9. augusta 2018
Čítaní: 51
KN 32/2018 | Rozhovor
Skutočná hodnota hudobného nástroja je v jedinečnom zvuku
MICHAL SMETANKA (* 1972) vyštudoval v Prešove hudobnú výchovu a pedagogiku. Dnes je známy multiinštrumentalista, výrobca tradičných drevených hudobných nástrojov a najmä milovník zvukov. Hovorí, že nie je dôležité, ako hudobný nástroj vyzerá, ale práve zvuk mu dáva jeho umeleckú hodnotu.

Ako hudobník ste denne obklopený mnohými zvukmi. Ktoré sú vášmu srdcu najmilšie? Určite sú to zvuky, ktoré vyrobila príroda. Rád počúvam vtáčiky, zvlášť v tomto období, keď mi okolo domu poletujú lastovičky, drozdy a mnoho ďalších spevavých vtákov. Ale aj vietor pekne znie.

 A ktoré zvuky sa vám vybavia pri spomienke na detstvo? Moje detstvo sa tiež spája s prírodnými zvukmi. Vyrastal som na dedine, takže o zvuky prírody nebola núdza. Stále ma zaujímali a priťahovali. Ale, samozrejme, už ako chlapec som bol postupne zasväcovaný do tajov hudby. Pochádzam z muzikantskej rodiny. Otec bol kantorom v kostole, čiže od malička som vnímal organ a neskôr aj iné hudobné nástroje, napríklad husle, akordeón, a tiež spev. U nás bolo stále veselo. Keď som bol starší, začal som chodiť na klavír. Otec rozhodol, že všetci budeme chodiť do hudobnej školy. Pomaličky som si teda nachádzal vzťah aj k ďalším zvukom, a to mi zostalo dodnes.

 A čo bolo potom? Ako sa ďalej formoval váš vzťah k hudobnému umeniu? Muziku som zobral vážne. Keď som skončil gymnázium, rozhodol som sa ísť študovať hudbu na vysokú školu. A aj som šiel. Aj som doštudoval (smiech). A práve v tomto období som si zamiloval píšťaly. Prvé píšťaly som videl ešte ako dieťa. Môj otec nemal rád dychové hudobné nástroje, takže doma som s nimi neprichádzal do kontaktu. Ako vysokoškolák som zakotvil vo folklórnom súbore, pretože každý z nás musel mať nejakú kolektívnu hudobnú činnosť. Vtedy som začal experimentovať s výrobou píšťal. Páčili sa mi všetky zvuky, ktoré naše pastierske nástroje vydávajú. Najprv som ich začal vyrábať z plastu, až som sa postupne dopracoval k výrobe nástrojov z dreva. Môj otec bol klasický muzikant, vôbec nemal vzťah k ľudovému inštrumentáru. Pozeral sa naň ako na nástroje tretej či štvrtej kategórie. Organ a klavír – to bolo pre neho „niečo“. Ja som dal takto otcovi najavo, že chcem robiť čosi iné ako on. Cez píšťaly som objavil úplne nový svet zvukov a hudobných nástrojov, ktoré sú nielen naše slovenské, ale aj z rôznych kútov sveta. Pestrosť ich zvukov je priam neobmedzená. Neviem, koľko rokov budem žiť, ale predpokladám, že za celý život nemám šancu obsiahnuť všetky zvuky a hudobné nástroje, ktoré na svete existujú. 

Vaša zbierka hudobných nástrojov je veľmi pestrá. Ako dlho sa formovala? Moja zbierka vznikala ako depozit zvuku. Všetko sú to nástroje, na ktorých som chcel hrať a aj na nich hrám. Keby som ich zbieral len tak, bola by to dosť nepraktická zábavka. Keď som chodil na vysokú školu, mal som len klavír, akordeón po bratovi, harmónium po otcovi. Postupne sa mi však nástrojov nazhromaždilo toľko, že k dnešnému dňu ich mám asi 550. Stále toho bolo viac, pribúdalo a aj pribúda, aj keď už nechcem, aby pribúdalo (úsmev). Keď potrebujem nejaký nástroj na nahrávanie, je praktickejšie si ho od niekoho požičať, ako ho kupovať alebo poň ísť na druhý koniec sveta. Niekedy však nemáte inú možnosť, ako si po hudobný nástroj niekam „vybehnúť“. Tak som šiel napríklad do Arménska po duduk alebo do Číny po struny na guženg. Najbližší mi je karpatský inštrument. Okrem toho mám veľmi veľa chordofónov z rôznych krajín sveta. Z každého svetadiela sa u mňa niečo nájde. Okrem Antarktídy (smiech). 

