9. augusta 2018
Čítaní: 50
KN 32/2018 | Listáreň
Pri manželskej hádke myslime na deti
OTÁZKY MANŽELSKÉHO SPOLUŽITIA SÚ VŽDY AKTUÁLNE. VZÁJOMNÁ INTERAKCIA PRINÁŠA AJ KONFLIKTNÉ SITUÁCIE. SVOJ POHĽAD, AKO SA V NICH ZACHOVAŤ, NÁM PONÚKAJÚ MANŽELIA, KRESŤANSKÍ KOUČI A RODIČIA 4 DETÍ KATARÍNA A KAMIL BAGINOVCI

 

Manželským hádkam a konfliktom sa nikto z nás nevyhne. Profesionál, ktorý pracuje s manželmi pri riešení partnerských problémov, môže dvojice vhodne nasmerovať pri hľadaní optimálnej cesty spolužitia. Rád by som poznal názor odborníka, ako hádky zvládnuť, prípadne udržať pod kontrolou, aj s ohľadom na deti. RÓBERT, PÚCHOV 

KAMIL (48) sa pokúša na otázky odpovedať cez osobné skúsenosti: Je tu použitých viacero pojmov, „manželská hádka“, „konflikt“, „výmena názorov“. Určite sa to nedá generalizovať a v každej rodine či manželskom páre to môže vyzerať inak. Samozrejme, aj v našom prípade ku konfliktom dochádzalo a aj dochádza. Skôr však išlo a ide o výmeny názorov. Nech by sa však medzi nami udialo čokoľvek, nikdy sme neprekročili hranicu vzájomného rešpektu. Vzájomné urážanie, ponižovanie alebo zosmiešňovanie nemalo a nemá v našom manželstve miesto. A fyzické útoky už vôbec. Keď boli deti menšie, dbali sme o to, aby už v zárodku akéhokoľvek konfliktu neboli svedkami nejakej eskalácie napätia pred nimi. Väčšinou sme sa dohodli, že si to dopovieme večer, keď deti uložíme spať. Samozrejme, nedá sa tomu úplne vyhnúť a aj keď sme si mysleli, „akí sme pred nimi dobrí herci“, že si deti nič nevšimnú, opak je pravda. Deti spozorujú aj malú nepohodu medzi nami, lebo sú zvyknuté na veľa malých prejavov pozornosti, objatí a najmä humoru. Stačí, keď bola u nás tichá domácnosť, už to bol pre ne signál, že sa niečo medzi nami deje. Našťastie, netrvalo to dlho a prišlo k zmiereniu, odpusteniu a pre ne do „návratu do normálu“. Za dôležité preto považujem: Ak je možnosť, je dobré konflikt pred deťmi „utajiť“ – najmä, keď sú deti menšie (do 8 – 9 rokov), a vyriešiť ho vo dvojici, bez svedkov. Ak už sú deti v blízkosti, je žiaduce neustále si udržať rešpekt a „prijateľný“ slovník. Za najpodstatnejšiu však s manželkou považujeme situáciu, aby zmierením a odpustením (môže byť vyjadrené osamote, ale aj pred deťmi – závisí od situácie) sme sa vrátili do „normálu“, keď deti môžu cítiť a vnímať lásku medzi rodičmi. Vtedy sa každé dieťa cíti bezpečne. 

KATARÍNA (48) nám ponúka vlastný zážitok na zdôvodnenie manželových tvrdení; bolo to v čase, keď ešte učila na cirkevnej základnej škole: Pri jednej príležitosti som sa spýtala detí (cca 8- až 9-ročných), čo si myslia o rodičovských hádkach a či sa rodičia v ich prítomnosti hádajú. Takmer jednohlasne mi odpovedali: „Áno.“ Vzápätí chceli o hádkach svojich rodičov začať rozprávať. Samozrejme, nechcela som skúmať obsah takýchto hádok, skôr ma zaujímalo iné. A to som sa ich aj spýtala. „Deti, čo ste robili vtedy vy, čo ste prežívali, aké to bolo?“ Tu už nastalo ticho. Len veľmi pomaly a postupne sa deti začali otvárať a hovoriť. „Keď sa naši hádajú a kričia po sebe, idem vtedy hore do izbičky a tam mám malý kufrík. Ten si začnem baliť, pretože nikdy neviem, či to neskončí tak, že ma pošlú preč. Veľmi sa bojím.“ Iná odpoveď: „Ja si zase vždy ľahnem do svojej postieľky, strčím si prsty do uší a spievam si, nechcem počuť, čo rodičia kričia, hlavne ocko. A vždy mi vtedy veľmi hlasno a rýchlo bije srdiečko, občas sa do rána pocikám.“ Ale aj v tomto duchu: „Keď sa moji rodičia dohádajú, veľmi sa bojím, či keď skončia, či ešte budú v kuchyni, alebo či odídu a ja zostanem navždy sama.“ Pri niektorých odpovediach ma naozaj zamrazilo. Uvedomila som si, že malé deti nerozumejú nášmu svetu dospelých. Keď sa pohádame, máme niekde v podvedomí istotu, že sa všetko po istom čase, pomaly a postupne dá do poriadku a napokon sa zmierime. Dieťa najmä v nižšom veku prežíva prítomnú chvíľu. Počas našich hádok sa veľmi bojí, pretože nevie, čo bude, ako sa konkrétny deň skončí. Má obrovský strach o svojich rodičov, o seba, o súrodencov. Pre mňa bola aj táto skúsenosť potvrdením toho, že aj keď sa nechtiac stalo, že naše dieťa bolo svedkom výmeny názorov, bolo potrebné ísť za ním a primerane jeho veku mu situáciu vysvetliť. Čo sa vlastne stalo, čo sa deje teraz, ale hlavne ubezpečiť ho, že sa napokon všetko dobre skončí. Je zvláštne, že keď sa hádame, často si nevšímame, či nás deti vnímajú; či to, čo hovoríme, počujú, alebo nie. Keď chceme toho druhého presvedčiť, že sa mýli a máme pravdu my, „prehádame sa a prekričíme“. Chceme, aby ho naše slová poriadne zaboleli. Je zaujímavé, že vtedy nás naše deti nezaujímajú, idú akosi bokom. Dávame si však často veľký pozor, aby nás nevideli, keď sa chceme zmieriť, a už vôbec nie, keď nájdeme silu ísť sa tomu druhému ospravedlniť. Veď by si mohlo predsa pomyslieť, že som sa mýlila o svojej pravde. A to je okamih, keď sa hlási o slovo moje ego. A je len na mne, ako sa mi ho podarí umlčať. Vedomie, že ma naše deti pri všetkom pozorujú, najčastejšie vtedy, keď o tom vôbec netuším, a berú si príklad, by mi v tom mohlo byť veľmi nápomocné. A zdá sa, že aj keď sú tri z nich už dospelé, pozorovanie rodiča akosi stále pretrváva. 

KATARÍNA A KAMIL BAGINOVCI
Ilustračná snímka: © ingimage
Páčilo sa :
0