2. augusta 2017
Čítaní: 243
KN 31/2017 | Rozhovor
Cítil som sa ochraňovaný niekým mocnejším
Štvorica kňazov, ktorí sa 18. júla zranili pri horolezeckom výstupe v Alpách, sa postupne zotavuje zo svojich zranení. Dvaja kňazi Spišskej diecézy – Ján Bystriansky a Peter Nákačka, slovenský jezuita Peter Dubovský a poľský jezuita Jacek Oniszczuk spadli v záverečnej časti celodenného výstupu na masív Grandes Jorasses. JÁN BYSTRIANSKY pre Katolícke noviny priblížil, na čo myslel, keď sa ocitli v 50-metrovom páde, i to, ako sa darí ostatným zraneným kňazom.

 V akom zdravotnom stave sa momentálne nachádzate vy a ostatní zranení kňazi? Ako sa im darí?

Už takmer týždeň (rozhovor bol pripravovaný 27. júla, pozn. red.) som v domácej liečbe. Zotavujem sa z menších odrenín. Nie je to ešte na sto percent, môžem však vykonávať všetky bežné činnosti. Taktiež aj moji dva kolegovia Petrovia sú už doma a vyzerajú dobre. Sme spolu v kontakte, osobnom alebo aspoň e-mailom. Poľský kňaz Jacek je ešte v nemocnici. Dobre sa zotavuje, lekári však nechcú niečo zanedbať.

 

Keď ste sa po páde prebrali z bezvedomia, ako vyzerala situácia okolo vás? Aké boli vaše prvé myšlienky?

Tak to si veľmi ani nepamätám. Trochu mi to príde ako sen, z ktorého som sa prebudil. Mám útržkovité spomienky ako som pomáhal Petrovi Dubovskému pri záchrane. To asi preto, aby som sa nehral na hrdinu, lebo tým je niekto úplne iný. Čo mi však ostalo najviac v pamäti je moment pádu. Ten mi rezonuje veľmi živo. Zachytil som, ako sa skala rozpukla. Bol to silný tresk a potom už nekontrolovaný pád dolu a jeho stále rýchlejšie napredovanie. Najviac, čo ma prekvapilo, je to, že v tomto momente som sa obrátil na Pána a odovzdal som mu celú situáciu: „Pane, je to v tvojich rukách. Odovzdávam ti všetko.“ Bola to krátka modlitba, ostala však vo mne stále živá. Bolo to prvé, na čo som si spomenul, keď som sa v nemocnici vracal k udalostiam. Nemyslím si, že tá modlitba vyšla len zo mňa, pretože som lepší od druhých, ale skôr to bolo dielo Ducha Svätého, ako aj modlitieb iných za nás, za čo som veľmi vďačný. Všetko ostatné sa odvíjalo od tejto modlitby. Cítil som sa držaný a ochraňovaný niekým mocnejším.

 

Na záchranársku helikoptéru ste pre nepriaznivé počasie čakali niekoľko hodín. Čo vám za ten čas prechádzalo hlavou? Neľutovali ste, že ste sa vydali na ten výstup?

Nepamätám si, že by som čo len na chvíľu ľutoval náš výstup. A tak je to aj doteraz. Po zabezpečení našich zranených priateľov, keď sme museli čakať dlhé hodiny na záchranárov, som si spokojne odpočinul. Prežíval som bezpečie Božej ochrany, a preto mi bolo prirodzené si trochu pospať. Tak prešli asi tri–štyri hodiny.

 

Podľa slov pátra Dubovského ste museli pristúpiť aj k oživovaniu poľského jezuitu. Nemali ste strach, že to nezvládne?

Priznám sa, že si veľmi nespomínam na záchranu Jacka. Ja som sa sústredil viac na svojho priateľa Petra Nákačku. Čo viem a stále to trvá, že som nepociťoval strach zo smrti či už svojej, alebo blízkych. Nejako mi to príde, že až toľko veľa vecí sa nemení či už by sme prežili, alebo nie. Boli sme v Božej blízkosti, a tá by bola aj potom, ba oveľa viac konkrétnejšie.

 

Keď ste už ležali v nemocnici, aké boli reakcie vašich známych?

Prvú informáciu o sebe som podal otcovi cez telefón ešte pred celým tým medializovaním. Prijal to pokojne. Často sme si volali a hodnotili, čo o nás píšu. Moji najbližší boli pre mňa oporou a boli veľmi vyrovnaní. Potom začali chodiť mnohé SMS správy a volania, kde som opakovane vysvetľoval a zároveň si triedil udalosti. Ja som sa stretol len s povzbudzujúcimi reakciami, modlitbami a podporou.

 

Niektorí ľudia sa možno pýtali, na čo tam tí kňazi vôbec liezli. Mohli by ste priblížiť, čo pre vás predstavuje horolezectvo, kedy ste sa k nemu dostali a ako často sa mu venujete?

Pri slove horolezectvo pociťujem rešpekt. Rešpekt pred ľuďmi, ktorí ho robia, ako aj výzvou hôr, ktorej čelia. Ja sa veľmi necítim horolezcom. Myslím, že mám od neho ďaleko. Cítim, že som predovšetkým kňazom, a to všade. Hory sú pre mňa niečím prirodzeným, mám to v génoch. Jeden starý otec bol lesníkom a druhý pastierom oviec. Neviem si predstaviť život odlúčený od prírody. Narodil som sa v prostredí Oravy pod Chočom a pod Skalkami. S putovaním vo vysokých horách som začal v seminári so svojimi priateľmi. Dnešná dostupnosť vybavenia do hôr, vek a kondícia mi dovoľujú viac spoznávať krásu prírody. Možno preto sa niektorým môže zdať, že robíme nebezpečné veci. Je to však veľmi relatívne pre človeka fundovaného alebo človeka neznalého. Pre mňa stále ostávajú hory synonymom priateľstva a nadhľadu nad životom. Je to úžasná príležitosť budovať priateľstvo s Bohom a ľuďmi, a preto aj na horách ostávam viac kňazom ako horolezcom. Napokon, naša „nehoda“ na horách je pre mňa skôr zjavením Boha a skúsenosťou jeho starostlivosti a priateľstva. Preto na hory nemôžem zanevrieť a ako obyčajne, ak mi to dovolia povinnosti v kňazstve, raz, dvakrát za mesiac si určite niekde opäť zájdem.  

Ján Lauko, snímka: Ján Bystriansky
Páčilo sa :
1