9. augusta 2018
Čítaní: 73
KN 32/2018 | Komentár
Nebojím sa starnutia

Sedel som obďaleč a počúval rozhovor troch starších žien. Žena po šesťdesiatke rozprávala známym príhodu z kaderníckeho salónu: „Bola som tento týždeň u svojej kaderníčky, mladej ženy. A keď mi dokončila celý účes, pozrela sa na mňa a s úsmevom na tvári mi vraví: ,Som rada, že sem chodievate, lebo sa vždy teším tomuto záverečnému pohľadu na vás. Keď vás takto vidím, nebojím sa starnutia.‘ “ Po tieto dni opäť na Slovensku máme nášho kardinála z Ríma. Jozef Tomko, 94-ročný muž, znovu vzbudzuje pozornosť svojou prítomnosťou. Ó, áno, nedá sa prehliadnuť jeho vek. Hlas zoslabol, pohyb sa spomalil, ale tie oči ustavične vyžarujú čosi príťažlivé. Chodí s nami a medzi nami neraz aj ako pamätník a pripomienka našich dejín. Nášho vzťahu s pápežom i vernosti Bohu. Nebojí sa rozprávať o pravdách života i o odchode človeka. Neuteká pred realitou života. Aj preto mám rád pohľad na tohto Božieho človeka. Kráčajúceho v ústrety Pánovi. Ale podčiarkujem práve to kráčajúceho. Neustále pripraveného poslúžiť a podeliť sa s darom, ktorý v kňazstve a v úrade kardinála dostal. Pripomína mi to slová svätého Jána Pavla II., ktorý v apoštolskom liste starším Jeseň života píše: „Aj napriek obmedzeniam, ktoré prináša môj vek, naďalej sa teším zo života. Súčasne veľmi pokojne myslím na chvíľu, keď si ma Pán pozve: zo života do života! Preto často na mojich perách bez akéhokoľvek pocitu smútku znie modlitba, ktorú kňaz recituje po slávení Eucharistie: In hora mortis meae voca me, et iube me venire ad te – v hodinu mojej smrti povolaj ma a daj mi prísť k tebe. Je to modlitba kresťanskej nádeje, ktorá nič neodoberá prítomnej radosti, zatiaľ čo zveruje budúcnosť pod ochranu Božej dobroty.“ 

JOZEF KOZÁK
Páčilo sa :
0