Ktorý nástroj je vašou srdcovkou? Najbližší môjmu srdcu je vždy ten, ktorý práve držím v ruke. Často vojdem do izby s úmyslom zahrať si. Neviem čo a ani na čom. A zrazu mi niektorý nástroj padne do oka, a ten je v tú chvíľu pre mňa najobľúbenejší. Keby som to zobral globálne, za posledné roky mám najradšej nineru. Na tej hrávam najčastejšie. Mám jednu staršiu, ktorá má vyše sto rokov. Vyrobili ju v Uhorsku. Prestala mi však vyhovovať, hoci je stále funkčná. Ladí v A, čo je dosť nepraktické k spevu. Dokážem s ňou spievať maximálne polhodinu, ale moje koncerty trvajú dlhšie. Preto som našiel šikovného majstra z Poľska, ktorý mi za rok vyrobil nineru s lepšími technickými parametrami. Potreboval som prelaďovateľnú, na ktorej by som dokázal zahrať viac tonalít a ktorá by lepšie znela. 

A čo ľudové nástroje? Spomínate si ešte na svoju prvú fujaru? Áno. Vytvoril som ju na internáte z plastovej rúry, čo bol pre mňa dostupný materiál (smiech). Vďaka tomu som sa naučil, ako pracovať s prírodným materiálom. Prvú drevenú fujaru som vyrobil niekedy po skončení vysokej školy. Vyrobiť fujaru od začiatku do konca trvá dlho, pretože potrebujete materiál, ktorý je suchý. Musí schnúť aspoň tri roky, teda je to najmä o trpezlivosti, ak chcete, aby nástroj za niečo stál. Fujary robím dodnes a dĺžka výroby každej z nich je individuálna. Každá, ktorá je ručne robená, je originál. To znamená, že niektorú robím dva týždne, inú dva mesiace. Už som mal aj takú, ktorú som robil pol roka. Človek na to musí mať aj chuť. Tvorca musí s nástrojom komunikovať. Práca s drevom si vyžaduje trpezlivosť a zručnosť. Nie z každého dobrého dreva sa dá vyrobiť hneď dobrý nástroj. Ak má výrobca hudobný sluch, je to veľké plus, nie však nevyhnutnosť. Mnohí nie sú hudobníkmi, čo je na ich nástrojoch aj poznať. Ak výrobca nevie otestovať svoj nástroj, možno ho vyrobí krásny, ale čo z toho? Niekedy pre ľudí nebolo dôležité, aby bol nástroj dobre naladený, ale dnes je taká doba, že aj keď niekto kupuje šesťdierkovú pastiersku píšťalu, potrebuje, aby úplne ladila a dalo sa na nej hrať v orchestri. 

Každoročne vás možno stretnúť v ľudovom kroji na tradičnom kežmarskom festivale EĽRO. Čo vás fascinuje na slovenskom folklóre? Presne to, čo ma fascinuje na všetkých tradičných kultúrach, teda na všetkých folklóroch celého sveta. Slovenskému sa však venujem viac, pretože som Slovák. Odmalička som sa pohyboval v prostredí, ktoré ma formovalo. Myslím si, že každý sa lepšie orientuje vo veciach, ktoré sú doma, okolo neho, než v tých, ktoré sú od neho vzdialené. Nepokladám sa však za folkloristu. Som obyčajný muzikant, ktorý hrá od artificiálnej hudby cez džezovú a vlastné kompozície takmer všetko. Samozrejme, folklórna hudba nie je výnimkou. Myslím si, že pre nás je úplne normálne, že folklór je nám blízky. Naša tradičná kultúra je veľmi pestrá. Nie je jednoliata. Jej pestrosť vnímam ako pridanú hodnotu. A to pestrosť po každej stránke – hmotnej i nehmotnej. Ešte som nepočul tradičnú hudbu zo žiadnej krajiny, ktorá by sa mi nepáčila. Každá je originálna a krásna. Či počúvam starú indickú, čínsku, japonskú, holandskú, škandinávsku hudbu – každá je nádherná. 

