zachráni Libanon. Blízky východ je – ako vieme - veľmi nestabilný región, veď aj v Libanone ešte nedávno zúrila občianska vojna a ďalšie ozbrojené konflikty. Tieto nepokoje si vyžiadali tisíce mŕtvych a zranených. Aj preto Libanončania putujú k Panne Márii a prosia ju o pokoj a mier pre Libanon.“

Krajina, ktorá má v srdci pápeža osobitné miesto
Na krajinu cédrov osobitne myslí a modlí sa za ňu hlava Katolíckej cirkvi. Svätý Otec František sa 16. februára 2018 vo Vatikáne stretol s členmi Pápežského maronitského kolégia v Ríme. Pápež František v príhovore citoval slová sv. Jána Pavla II. o osobitnom povolaní Libanonu „byť svetlom pre národy regiónu a znamením pokoja pochádzajúceho od Boha“.

Libanon počas svojho pontifikátu navštívil Pavol VI., Ján Pavol II. aj Benedikt XVI., takže aj z toho pohľadu ide o významnú kresťanskú krajinu. Namieste je teda otázka, čo môže Libanon dať svetu. Ján Majerník odpovedá: „Nádej a pokoj. Libanon predstavuje nádej, že kresťania majú na Blízkom východe svoje miesto. Sú mnohé krajiny, kde sú kresťania diskriminovaní a aktívne prenasledovaní, ale v Libanone dokázali kresťania žiť v pokoji a v istej rovnováhe s ostatnými náboženskými komunitami, vrátane krajne radikálnych.

Kresťania podľa mňa majú v Libanone svoje nezastupiteľné miesto a úlohu, a to vytvárať mosty medzi rozličnými skupinami ľudí, ktoré sú príčinou mnohých blízkovýchodných svárov. Ešte pred niekoľkými rokmi som si myslel, že Sýria je najstabilnejšou krajinou na svete, často som sprevádzal pútnikov do Sýrie, Libanonu a Jordánska, no od roku 2011 som tam nebol. Myslím si, že libanonskí kresťania majú toto posolstvo: vyrovnávať napätia a extrémne paradoxy, ktoré sú na Blízkom východe.“

Miesta, kde si uctievajú Ježiša Krista
Libanon sa spája s mnohými biblickými udalosťami, pútnici navštevujú „libanonskú“ Kánu či „libanonský“ vrch Tábor; no zo Svätého písma s určitosťou vieme, že Pán Ježiš pôsobil v Týre a Sidone. Čo sa týka Kány, kde Pán ježiš premenil vodu na víno (porov. Jn 2, 1 - 11), ide o miesto nachádzajúce sa juhovýchodne od mesta Týros, po arabsky Súr. Vrch Hermon, na hranici medzi Libanonom a Sýriou, zas považujú i niektorí odborníci za biblický vrch Tábor, kde sa Ježiš premenil pred svojimi učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom (porov. Mt 17, 1 - 2).

Na juhu Libanonu veriaci navštevujú mesto Marjayoun, kedysi Cézareu Filipovu, kde Pán Ježiš odovzdal Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva (porov. Mt 16, 13 – 19). Veriaci si obnovujú krstné sľuby pri rieke Hasbani, ktorá preteká Libanonom a je jedným z hlavných prítokov Jordánu.

„Čo sa týka lokalizácie týchto miest, ide nielen o názor a diskusie medzi odborníkmi, ale tiež o to, že libanonskí kresťania nemôžu ísť na územie Svätej zeme, preto si miesta súvisiace so životom Pána Ježiša uctievajú vo svojej krajine. Podľa mňa však nie je podstatná presná lokalizácia posvätného miesta, aby sme nasilu odvodili jeho autenticitu; aby sme sa hádali o každý centimeter; aby sme dokázali, že to bolo naozaj tu.

Pre veriaceho človeka by mala byť prioritou vnútorná konfrontácia posvätných miest. Samotná návšteva týchto lokalít bez vnútorného prežitia – podľa môjho názoru - nemôže nikoho zmeniť ani obrátiť. Na konfrontáciu a rozhodnutie zmeniť svoj život sa musí odhodlať každý sám za seba, aj na posvätných miestach. A ešte - myslím si, že si môžeme urobiť duchovnú púť do Svätej zeme zakaždým, keď čítame Sväté písmo,“ vysvetľuje Ján Majerník a opäť sa vracia k silnej mariánskej úcte v Libanone: „Pri meste Sidon (Sajdá) je kresťanská obec Magdúša, kde je jaskyňa, ktorú obyvatelia volajú Mantara – Čakajúca. Podľa tradície tam Panna Mária čakala Ježiša, keď kázal v Sidone, lebo ako židovská žena nesmela vstúpiť do pohanského mesta.“

V Magdúši si pútnici môžu uctiť Božiu Matku i v melchitskej gréckokatolíckej mariánskej Svätyni Panny Márie Čakajúcej, respektíve Panny Márie z Mantary. Na veži svätyne sa nachádza socha Panny Márie s Dieťaťom Ježišom. Toto miesto majú v úcte predovšetkým rodiny, ktoré tam putujú najmä na sviatok Narodenia Márie 8. septembra.

„V Týre a Sidone nemáme nijaké miesto, žiadnu svätyňu, kde by sme si uctili prítomnosť Ježiša Krista; nakoniec tam máme zaznamenaný len jediný zázrak, keď Ježiš uzdravil nečistým duchom posadnutú dcéru Grékyne, rodom Sýrofeničanky (porov. Mk 7, 24 – 30). Kde bol ten dom; kde sa to stalo? Nevieme. Zachovalo sa nám však miesto, kde žila Panna Mária. Niekedy hypoteticky špekulujem, že Panna Mária, ktorá v jaskyni podporovala modlitbami svojho Syna, mohla povzbudiť túto sýrofenickú ženu, aby išla za Ježišom s prosbou o uzdravenie svojej dcéry. Pokiaľ ide o Sidon, tam sa nám zachovala spomienka na apoštolov Pavla a Petra.

Svätý Pavol navštívil Týros aj Sidon (porov. Sk 21, 3; Sk 21, 7; Sk 27, 3); a je takmer isté, že keď svätý Peter putoval z Jeruzalema do Antiochie, zastavoval sa na libanonskom pobreží.“

Z ďalších známych a hojne navštevovaných mariánskych pútnických miest v Libanone treba spomenúť Beshwat/Bechouat v údolí Bekaa. V roku 1741 objavili v jednej z jaskýň drevenú ikonu Panny Márie. Dnes sa k Panne Márii z Beshwatu, ktorá má na obrazoch a sochách dlhé modré rúcho posiate množstvom zlatých hviezdičiek, modlia pútnici z celého sveta v mariánskej svätyni.

Mariánska svätyňa sa nachádza aj v meste Zahle, kde si veriaci uctievajú Našu Pani zo Zahle a Bekaa. Biskup Euthym bol veľký mariánsky ctiteľ a v roku 1958 sa rozhodol vybudovať pamätník na počesť Božej Matky. Desaťmetrová socha Panny Márie sa týči na 54-metrovej veži. Pútnikov vyvezie k jej nohám výťah.

V Libanone sa nachádza i posvätné údolie Kadíša, kde je množstvo kláštorov, hoci niektoré sú už opustené. Samozrejme, návšteva Libanonu by asi nebola úplná bez toho, aby ste nevideli libanonské cédre. „Rastú len na libanonských horách; niekde sú však aj umelo vysadené. Na centrálnom pohorí, medzi údolím Bekaa a Stredozemným morom, je národný park libanonských cédrov, kde sú niektoré veľmi staré stromy. Osobne mi robí radosť, keď sa tam ocitnem a môžem sa tam pomodliť a vnímať Božiu prítomnosť. Medzi libanonskými cédrami sa nachádza i maronitská kaplnka a oltár, kde sa dá sláviť svätá omša.“

Zuzana Artimová
Páčilo sa :
0