Aké máte plány na tento rok? Kde by sme vás mohli vidieť, respektíve počuť? Najčastejšie hrávam so svojou kapelou. Náš orchester sa mení. Minulý rok sme hrali štrnásti, teraz sme len šiesti. Najbližšie nás môžete vidieť v Ostrave, v Poľsku, v Bielorusku, potom znova v Poľsku. Na Slovensku sme v tomto roku hrali dva väčšie koncerty, do konca tejto sezóny už neplánujeme nič. Sólových koncertov mám neúrekom. Niekedy nielen cez víkendy, ale dokonca každý deň – od pondelka do nedele do večera. Čakajú ma aj rôzne nahrávania. Pripravujeme nový album. V septembri by sme sa mali zavrieť do štúdia, na čo sa mimoriadne teším. Vtedy som vo svojom svete a nič iné ma nezaujíma (smiech). 

A čo pripravované múzeum hudobných nástrojov v Spišskom Hrhove? Prezradíte nám viac? Koncom augusta by už malo fungovať v päťdesiatpercentnom režime. Nechcem robiť múzeum takým spôsobom, že prídete a máte povykladané nástroje, na ktoré sa dá pozerať. Takéto múzeá sa už vo svete dávno nerobia. Ľudia nepotrebujú vidieť vec, ale potrebujú počuť zvuk. Vymysleli sme to tak, aby návštevníci mohli počuť zvuk každého nástroja aj bez toho, aby som tam bol. Všetky nástroje budú mať zvukovú ukážku a video ukážku, aby hostia videli, ako sa na nich hrá; tiež 3D fotografiu zo všetkých strán, aby si ich vedeli predstaviť. Plánujem sa tomu naplno venovať nasledujúce dva roky. Všetko robím pre deti. Sú pre mňa dôležité a chcem, aby zažili svet hudby. Chceme im vyrobiť aj dostatok interaktívnych prvkov. Napríklad chystáme priestorovú harfu, rôzne idiofóny, membránofóny, nech vidia, ako napríklad funguje struna. Mnohí totiž vedia, ako hudobný nástroj vyzerá, ale nevedia nič o princípe jeho fungovania. Keď sa zo sto detí nájde jedno, ktoré si povie, že chce byť hudobníkom, tak sa to oplatí spraviť. Mladý človek sa s tým niekde musí stretnúť. Žiaľ, nestretne sa s tým ani v škole a ani v rodine. To, čo prijíma z médií, je veľmi málo. Naši predkovia žili muziku aktívne. Hudba ich začala formovať v kostole, kam išli každý deň a kde spievali. Keby môj otec nebol kantorom a odmalička by som nerástol práve v kostole, asi by mi harmonizácia nešla tak, ako mi ide. Okrem toho sa ľudia spolu stretávali a väčšinou sa to nezaobišlo bez spevu. Bola to prirodzená vec. Moja mama má 83 rokov a s výnimkou toho, čo spí, spieva v jednom kuse. A tak to má byť. Aj my sme spievali deťom. Komunikovali sme hudbou. Dnes máme kopec hudobného smogu, ktorý je okolo. Máme ho v televíziách, rádiách, smartfónoch, ale hudobné myslenie nám to neposúva dopredu, ale ho degraduje. Nemusíte robiť hudbu profesionálne, stačí s ňou byť v kontakte. Každý je na tom svojom poli povinný urobiť to, čo sa dá. A tak je to v každom umení. 

Váš život sa teda nepochybne točí okolo hudby. Je aj niečo iné, čo robí váš život krásnym? Mám rád svoje deti. Mám rád všetky deti. Najradšej však robím muziku. Robím ju stále. Aj keď plávam. Aj keď počúvam more. Všetci máme nejaký svoj kanál. A ja mám hudobný. Najradšej mám to, čo práve robím. Dôležitá je táto chvíľa. Teraz napríklad to, že sa s vami rozprávam (smiech). Kultúra nás robí ľuďmi. A čo nám kultivuje ducha? Presne to, že dokážeme tvoriť, že sme schopní meniť veci. Aj to, že dokážete jemne pracovať s okolitým svetom, z vás robí človeka. Mrzí ma na ľuďoch, ak to ešte nepochopili. Pretože každý z nás čosi dostal a má v sebe jedinečný potenciál. Treba ho zveľaďovať. V tom vidím zmysel. 

LENKA HORÁKOVÁ
SNÍMKY: JAROSLAV STUPÁK
Páčilo sa :
0